Sputnik, Muttnik a Kaputnik. Horúca jeseň 1957

, 04.10.2017 12:00

V októbri 1957 ľudia na celom svete ladili na svojich rádiách špeciálnu frekvenciu, na ktorej bolo počuť prerušované pípanie. Sovieti vypustili na obežnú dráhu Zeme prvú umelú družicu Sputnik, ktorá posielala domov pozdravy práve týmto zvukom. O mesiac na rovnakú cestu vypravili prvého živého tvora. Psa Lajku, ktorého Američania najskôr nazvali Muttnik (mutt znamená kríženec). Spojené štáty zareagovali začiatkom decembra, keď chceli do vesmíru vyslať družicu Vanguard. Diváci v priamom prenose však videli len výbuch rakety hneď pri štarte. Médiá preto prvú americkú družicu prezývali Kaputnik.

Umelecká predstava družice Sputnik I.
Umelecká predstava družice Sputnik I.
(Kliknutím na obrázok zväčši, otvoriť v novom okne)
Autor: Wikimedia Commons

Cesta k prvej umelej družici pôsobí na prvý pohľad ako pokojná a dlhodobá výprava. Veď sputnik ako suprematistický satelit medzi Mesiacom a Zemou navrhol ruský maliar Kazimir Malevič už v roku 1921. Jeho krajan a súčasník, vedec Konstantin Ciolkovskij, navyše teóriu letov do vesmíru opísal už na začiatku 20. storočia.

Raketový konštruktér Sergej Koroľov pocítil plnú podporu pre svoj projekt ale až v septembri 1956. Sovietsky zväz síce odštartoval prípravu satelitu dekrétom z 30. januára toho istého roku, potom sa však deväť mesiacov nič nedialo. Koroľovov spolupracovník Mstislav Keldyš sa preto rozhodol prehovoriť pred štátnou komisiou, aby projekt urýchlil. Pri rečiach o vedeckých projektoch, ktoré bude satelit schopný vykonať, sa súdruhom zatvárali oči. Zneistený Keldyš teda zmenil stratégiu a rázne ohlásil: "Rozmýšľame, že do satelitu posadíme aj živý organizmus – psa.” Hlavy sa zvedavo zdvihli. A vedci konečne dostali zelenú.

Prioritou v čase studenej vojny však bola armáda. Preto sa finálna fáza projektu Sputnik mohla začať až 21. augusta 1957, keď na Kamčatku dopadla po 6 000-kilometrovom lete interkontinentálna balistická strela s atrapou atómovej bomby. Nikita Chruščov bol spokojný, že raketa R-7 dosiahla hlavný – vojenský – cieľ. Teraz nech sa s ňou pohrajú aj vedci.

To, že im to trvalo len niečo vyše mesiaca, pričom využili raketu, ktorá mala za sebou síce päť štartov, ale z nich len jeden úspešný, bol vlastne zázrak. Oleg Ivanovskij, jeden z technikov, ktorí sa podieľali na konštrukcii Sputnika, spomínal v rozhovore v roku 1993, že pedantný a prísny Koroľov počas tých 44 dní bol ešte o stupeň striktnejší. Dokázal však svoj tím aj nadchnúť: "Nechal nanovo vymaľovať stenu v areáli a na piedestál pred ňu postavil model satelitu obalený v zamate. Hovoril nám – táto guľa sa bude vystavovať v múzeách!”

Posledná inšpekcia pri odpaľovacej rampe sa konala 2. októbra 1957. Bolo k nej treba prejsť peši od najbližšej budovy vzdialenej 1 500 metrov. Pamätníci spomínajú, že za celý čas Koroľov neprehovoril jediné slovo.

Najskôr blafovali, potom šokovali

James J. Harford bol v roku 1957 šéfom Americkej raketovej spoločnosti už štvrtý rok. Štvrtého októbra o siedmej večer mu zazvonil telefón. Na druhej strane linky bol reportér New York Times. "Dnes si pamätám len to, že sa ma opýtal – už ste to počuli? Šok, ktorý nasledoval, mi vymazal celý ďalší rozhovor z pamäti,” spomínal v knihe Reconsidering Sputnik, ktorá vyšla k 40. výročiu prvej umelej družice.

Američania boli do októbra 1957 v oblasti vesmírneho výskumu absolútne sebavedomí. Prvý oficiálny projekt umelej družice vznikol už vo februári 1946 na pôde americkej armády. A hoci vojenské ciele boli v tom čase aj v USA dôležitejšie ako veda, keď v júli 1955 americký prezident Dwight Eisenhower oficiálne svetu oznámil plán na vypustenie umelej družice v najbližších rokoch, Rusi ešte len blafovali. "Sovietsky projekt môžete očakávať v obdobnom čase,” reagoval akademik Leonid Sedov, hoci jeho krajina vtedy plán satelitu ešte nemala.

Sputnik I nevykonal žiadny z avizovaných vedeckých experimentov. Keďže prístroje od rôznych inštitúcií meškali, rozhodol sa Koroľov, v snahe predbehnúť Američanov, pre „prostejšij“ (najjednoduchší) Sputnik. Guľatú sondu s priemerom 58 centimetrov a vážiacu 83 kilogramov, ktorá mala len vysielač, teplomer a tlakomer. Jej pípanie, ktoré sa dalo naladiť od 4. do 25. októbra, ale opantalo poslucháčov na celom svete. Okolo Zeme družica lietala až do 4. januára 1958, keď po 1 440 obletoch Zeme zhorela v atmosfére.

Reakcie novín po celom svete boli bombastické. New York Times vyšiel v sobotu 5. októbra s nezvyčajným trojriadkovým titulkom, ktorý Američanom oznámil, že nad ich hlavami preletela sovietska sonda už štyri razy rýchlosťou 18-tisíc míľ za hodinu. Britský Guardian sa v úvodníku zase pýtal: "Ďalšia zastávka Mars?” Le Figaro písalo: "Gravitácia Zeme pokorená!” Moskovská Pravda dobiehala po krátkej agentúrnej správe z 5. októbra o deň neskôr s titulkom: "Prvá umelá družica Zeme pochádza zo Sovietskeho zväzu.”

Pre VOSR obetovali Lajku

Súdruhovia z politbyra si vtedy plne uvedomili nielen to, že sa začali vesmírne preteky a že v nich na úžas i obdiv celého sveta vyhrávajú, ale spomenuli si aj na sľub Keldyša. Do vesmíru musí ísť živá bytosť! A musí sa to stihnúť k 40. výročiu Veľkej októbrovej revolúcie (ktoré pripadá na začiatok novembra).

Pes lajka, ktorý vyletel do vesmíru v Sputniku...
Pes lajka, ktorý vyletel do vesmíru v Sputniku II.
(Kliknutím na obrázok zväčši, otvoriť v novom okne)
Autor: Wikimedia Commons

Teoreticky to nebola náročná úloha, Sovieti experimentovali so suborbitálnymi letmi psov už od začiatku 50. rokov. Na tento účel odchytávali túlavých psov v Moskve, keďže tí už prešli prvou skúškou – prežili na najdrsnejších uliciach. V júli 1951 sa takto do výšky 110 kilometrov dostal Dežik a Cigáň. Obaja pristáli v poriadku (hoci Dežik zomrel len o týždeň neskôr pri ďalšom lete, keď sa sonde neotvoril padák). V podstate bolo treba k pôvodnému Sputniku dorobiť len ďalší box, do ktorého by sa zmestila už zhotovená kapsula so psom.

Presne tak sa aj stalo. Pod tlakom blížiaceho sa výročia revolúcie však konštruktéri nemali čas vymyslieť spôsob, ako dostať psa bezpečne späť na Zem. Jednosmernú letenku priradili fenke Kudriavka, ktorá si flegmatickú povahu zachovávala aj pri náročných testoch v centrifúge. Meno jej dali podľa zatočeného chvosta. Svet ju však dnes pozná ako Lajku. A v súčasnosti už takisto vie, že nežila vo vesmíre celých sedem dní a neumrela bezbolestnou eutanáziou, ale zahynula už pár hodín po štarte na prehriatie a stres. Sovietsky zväz a neskôr Rusko však tento fakt tajili až do roku 2002!

Tretieho novembra 1957 teda svet opäť obehla šokujúca správa – prvý živý tvor vo vesmíre. Tentoraz však s trochu inou dohrou, ako sa v ZSSR čakalo. Jednosmerná cesta pobúrila mnohých ochrancov zvierat z celého sveta, ktorí sa pýtali, čo tým letom vlastne veda získala. V roku 1998 si chybu priznal aj Oleg Gazenko, ktorý mal na starosti program vesmírnych psov: "Nenaučili sme sa z tejto misie toľko nového, aby to stálo za smrť psa.“

V Sovietskom zväze aj v jeho satelitoch sa však z Lajky stala martýrka, ktorá sa hrdinsky obetovala pre budúce ľudské posádky. Pes mal totiž podľa vtedajšej propagandy v komunistickej spoločnosti iné miesto, ako ten v kapitalistickej. V detskej knihe Ťapa, Borka a Raketa, ktorá vyšla v českom preklade ako Ťapka letí do vesmíru (1964), porovnávali "západného” pudlíka, ktorý dokáže akurát tak nosiť pánovi papuče, s východnými psami, ktoré obetovali životy pre vedu…

Fiasko hasil bývalý esesák

Jedna z prvých reakcií Američanov na Lajku vo vesmíre bola prezývka misie Sputnika II na Muttnik, čo bola trošku dehonestujúca hra so slovami, ktorá poukazovala na nečistý pôvod sovietskych vesmírnych psov. Američania tým však len zakrývali paniku, ktorá nastala po 4. októbri.

Výbuch rakety s prvým americkým satelitom.
Výbuch rakety s prvým americkým satelitom.
(Kliknutím na obrázok zväčši, otvoriť v novom okne)
Autor: Wikimedia Commons

Spojené štáty chystali odpoveď na Mikuláša toho istého roku. Veľkolepé divadlo, ktoré vysielala naživo televízia, sa však skončilo skôr, ako sa začalo. Raketa Vanguard, nesúca v nose malú guľatú družicu, sa ledva odlepila od zeme, keď sa celá zrútila a pohltili ju obrovské plamene palivových nádrží. Médiá po celom svete mali opäť vesmírne titulky, tentoraz však výsmešné. Pre misiu našli novinári prezývky ako "Kaputnik” či "Flopnik” (flop znamená výbuch alebo neúspech).

Úspešná americká družica sa na orbite objavila až 31. januára 1958, po tom, čo Američania dali prednosť inej rakete, ktorú vyvinul Wernher von Braun. Pikantné na tom je, že von Braun bol nemecký vedec, ktorý sa do USA dostal cez operáciu Paperclip (Spinka). Američania v rámci nej využívali služby vedcov, ktorí počas druhej svetovej vojny slúžili Hitlerovi. Sám von Braun sa podieľal na konštrukcii smrtonosnej nacistickej rakety V-2 a bol aj členom SS. Aj preto, keď vyšiel film o jeho živote Mierim ku hviezdam, kanadský komik Mort Sahl k názvu škodoradostne pridal: "…a občas pritom trafím Londýn.”

Napokon, Sovieti sa tiež opierali o um nepriateľa, hoci len vnútorného. Koroľova v roku 1938 Stalin v rámci svojich čistiek poslal do neslávne známych kolymských gulagov. Vypadala mu tam polovica zubov a v najhorších chvíľach vážil len 45 kilogramov. Z väzenia sa dostal na sklonku vojny, no obvinenia proti nemu stiahli až v roku 1957.

Príbehy oboch konštruktérov dokazujú, že túžba po balistických raketách, či už na vojenské, alebo vedecké účely, bola pred 60 rokmi nad všetky staré hriechy. Ostré vojenské využitie si našťastie doteraz rakety nikdy nenašli. A to vedecké rozpútalo vzrušujúce vesmírne preteky, ktoré sa skončili úspešnou spoluprácou starých rivalov. Jej najnovším pokračovaním má byť nová vesmírna stanica pri Mesiaci, základňa pre ďaleké vesmírne lety, na ktorej výstavbe sa Rusi a Američania dohodli uplynulý týždeň.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#sputnik
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk