Online mapa pohybu lietadiel nad Atlantikom mala počas troch septembrových dní veľké prázdne miesto, kopírujúce kontúry Irmy. Uprostred ničoty sa objavilo len jediné lietadlo. Jeho pilot za 22 rokov preletel päťdesiatimi hurikánmi. Jim Hitterman prirovnal svoje zážitky z nebezpečných misií k situácii, keď človek zostane vo vozidle pri návšteve autoumyvárne. Pravda, aj s tlupou goríl, ktorá skáče po kapote a udiera do auta z každej strany.
Prvý atlantický hurikán vojnového roku 1943 dostal príznačné meno Prekvapenie (Surprise). Americké lode v Atlantiku boli vtedy ohrozované nemeckými ponorkami, a tak mali zákaz používať rádiové spojenie. Správy z lodí však v tom čase boli hlavným zdrojom informácií o hurikánoch. Surprise sa teda blížil k pobrežiu štátu Texas bez varovaní.
Zistil som vtedy, že lovenie hurikánov je ako bojový let. Z 95 percent nuda a 5 percent čistého hororu.Bucky McMahon z magazínu Popular Mechanics
Dňa 27. júla, skoro ráno, sa o Prekvapení na poslednú chvíľu dozvedeli aj vojenskí letci na texaskej základni Bryan, ktorí dostali príkaz okamžite odletieť s lietadlami do bezpečia. Jedným z nich bol aj plukovník Joe Duckworth, ktorý od začiatku vojny viedol kampaň za rozšírenie letov v zlom počasí, pri zníženej viditeľnosti, keď pilot vedie lietadlo nie na základe výhľadu z kabíny, ale iba podľa ukazovateľov na prístrojovej doske.
V to hektické ráno si ho skupina britských pilotov doberala, či by v rámci svojej kampane vletel aj do blížiaceho sa hurikánu. Duckworth prikývol, dokonca s Britmi uzavrel stávku. Na palubu lietadla AT-6 Texan (Texasan) vzal navigátora podplukovníka Ralpha O’Haira a bez povolenia nadriadených odletel v ústrety hurikánu.
Foto: SITA/AP, NASA
Obaja sa vrátili v poriadku, hoci otrasený O’Hair ostatným tvrdil, že sa s nimi hurikán hral ako pes prežúvajúci drevenú paličku. Spokojný Duckworth len zinkasoval peniaze zo stávky a do hurikánu vzal ďalšieho záujemcu.
Čo sa začalo ako frajerina, do histórie sa zapísalo ako prvý prieskumný let v útrobách hurikánu. Veda a predpovede počasia sa na túto metódu výskumu spoliehajú dodnes.
Dva tímy lovcov hurikánov
8. septembra 2017. To je šesťdesiat rokov po vypustení prvej družice. Dve desaťročia po sfunkčnení globálneho lokalizačného systému (GPS). Desať rokov, odkedy do hurikánu vletel prvý dron. A na základni Keesler v americkom štáte Mississippi do lietadla WC-130 Super Hercules predsa nastupuje ľudská posádka, ktorá sa o pár hodín dostane až do oka hurikánu Irma.
Ten vznikol koncom augusta pri Kapverdoch a posúval sa na západ, pričom sa vypracoval na hurikán najsilnejšej piatej kategórie. V čase letu, teda 8. septembra ráno, sa nachádzal nad severným pobrežím Kuby. Počas cesty zaknihoval aj nový rekord spomedzi všetkých zdokumentovaných hurikánov histórie – jeho vietor dul rýchlosťou nad 295 kilometrov za hodinu viac ako 37 hodín v kuse.
Posádka lietadla je zložená z expertov, ktorí však nemajú lovenie hurikánov ako prácu na plný úväzok. Sú to príslušníci rezerv Vzdušných síl USA. Pilot Hitterman napríklad lieta s komerčnými aerolíniami Delta. Šéfka vedeckej misie Nicole Mitchellová zase pracuje ako meteorologička pre televíznu stanicu. Stretávajú sa spolu nepravidelne na misiách 53. leteckej perute, ktorej sa už od roku 1946 oficiálne hovorí Lovci hurikánov.
Foto: Reuters, KEVIN LAMARQUE
Na palube s nimi je výnimočne aj reportér z agentúry Reuters Phil Stewart. Let neopisuje nijako dramaticky. Zopár silnejších turbulencií a potom božský pokoj a krásny výhľad v oku hurikánu. Podobný zážitok mal rok predtým aj Bucky McMahon z magazínu Popular Mechanics, ktorý sa zase v septembri 2016 vydal k hurikánu Matthew spolu s "konkurenčnými” lovcami hurikánov z Národného úradu pre oceán a atmosféru (NOAA).
Pohodlne sa prechádzal po lietadle, občas sa pripútal pre silnejšie turbulencie, ale to bolo všetko… Teda, až do situácie pred koncom misie. "Zistil som vtedy, že lovenie hurikánov je ako bojový let. Z 95 percent nuda a 5 percent čistého hororu.” Zatiaľ čo novinár siahal v šialene sa hojdajúcom lietadle po vrecku na dávenie, jeho 58-ročný spolucestujúci letový technik Terry Lynch sa len smial a hovoril mu: "Vidíte – takto to má vyzerať!”
Jemu sa to hovorilo, keď počas svojej kariéry vletel do oka hurikánu viac ako 600-krát.
Satelity lietadlá nevytlačili
Po šialenom lete Joea Duckwortha sa začali kompetentní seriózne zaoberať možnosťou skúmania hurikánov lietadlami. Prebiehajúca vojna však takýto výskum stavala na vedľajšiu koľaj, a tak lety do tropických búrok boli len sporadické a nepravidelné. Až v roku 1946 sa vytvorila prvá meteorologická jednotka určená špeciálne na výskum priamo v hurikánoch.
Zo začiatku v nej lietali na Boeingoch 29, teda rovnakých lietadlách, aké zhodili atómové bomby na Hirošimu a Nagasaki. Lietadlá sa však v prvých rokoch rýchlo menili. Do hurikánu sa nehodilo každé.
Foto: Reuters, KEVIN LAMARQUE
Vzdušné sily napokon koncom 50. rokov pre výskum hurikánov upravili turbovrtuľový Lockheed C-130 Hercules a jeho stále nové a nové varianty využívajú dodnes. NOAA sa zase spolieha na dve špeciálne lietadlá Lockheed WP-3, ktoré piloti pre ich stabilitu a odolnosť prezývajú aj terénne autá medzi lietadlami. A úrad využíva aj Gulfstream IV, známe skôr ako biznis lietadlo, ktoré skúma hurikány z nadhľadu (letová výška 12 km).
V 50. rokoch hrali už lietadlá prím pri monitorovaní hurikánov a v systéme varovaní pred nimi. Táto dominancia pokračovala až do 70. rokov, na toto obdobie sa však viažu aj najväčšie havárie lovcov hurikánov.
Najznámejšia sa odohrala v roku 1955, keď sa v hurikáne Janet stratilo a nikdy viac nenašlo lietadlo s 11 členmi posádky. Za sedem desaťročí a niekoľkonásobne väčšom počte hurikánov sa z misií nevrátilo šesť lietadiel a dovedna 53 ľudí. K poslednej smrteľnej havárii prišlo v roku 1974.
To sa už o slovo začali hlásiť satelity a zdalo sa, že nebezpečné lety ľudských posádok priamo do hurikánov sa čoskoro skončia. Satelity začali poskytovať a dodnes dodávajú množstvo užitočných dát o hurikánoch, nie však informácie o atmosférickom tlaku vzduchu a rýchlosti vetra priamo v hurikáne, teda údaje, ktoré sú kľúčové pri predpovediach smeru a charaktere hurikánu. Satelity to nedokážu, drony by však mohli…
Foto: SITA/AP, NASA
Kreativita v oku hurikánu
Priamo na palube "terénneho” Lockheedu WP-3 však o robotizácii tohto odvetvia pochybuje Frank Marks, špecialista na hurikány z NOAA. V rozhovore pre Popular Mechanics vraví o svojej najhoršej a zároveň najlepšej spomienke spomedzi všetkých letov do hurikánov. Odohrala sa v roku 1989, pri lete do "päťkového” hurikánu Hugo.
Pre poruchu prístrojov do búrky vleteli v extrémne nízkej výške, len niečo vyše 400 metrov nad zemou. Hurikán si s lietadlom začal robiť, čo chcel, po kabíne lietalo všetko, čo nebolo priklincované, posádka zažívala preťaženie na úrovni 6g (podobné ako pri štarte vesmírnej rakety). A aby toho nebolo málo, začal horieť jeden motor.
Posádka sa snažila zachrániť špirálovitým letom v oku hurikánu. Postupne v ňom krúžila a získavala výšku, až napokon našla relatívne bezpečnú únikovú cestu a vrátila sa bezpečne domov. Po negatívnom šoku však Marks zažil pozitívny. Dáta, ktoré netradičnou dráhou letu získali, boli v teoretickom výskume hurikánu nesmierne užitočné.
Pre Marksa z toho vyplynulo zaujímavé poučenie. Keďže aj tak veľa rutinných úloh počas misií v hurikánoch preberajú prístroje (kedysi si hurikány ľudia na palube ručne kreslili!), pochopil, že úloha lovcov hurikánov je dnes viac kreatívna. Priamo na mieste vymýšľať nové postupy, prístupy. Niečo, čo stroj (zatiaľ) nedokáže.
O tom, že ľudský faktor je pri misiách v hurikánoch dôležitý, sa presvedčili aj pred pár dňami na palube lietadla skúmajúceho hurikán Irma. Okrem prístrojov a senzorov, ktoré sú umiestnené v anténach lietadla či na jeho povrchu, sú najužitočnejšími pomocníkmi pri výskume hurikánov malé sondy.
Majú tvar tuby na diplom, po vystrelení klesajú k oceánu na padáku rýchlosťou asi 30 kilometrov za hodinu a popri tom zbierajú informácie o atmosférickom tlaku, smere a rýchlosti vetra, vlhkosti a teplote vzduchu a najnovšie dokonca aj o teplote oceánu, ktorú zmerajú infračerveným senzorom tesne pred dopadom. Aj preto je cenovka jednej jedinej takmer 700 eur. Do každého hurikánu ich pritom vystrelia desiatky.
Keď týmto spôsobom 8. septembra získavali údaje z hurikánu Irma, do počítačov sa im nevracali žiadne dáta. Počítač to nevedel nijako vyhodnotiť. Musela zasiahnuť vedkyňa so skrutkovačom, ktorá utiahla potrebné skrutky a sondy boli opäť funkčné… Aj to je spôsob kreativity.
Kamikadze drony
Drony pritom do hurikánov lietajú už desať rokov. Prvý z nich sa ocitol uprostred slabšieho hurikánu Noel v roku 2007. Vedci z Floridskej univerzity zase nedávno navrhli lacné minidrony, vlastne skôr akési lietajúce sondy, ktoré by sa onedlho mohli zapojiť do výskumu stále v mnohých smeroch ťažko predvídateľných hurikánov.
Budúcnosť teda bude zrejme patriť kombinácii letov s ľudskými posádkami, kreatívcami výskumu a bezpilotných letov, možno až samodeštrukčných, ale prinášajúcich dáta zo skutočne extrémnych prostredí (akoby samotný hurikán už takým nebol), akými sú napríklad nízke letové výšky.
Lovci hurikánov možno naozaj začali ľahkomyseľným frajerským gestom. Dnes sú to však frajeri bez debaty. Misia z roku 2016, o ktorej písali v Popular Mechanics, upozornila ľudí žijúcich na pobreží Severnej Karolíny na šesťmetrové prívalové vlny, ktoré so sebou prinesie hurikán Matthew. A iste zachránili životy. Let v hurikáne Irma spresnil jeho ďalšiu dráhu a prispel tak k lepšej organizácii evakuácie na Floride.
A každý ďalší let pomáha lepšie pochopiť tento ničivý, ale aj fascinujúci fenomén, ktorý o sebe dáva vedieť v posledných rokoch čoraz častejšie.