Sloboda, sloboda pod továrenskými komínmi

11.10.2017 07:00

Pred tridsiatimi rokmi, v októbri 1987, vyšla bratislavská ochranárska publikácia Bratislava/nahlas. Bol to na vtedajšie pomery mohutný a mimoriadne odvážny výkrik. Čo sa za tých tridsať rokov od vydania tohto dokumentu zmenilo? A nedozrel dnes možno čas aj na akési pokračovanie?

Mlyny v lokalite Oblazy na konci Kvačianskej...
Mlyny v lokalite Oblazy na konci Kvačianskej doliny, jeden z pozitívnych výsledkov dobrovoľníckych prác bratislavských ochranárov. Autor: Archív Jána Púčeka

Je letný podvečer na prelome júla a augusta. Vnímam ho z desiateho poschodia ružinovskej bytovky. Z Letiska M. R. Štefánika jedno za druhým štartujú dovolenkové lietadlá a nad mestom visí ako neviditeľný oblak prenikavá vôňa Figara. Dala by sa krájať. Dala by sa natrieť na chlieb. Človek sa len trochu zhlbšia nadýchne a k dennému príjmu energie si musí prirátať zopár ďalších kalórií.

Dýcham čokoládu a v predstavách sa pokúšam vrátiť o tridsať rokov späť. Sladkú vôňu sa pokúšam zameniť za chemický zápach Dimitrovky. Alebo Matadorky. Alebo Slovnaftu. Len pre ten pocit. Aby som si vedel utvoriť predstavu. Rovnaký letný podvečer, rovnaká koncentrácia… Iba ten pach je iný.

Nič, len fakty

Pred pár rokmi stála na knižnej burze v Stupave dve eurá, a tak som si ju – rovesníčku (obaja sme jesenné deti roku 1987) – zobral so sebou. V ten deň to bol môj najcennejší úlovok spomedzi záľahy starých kníh, hoci Bratislava/nahlas v skutočnosti knihou nie je. Najpresnejšie by ju azda bolo nazvať zborníkom.

Mrzí ma, že budem hovoriť o dobe, v ktorej som prežil len najútlejšie detstvo a rovnako ma mrzí, že sa dotknem Bratislavy, v ktorej som sa nenarodil. Dokument Bratislava/nahlas som však prijal za svoj (spolu s mnohými jej autormi a autorkami, ktorých pokladám za najvzácnejšie slovenské osobnosti), absorboval som ho, a musím povedať, že v istom období môjho života pre mňa bol silným zdrojom inšpirácie i odvahy.

Bratislava/nahlas. Šesťdesiatštyri husto vysádzaných strán formátu A4, šesť redaktorov (Ján Budaj, Juraj Flamik, Fedor Gál, Eugen Gindl, Mikuláš Huba a Peter Tatár), dvadsaťtri autorov, štyridsaťdva recenzentov. A aby bola štatistika kompletná – ešte desiatky a desiatky ďalších ľudí, ktorí k tvorbe tohto unikátneho projektu prispeli vo väčšej či menšej miere, vrátane chartistu Pavla Šremera, ktorý pre Bratislavu/nahlas urobil veľmi veľa, ale nechcel jej zdôrazňovaním svojho mena „ublížiť“.

V kontexte súčasnosti by sa mohlo zdať komické, že dielom takmer stočlenného kolektívu je len pomerne tenká brožúrka, najmä teraz, keď sa miliardy ton papiera denne potlačia pestrofarebným ničím a technológie nám umožňujú vydať aj v domácich podmienkach prakticky čokoľvek. Vráťme sa však o tridsať rokov späť, zameňme si vôňu horkej čokolády za prenikavý zápach sírovodíka a uvedomme si, aké spoločenské zriadenie v tej chvíli vypĺňa atmosféru okolo nás.

Kolektív okolo Jána Budaja a Mikuláša Hubu pomenoval túto publikáciu príznačne – NAHLAS – podľa prebiehajúcej perestrojky a jej hesla „Glasnosť“. Zo Sovietskeho zväzu prišiel nápadný impulz, ktorý sľuboval, že veci sa pomaly dajú do pohybu a že pravda už viac nebude vzácnym a nedostatkovým tovarom.

O čom sa teda tento kolektív rozhodol podať svoje hlasné svedectvo? Vo všeobecnosti – o stave životného prostredia v Bratislave, hlavnom meste Slovenskej socialistickej republiky. Chceli vypovedať o znečistení ovzdušia a vôd, o hlučnosti prekračujúcej všetky normy, o problematickej výstavbe sídlisk, o vzťahu oficiálnych štruktúr a spoločnosti k nehnuteľnému dedičstvu, o zdraví, o organizácii cyklodopravy, možnostiach kultúrneho vyžitia i o akútnych a reálnych hrozbách ekologických katastrof na území Bratislavy – nahlas chceli rozprávať o tých najelementárnejších kvalitách ľudského života. Presnejšie, ako sa píše v úvode Bratislavy/nahlas, sa to už povedať ani nedá:

„V našom meste sa stali problematickými základné podmienky života. Znečistenie ovzdušia ohrozuje zdravie prakticky všetkých obyvateľov, najmä starších, chorých a detí. Ohrozené sú i prirodzené zásoby vody, a kvalita tej, ktorá tečie z vodovodov v našich domácnostiach, je podľa meraní hygienikov neuspokojivá. Neplnia sa sľuby ani uznesenia Národného výboru o opatere a zveľaďovaní zelene, o vymiestňovaní zastaraných prevádzok, o výstavbe ekologických stavieb, a tak ďalej.

Málo sa vykonalo v boji s hlučnosťou, jej nadnormatívne dávky postihujú 150-tisíc Bratislavčanov. Tvorba mesta, zameraná doteraz na rozvoj jeho výrobných funkcií, zanedbala budovanie zdravotníctva, kultúrnych zariadení, sociálnych zariadení, rekreačných a športových zariadení a širokú oblasť služieb – v žiadnej z uvedených oblastí sa v Bratislave nespĺňajú ani len kvantitatívne normatívy, vo viacerých je jej situácia najhoršia v ČSSR.“

V prípade Bratislavy/nahlas nešlo o typický underground, nešlo o neoficiálne šírenie paralelnej kultúry, ako to bolo v prípade disentu a samizdatu. Fakty, s ktorými prišiel autorský a redaktorský kolektív, boli známe a verejne dostupné. Napokon, o mnohých „kvalitách“ života v Bratislave sa dennodenne presviedčali tisíce a tisíce jej obyvateľov na vlastnej koži a vlastnými zmyslami.

Išlo o prvý takýto počin z oblasti ekológie a ochrany životného prostredia v Československu. Nikto predtým nezhrnul všetky poznatky a fakty o vtedajšom stave do jednej obsažnej a komplexnej žalujúcej správy. A hoci bola Bratislava/nahlas nasýtená „len“ známymi faktami, predsa bola napokon vyhlásená za akt provokácie.

Ochranárske podhubie

Bratislava/nahlas nespadla z jasného neba. Mnohí členovia autorského kolektívu sa v oblasti životného prostredia angažovali už predtým. Napríklad disident a kurič Ján Budaj bol hybnou silou, vďaka ktorej sa už na začiatku 80. rokov zdvihol zásadný verejný odpor voči likvidácii viacerých historických cintorínov na území Bratislavy (medzi nimi Ondrejský cintorín, Cintorín pri Kozej bráne alebo neologický Židovský cintorín).

Bol to neľahký boj a dodnes sa celkom presne nevie, koľko v ňom bolo zo strany moci ideológie a koľko túžby po peniazoch za kvalitný kameň z náhrobných kameňov. A hoci tento boj nebol úspešný stopercentne a niekoľko desiatok náhrobných kameňov predsa len padlo, to, čo z mŕtvych prežilo do dnešných dní, je zároveň aj pamätníkom jedného z prvých úspešných bojov občianskych aktivistov proti neobmedzenej moci.

Ján Budaj na tieto udalosti spomína takto: „My sme v tej dobe zápasili o základné civilizačné práva, pretože ničenie cintorínov znamená v každej krajine vykorenenie a vytrhnutie z minulosti. Mnohí aktivisti, s ktorými som vtedy spolupracoval, si uvedomili, že keď majú prísť na Ondrejský cintorín bagre a zničiť hroby predkov, ktorí budovali toto mesto, pod zámienkou, že ich náhrobky sú tmárske kríže, tak v tej chvíli narazil režim na svoje morálne dno.“

Zápas o bratislavské cintoríny je jedným z dvoch najvýraznejších pilierov, na ktorých sa začali stavať základy budúcej Bratislavy/nahlas. Tým druhým boli vtedajšie ochranárske organizácie Slovenského zväzu ochrancov prírody a krajiny (SZOPK). Dnes by sme povedali, že v istom zmysle išlo o akési prenatálne „mimovládky“. Samozrejme, nezávislosť každej organizácie bola do roku 1989 značne obmedzená, v prípade ochranárov však bolo cez privreté okná a dvere predsa len cítiť poriadny prievan.

Pri oprave kláštora v Marianke (1988 - 1989)...
Pri oprave kláštora v Marianke (1988 - 1989) pod vedením ochranárov, kde sa stretli vari všetci neskorší aktéri nežnej revolúcie v Bratislave. Autor: Ľubo Stano

Pod celoštátnym zväzom boli združené jednotlivé organizácie, ktoré mali svoju vlastnú samosprávu. Boli roztrúsené po celom Slovensku a každá sa zaoberala viac-menej svojou vlastnou agendou. Bratislavskú skupinu číslo 6 viedol Mikuláš Huba a druhú, číslo 13, zas Juraj Flamik. Obe skupiny a obe mená zohrali významnú úlohu aj neskôr pri tvorbe Bratislavy/nahlas.

Tieto skupiny SZOPK sú dnes spájané predovšetkým s dobrovoľníckymi aktivitami súvisiacimi so záchranou dreveničiek a historických technických stavieb (na tento účel vznikla pod SZOPK sekcia pre ochranu ľudovej architektúry a jej zázemia, v rámci ktorej vznikla tiež akási forma paralelnej kultúry, ale predovšetkým dobrý kolektív a silné priateľstvá).

Organizmus SZOPK má od 70. rokov „na svedomí“ nespočetne veľa pozitívnych výsledkov. Napokon, aspoň jeden za všetky. Keď sa dnes zájdete pozrieť na mlyny v lokalite Oblazy na konci Kvačianskej doliny, uvidíte jeden z výsledkov práce týchto ochranárskych nadšencov. Jeden z redaktorov a autorov Bratislavy/nahlas, reportér Eugen Gindl tvrdí, že na hornom mlyne dodnes vidno, ktoré rady šindľov ukladal on, pretože sú trochu zvlnené. Aktivity SZOPK, to je však aj záchrana Jurského šúru, Devínskej Kobyly, dunajských lužných lesov, kláštora v Marianke a tak ďalej – nielen v Bratislave, ale po celej dĺžke a šírke našej krajiny.

Titulná stránka publikácie Bratislava/nahlas.
Titulná stránka publikácie Bratislava/nahlas. Autor: Archív autora

No a práve Bratislava/nahlas bola jedným z vrcholov tejto spolupráce, či presnejšie – tohto spolužitia.

O situácii v životnom prostredí, nielen v Bratislave, ale aj na celom Slovensku, sa koncom 80. rokov pomaly začínalo hovoriť. Potichu. Na ulici. Pri pive. Ale aj v rozhlase či v televízii. Predsa len – bolo to obdobie po černobyľskej jadrovej katastrofe a ľudia akosi začínali tušiť, že naše správanie voči planéte Zem má tvar i povahu bumerangu, totiž, že všetko, dobré i zlé, sa nám raz nevyhnutne vráti.

Taktický manéver

Pri významných výročiach sa vždy stavia taký malý virtuálny časopriestorový most. Z minulosti, v ktorej sme sa doteraz pohybovali, prejdem na chvíľu zase do súčasnosti. Ako čítam publikáciu Bratislava/nahlas dnes, teda tridsať rokov po jej vydaní? Kam sa pohli jej myšlienky? A je si vlastne čo pripomínať? Samozrejme, že je. Nielen jej obsah, ale aj samotný fakt, že čosi podobné vôbec v totalitnom Československu vzniklo, je vecou, o ktorej by sa malo hovoriť. Hovoriť viac.

Je to svedectvo osobnej odvahy každého a každej zo zúčastnených. A potom – je to aj nadčasová správa o stave životného prostredia nielen v hlavnom meste Bratislave a nielen v roku 1987. Bratisla­va/nahlas funguje aj dnes – ako svedectvo pars pro toto o celej republike i o celom svete.

Útla a graficky mimoriadne pekne spracovaná publikácia Bratislava/nahlas vyšla ako príloha k zápisnici zo spoločnej členskej schôdze základných organizácií SZOPK číslo 6 a 13 zo dňa 4. júna 1987 (schôdza sa konala v predvečer Medzinárodného dňa životného prostredia). Tento takpovediac taktický manéver tvorcov publikácie je dôležitý. Už predtým sa viaceré prílohy k zápisniciam zo schôdzí šírili v kruhu ochranárov, aktivistov i laikov, no až na jeseň roku 1987 to nabralo takéto rozmery.

Prvé vydanie vyšlo v náklade tisíc kusov a veľmi rýchlo sa rozchytalo. Nezostalo však pri tejto tisícke. Na to, ako sa dokument Bratislava/nahlas šíril v radoch verejnosti, spomína jej zostavovateľ Ján Budaj: „Bratislava/nahlas v tom nehybnom svete zapôsobila ako šok.

Ľudia ju naozaj čítali. Pri tisíc kusoch odhadoval mestský výbor strany, a dali to aj kdesi do nejakého hlásenia, že ilegálne si ľudia rozmnožili dvadsaťtisíc kusov. Už vtedy boli k dispozícii prvé xeroxy. Poznám však aj ľudí, ktorí Bratislavu/nahlas čítali na magnetofón a rozmnožili si ju na páskach, poznám i takých, ktorí ju prepisovali na písacích strojoch. Vyvolala mimoriadne intenzívne reakcie. Bola to téma, ktorú obyvatelia mohli prijať, téma, o ktorej sa mohli rozprávať a o ktorej sa aj odvážili rozprávať. Bola to skutočne vec odvahy.“

Bratislava/nahlas je vonku, niekoľko výtlačkov putuje aj do podateľní relevantných štátnych inštitúcií. Čaká sa na reakciu, a tá zatiaľ neprichádza. Predstavitelia moci sa rozhodli hrať nevidomých a neprítomných. Ako keď zavriete oči a myslíte si, že zmiznete nielen vy, ale aj celý svet. Skôr či neskôr ich však určite musíte otvoriť.

Ďalšia veľká akcia bratislavských ochranárov.
Ďalšia veľká akcia bratislavských ochranárov. Autor: Archív autora

Na základné nastavenie celého dokumentu Bratislava/nahlas spomína Mikuláš Huba takto: „Nechápali sme to len ako kritiku stavu vecí verejných a vládnuceho režimu, ale že tu je aj príspevok do diskusie. Už vtedy sa pod tlakom Gorbačovovej perestrojky začalo aj oficiálne hovoriť o tom, že musíme diskutovať o budúcnosti Bratislavy. Dokonca aj z tých najvyšších miest sa objavili takéto prvé lastovičky. Samozrejme, oni mysleli nimi striktne moderovanú a kontrolovanú diskusiu alebo pseudodiskusiu. Ale my sme to využili. Povedali sme: keď chcete diskutovať, tak toto je náš príspevok.

S tým súvisí aj to, že Bratislava/nahlas, akokoľvek bola kritická a tá druhá strana ju tak aj pochopila, obsahovala aj okolo tristo návrhov konkrétnych riešení a systémových opatrení každého z problémov, ktoré sme tam spomenuli a rozpitvali. Medzi nimi bolo napríklad aj zriadenie ministerstva životného prostredia, prijatie chýbajúcich zákonov, pravdivé informovanie o stave prostredia či komplexná starostlivosť o zeleň.“

Piskorová, Husák & spol.

Prvá správa o vydaní Bratislavy/nahlas sa koncom roku 1987 objavila vo vysielaní „štvavej“ rozhlasovej stanice Hlas Ameriky, kde sa opakovane odvysielala relácia informujúca o základných okruhoch tém tejto ekologickej publikácie. Informáciu priniesli v prvom čísle roku 1988 aj samizdatové Lidové noviny a úvahu na tému Bratislavy/nahlas publikoval v samizdatovom časopise Fragment aj Ivan Hoffman. Navyše, Gabriela Kaliská spomína, že rozsiahly materiál o bratislavskom ochranárskom dokumente priniesli aj noviny The New York Times. Čo však „druhá strana“?

Ani tá na seba nedala dlho čakať a napriek prvotnému maskovaniu sa za mŕtveho chrobáka bola napokon k reakcii v podstate prinútená. 3. februára 1988 vyšiel v denníku ústredného výboru komunistickej strany Pravda článok nazvaný „Nič nového pod slnkom“ s podtitulom „Úvaha nad zelenou brožúrkou Bratislava/nahlas“. V texte podpísanom pseudonymom Dana Piskorová sa môžeme dočítať okrem iného aj toto: „Prednedávnom ma priateľka oslovila dosť neobvykle – otázkou, či som čítala zelene sfarbenú brožúrku ochranárov – Bratislava/nahlas, ako vraj hodnotím jej obsah a aký je môj názor na zámer zostavovateľov a vydavateľa.

Keď ma zhruba oboznámila, o čo v nej ide, vzbudila môj záujem oboznámiť sa s tým, s čím sa vraj má obohatiť verejná informovanosť. Prečítala som ju raz, nič ma v nej nijako zvlášť nezaujalo, veď to, čo v „zelenej“ skladačke niektorí ochranári či skupinka ochranárov uvádza ako vedecky fundované upozornenie Bratislavčanov na „neriešené“ problémy životného prostredia, vedecko-výskumné, akademické i rezortné ústavy a ďalšie odborné ustanovizne v oveľa širšom a komplexnejšom spektre dlhodobo a cieľavedome sledujú, vyhodnocujú a s návrhmi spracúvajú pre rozhodovanie štátnym a straníckym orgánom.

A tu vzniká otázka – prečo to teda vydali, prečo z existujúcich negatív vybrali tie najnegatívnejšie, prečo miestami až hororovo píšu o veciach nielen bratislavskej verejnosti nie neznámych. Začalo sa mi vyjasňovať až pri uvedomení si zostavovateľského cieľa, ktorým nie je jednota kvalifikovanej kritiky konkrétnych nedostatkov s reálnymi návrhmi na formy a prostriedky riešenia týchto problémov. Veď či môže seriózny odborník žiadať napríklad presťahovanie Slovnaftu bez toho, aby návrh doplnil ekonomickými údajmi?“

Bratislavy/nahlas sa o pár týždňov neskôr verbálne dotkol aj vtedajší generálny tajomník ÚV KSČ a prezident republiky Gustáv Husák. Jeho prejav na rokovaní 4. obvodnej konferencie KSS v bratislavskom PKO z 23. apríla 1988 bol v prvom rade zameraný na zľahčenie zásahu voči účastníkom bratislavskej Sviečkovej manifestácie, no niekoľko slov venoval aj autorom Bratislavy/nahlas: „Zažili ste v Bratislave senzáciu – zelená kniha ekológie! Sú ekologické problémy? Sú! Sú v Bratislave, sú v Československu, sú na celom svete, kde je priemyselný rozvoj. Miliardy na to dávame, aby sme to prekonali. Dobre je upozorňovať na to, že v tej a v tej fabrike nie sú vhodné podmienky, v tej a v tej, to je dobromyseľné. Ale tu niekto z toho robí demagógiu, zneužíva to! To je provokácia, nielen demagógia.“

Prejavy „Piskorovej“ a Husáka sú iba slová. Treba však povedať, že v prípade Bratislavy/nahlas nezostalo len pri nich, ale prešlo sa aj od slov k činom.

„Súčasťou tohto dokumentu mala byť aj faktografia o chybách režimu. A režim to tak aj veľmi správne prečítal. Preto nás aj začal prenasledovať. Nikto z nich ani na minútu neuveril, že ide len o odborný dokument. V našom prípade išlo skutočne aj o politickú obžalobu,“ hovorí tridsať rokov po vydaní Bratislavy/nahlas jeden z jej hlavných iniciátorov Ján Budaj.

Ochranári na výsluchoch

Autori Bratislavy/nahlas však v tejto kampani nezostali osamotení. Napokon, už len každý jeden z tých dvadsiatich tisícok čitateľov (a bolo ich určite ešte oveľa viac) prejavil svoju spolupatričnosť (i odvahu) už len samotným prečítaním tohto dielka. Mikuláš Huba mi však porozprával o jednej nie až takej viditeľnej forme podpory: „Tým, že sme chodili roky rokúce po Slovensku opravovať drevenice, tak sme pomohli mnohým chalupárom, ale aj jednoduchým miestnym ľuďom, povedzme v Osturni či vo Vlkolínci, teda trvalým obyvateľom, starým a nevládnym, ktorí si už nedokázali opraviť napríklad strechu. A tak sme im ju opravili my, zadarmo a vo svojom voľnom čase. A keď potom začali vychádzať tie štvavé články proti nám, tak títo ľudkovia z celého Slovenska sa začali ozývať a písali listy na našu obhajobu. To bol veľmi zaujímavý prejav solidarity, ktorý sa celkom nečakane zúročil práve v tom období, keď sme to najviac potrebovali.“

Publikácie sa zastal aj národný umelec a vtedajší poslanec Slovenskej národnej rady Vladimír Mináč (sám je, napokon, v Bratislave/nahlas uvedený ako recenzent, respektíve posudzovateľ). 16. apríla 1989 predniesol na pôde Národnej rady takýto prejav: „Ekológia potrebuje demokraciu. Stojí na otvorenosti informácií a padá s ich nedostatkom. Je dobré, ak sa v Bratislave bude monitorovať ovzdušie. Ale bolo by to nanič, ak by sa informácie o ovzduší nedostali k občanom, ak by starci a deti nemali vedieť, že v istých chvíľach a v istých miestach na nich čakajú smrtonosné vzdušné pasce…“

Prvých tisíc kusov publikácie Bratislava/nahlas sa rozchytalo mimoriadne rýchlo. Pripravovanú dotlač – ďalších dvetisíc kusov – už tesne po vytlačení zhabali štátne orgány priamo z tlačiarne.

Logo Základnej organizácie číslo 6.
Logo Základnej organizácie číslo 6. Autor: ZDENKO ALEXY, JÁN LACIKA

Kauza Bratislavy/nahlas však mala dohry aj v policajných vyšetrovacích miestnostiach. Počítali s tým jej tvorcovia? Hovorí spoluautorka Bratislavy/nahlas Gabriela Kaliská: „Ja som bola z tohto tímu možno trošku špecifická, pretože ochranu prírody som mala ako svoju každodennú pracovnú náplň. V tom čase som totiž robila na mestskej správe pamiatkovej starostlivosti a ochrany prírody. Bratislava/nahlas mala veľký politický náboj i napriek tomu, že sa týkala vlastne len hlavného mesta, ale jej myšlienky a návrhy na riešenia sa dali zovšeobecniť na celú krajinu. Takže treba povedať, že pre stranu a vládu, ale hlavne pre mestské orgány to bolo veľmi nepríjemné a aj tie odozvy z ich strany boli dosť zlé.“

„Dosť zlé“, to znamenalo, že oficiálne stranícke a mocenské štruktúry napokon publikáciu Bratislava/nahlas uznali ako nepriateľský akt a jednotlivým spolutvorcom publikácie rozposlali pozvánky na neslávne známu „Februárku“.

Na výsluchy spojené s publikáciou Bratislava/nahlas si spomína aj Eugen Gindl: „Volali nás tam až v roku 1989. Po jednom. Pamätám si, že ja som tam bol 2. mája. My sme im všetci hovorili to isté, že to bola schôdza a že je to príloha k zápisnici. Videl som, aj podľa toho, ako bol ten výsluch vedený, že išlo už o viac-menej formálnu záležitosť. Ale príjemné to nebolo. Boli medzi nami aj ľudia, ktorých Štátna bezpečnosť okamžite priškripla a využili fakt, že na niečo podobné vôbec neboli pripravení.“

„Ja ako jeden z dvoch vydavateľov Bratislavy/nahlas som na tie výsluchy chodil o niečo častejšie. Podľa toho, ako sa menila atmosféra v strane i štáte, vyzeral aj postoj Generálnej prokuratúry a ŠtB k nám. Okrem toho nám všemožne znepríjemňovali život aj na našich pracoviskách,“ hovorí Mikuláš Huba. A dodáva: „O to viac si cením to, že pokiaľ viem, nik z autorov sa od spolupráce na tomto projekte nedištancoval.“

Je pravda, že koncom osemdesiatych rokov sa už nemohla zopakovať razancia zákrokov štátnej moci z rokov päťdesiatych. Napriek tomu však ešte aj v tomto období sedel v slovenských celách nejeden politický väzeň, napriek tomu bolo možné vodnými delami násilne rozohnať pokojne spievajúci dav s horiacimi sviečkami či zavrieť za mreže Bratislavskú päťku. Tvorcovia Bratislavy/nahlas však do tohto projektu vstúpili aj s vedomím, že stať sa môže skutočne čokoľvek.

Viac o tejto téme hovorí Ján Budaj: „Tých protirežimných paragrafov bolo neúrekom. Pálky začínali od troch, od piatich, od siedmich rokov, vrátane trestu smrti. Čiže podvracanie a rozvracanie republiky boli naozaj tie najzávažnejšie trestné činy a mohli ste ich pokojne dostať aj za takú činnosť, akú sme vtedy vykonávali my.“

Bumerang

Publikácia Bratislava/nahlas vyšla pred tridsiatimi rokmi. Zreteľne, presne a bez okolkov pomenovala problémy životného prostredia vtedajšej Bratislavy a reálnymi a konštruktívnymi návrhmi sa pokúsila otvoriť diskusiu o problémoch, ktoré sa týkali všetkých jej obyvateľov.

Nebola však len environmentálnym príspevkom, bola aj politickou akciou a prejavom vnútornej slobody jej tvorcov – autorov, zostavovateľov i ostatných spolupracovníkov, ktorí sa pod ňu podpísali vlastnými menami. Aj preto je potrebné, aby sme na ňu nezabúdali. Naopak, mali by sme si ju pripomínať ako pozitívny príklad, že keď sa chce a keď sa nájde odvaha, dá sa o kúsok pohnúť aj s takým monolitom, akým je totalitné štátne zriadenie.

Ak treba ešte čosi pridať k prínosu bratislavskej ochranárskej publikácie, stačí sa pozrieť na menný zoznam jej autorov a spolutvorcov a porovnať si ho s menami aktérov nežnej revolúcie z roku 1989. Prekrývajú sa vo veľkej väčšine prípadov.

Celkom na záver sa vrátim na začiatok. Názov tohto textu je citátom z básne Vladimíra „Rachela“ Archleba, ktorý v období pred rokom 1989 patril práve do tých neoficiálnych vôd demokraticky zmýšľajúcich ľudí (okrem iného bol aj dlhoročným zamestnancom Chemických závodov Juraja Dimitrova a spolupracoval aj so Spoločnosťou intenzívneho prežívania Jána Budaja). Ten verš nie je paradoxom. Naopak. Zdá sa mi, že pomerne presne sa dá aplikovať aj na spoločenskú situáciu, z ktorej vzišla Bratislava/nahlas.

Žijete v tieni komína, ale môžete byť slobodní. Vzduch okolo vás je otrávený, ale stále môžete byť slobodní. A ten obraz funguje aj opačne, ako pripomienka neviditeľných tieňov a jedov v situáciách, keď sa cítime až príliš dobre. V neposlednom rade, platný je aj dnes – a to z oboch strán.

Čo sa za tridsať rokov od vydania Bratislavy/nahlas zmenilo, vidíme takmer každý deň. A je to častokrát tristné pozorovanie. Tam, kde hrali prím ideologické motivácie, dnes má váhu predovšetkým neobmedzená moc peňazí. Ale arogancia, s akou sa z výšin pozerá na bežný ľudský planktón, sa vo svojej podstate prakticky nijako nezmenila. Spomeňme si, len v rámci Bratislavy, na tie „najžiarivejšie“ príklady. Budova PKO. Garáže pod Bratislavským hradom. Vežiak na Šancovej. A tak ďalej, a tak ďalej. Nehovoriac už ani o ekologickom dedičstve z čias minulých a o našej bezradnosti pri otázke riešenia skládky nebezpečného odpadu vo Vrakuni.

Aby sme však neboli úplne pesimistickí, treba skonštatovať, že bratislavské historické jadro (alebo aspoň to, čo z neho prežilo) sa za primátorovania Petra Kresánka (jedného zo spoluautorov Bratislavy/nahlas) predsa len posunulo k neporovnateľne lepšiemu. A Eugen Gindl má poruke ešte ďalšie pozitívum: „Ja som pre Bratislavu/nahlas urobil analýzu Petržalky, ktorá bola postavená veľmi narýchlo. Samozrejme, vieme, prečo tu tie sídliská vznikli.

Bola taká štúdia na ústrednom výbore strany, že Bratislava má zlú štruktúru obyvateľstva, že je tu málo robotníckej triedy a veľa inteligencie. Navyše, postavili sa veľké závody a k tým závodom neboli žiadne ubytovacie kapacity. A tak sa postavilo sídlisko bez občianskej vybavenosti, kde sa veľmi rýchlo prejavili všetky negatívne symptómy ako vysoká kriminalita, drogy, psychické choroby a tak podobne. Tá moja analýza bola zdrvujúca. Ale teraz, po tridsiatich rokoch musím povedať, že ma zaujala pomerne vysoká identifikácia obyvateľov Petržalky s miestom, na ktorom vyrástli. To sídlisko žije a ľudia sa s ním identifikujú.“

Bratislava je len fragmentom sveta – rozhodne nie je jeho pupkom ani stredobodom. Svet pokračuje aj za Hainburgom, aj za Račou. A my – ľudia, sedemmiliardová smietka na chrbte modrej planéty – sme jeho súčasťou. Všetko, čo urobíme dnes, sa nám zajtra vráti. Pretože naše činy a myšlienky majú tvar i povahu bumerangu. Niektoré, napríklad ten z prípadu skládky CHZJD vo Vrakuni, sa nám už začali pomaličky vracať.

Prichádza jeseň a atmosférický tlak to už v tomto ročnom období zvyčajne zariadi tak, že hmly, dym i všetky pachy tlačí bližšie k zemi. Vôňa čokolády tak bude ešte o čosi intenzívnejšia. Zhlboka sa nadýchnime.

Ján Púček(1987)

Vyštudoval dramaturgiu a scenáristiku na FTF VŠMU. Vydal dve knihy poviedok; Kameň v kameni (2012) a Okná do polí (2013) a román Uchom ihly (2015). Spolupodieľal sa na vzniku niekoľkých literárno-dokumentárnych kníh (Dušan Dušek, Eugen Gindl, Osamelí bežci a i.). Spolupracuje s Rádiom Devín a pôsobí ako redaktor Vydavateľstva Absynt.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#ochranári
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
35,99
Vianočný košík s ozdobami

Vianočný košík s ozdobami

23,99
Amore Ľalia Pink

Amore Ľalia Pink

Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk