Zem spieva. Zjavné a skryté fakty

15.10.2017 15:00

Starobylú kultúru na Slovensku, v prekvapivej kvalite, hĺbke a originalite, ctili a odkrývali mnohí. Prvý kodifikátor spisovnej češtiny Vavrinec Benedikt z Nedožier (v roku 1603), prvý kodifikátor spisovnej slovenčiny Anton Bernolák (v roku 1787 ako 27-ročný! ), Pavol Dobšinský (v rozprávkach), Béla Bartók v piesňach (zbieraných v rokoch 1904 – 1914), Karol Plicka (vo výtvarnom prejave, fotografii, filme, v piesňach, zvykoch, rozprávkach).

Tí všetci a desiatky ďalších vyvrátili jeden z troch, dodnes pestovaných mýtov o Slovensku, o jeho zaostalosti v časoch vstupu do dejín ako svojbytného národa. Karol Plicka budúcim generáciám hlasite ukladal povinnosť šíriť toto kultúrne dedičstvo aj v podobe piesní a zdôrazňoval jeho význam najmä medzi najmladšou generáciou.

Uvedomila si to po 2. svetovej vojne aj slovenská inteligencia. Podujala sa pestovať a šíriť kultúrne hodnoty z prostredí, z ktorých pochádzala. Vznikli: Lúčnica, Trenčan (na amatérskom princípe), SĽUK (na profesionálnom) a nimi inšpirované stovky ďalších.

Generácia odchovancov mnohých súborov vytvárala príležitosti pre verejnú prezentáciu týchto hodnôt. Zakladaním a formovaním desiatok festivalov. Stali sa z nich príležitosti, ako ľudovú kultúru vkladať do vedomia tých najširších vrstiev. Netušiac, že v rade prúdov vtĺkaných do spoločenského vedomia: kozmopolitných, internacionálnych, multikultúrných či globalizačných, vyústia do nového, ktorý dostal pomenovanie: folklórny priemysel.

Preň, ako pre každý iný druh priemyslu, preberá žezlo známa kategória ľudského úsilia: zisk. Kategória, ktorej sa podriaďuje všetko. Vkus, spoločenské normy aj manipulácia nimi. Ním sa dostáva do klieští aj podvedomie mladého človeka.

Nový druh manipulácie

Skryté túžby ľudí pomenoval už Hegel: človek chce byť videný. Keď k tomu pridáme metódu, s ktorou prišli Nemci už na olympiáde v Berlíne v roku 1936: vynucovať si pozitívne hodnotenie výkonu pred tým, ako k nemu dôjde – vzniká nový druh manipulácie. Tá sa usádza ako pleseň.

Odznieva vo frázach: „To chce potlesk na privítanie." „Má to obrovskú sledovanosť." Iným kalibrom manipulácie s obecenstvom je osobná objednávka frenetického potlesku celého hľadiska „postojačky" samotným majiteľom či režisérom. Má trvať tri minúty. Tlieskajúca masa nasnímaná zo všetkých strán sa povkladá do záznamu a… hotovo! Zvrátenosť považovaná za samozrejmosť.

Štatút súťaže Zem spieva II, zverejnený šesť dní pred prvým kastingom, vo svojej podstate kopíruje Štatút vydaný k Zem spieva I. Jeho uvádzanie bolo načasované k termínu voľby nového riaditeľa RTVS. Udialo sa to aj s poďakovaním účinkujúcich dnes už bývalému riaditeľovi, ktorému sa tiež zapáčila vyšívaná košeľa, ako mnohým komunálnym a vyšším politikom sa nepriečia široké nohavice a goralské klobúky.

Napriek tomu však došlo k zmene. Veľkoleposť, akou bola dramaturgia „súťaže“ Zem spieva I koncipovaná, bola samotným vtedajším riaditeľom stroho komentovaná: „Teraz sa budeme musieť postiť." Už sa to prejavilo na udeľovaní Igricov. Nebolo za čo ich udeliť.

Celé podujatie – súťaž ? – folklórna šou? – Zem spieva je aj v druhom vydaní pod kuratelou verejnoprávnej RTVS, inštitúcie, ktorú zaväzujú isté princípy a povinnosti. Jej štatút podpísal riaditeľ RTVS, no realizácia, ktorá zbavuje prihlásených účinkujúcich akýchkoľvek práv a podielov na výsledku súťaže, je v rukách súkromnej agentúry, ktorá, prirodzene, všetko koncipuje k jedinému cieľu: čo najväčšiemu zisku. Či bude k tomu odborným poradcom aj Gergely Agócs, sa dozvieme neskôr.

Podľa priebehu a dokumentov Zem spieva I nemá a nebude mať účinkujúci právo na nič. Ani na podiel z výroby a predaja nosičov vytvorených zo záznamov, ani autorské tantiémy. Nič. A navyše: nesmie nikomu, zvlášť nie médiám, ani len ukázať zmluvu, v ktorej sa, krížom-krážom, na viacerých stranách rozpísanými povinnosťami iba zaväzuje.

Napokon sa celý súbor základných východísk „súťaže ll" v jej priebehu rýchlo mení na hlasovanie verejnosti pomocou SMS (a tým na zisky operátorov). Iné poslanie, ciele „súťaže" nie sú v Štatúte pomenované tak, ako sa v ňom neuvádza ani výraz „folklórna šou". Túto charakteristiku uvádza len agentúra, ktorá ju realizuje, v propagačných materiáloch vysielaných aj RTVS. Oprávnene?

Dochádza ku kupčeniu s talentom interpretov, kde sa porovnávajú nemerateľné výkony originálnych prejavov nadšencov.

Opieram sa o svoje vnímanie kultúrneho dedičstva Slovenka, ktorému sa celý doteraz žitý život s obdivom a úctou venujem, o svoj podiel na jeho poznaní a šírení, aj o kultúrne a užitočné formy jeho šírenia. Preto považujem za potrebné podporiť ho priliehavými asociáciami a spomienkami iných.

Slová klasika

Albert Schweitzer: Filozofia kultúry

…Bežná profesionálna preťaženosť moderného človeka všetkých spoločenských vrstiev má za následok, že v ňom zakrpatieva duchovná stránka. Nepriamo je tým postihnutý už v detstve.

Rodičia, zajatci neúprosného pracovného nasadenia, sa dieťaťu nemôžu venovať v normálnej miere. Tým sa stráca niečo, pre jeho vývoj nenahraditeľné. Neskôr, keď sa mladý človek sám stáva obeťou pracovného preťaženia, prepadáva stále viac a viac potrebe vnútorného rozptýlenia. Aby trávil voľný čas tým, že sa bude zaoberať sám sebou, alebo vážnym rozhovorom s inými ľuďmi, či čítaním vážnych textov, to predpokladá sústrediť sa a to mu pripadá obtiažne. Priam fyzickou potrebou je pre neho úplná nečinnosť, odvedenie pozornosti od seba samého a zabudnutie. Chce sa správať ako tvor, ktorý nemyslí. Nehľadá vzdelanie, ale zábavu a to takú, ktorá naň kladie minimálne duchovné nároky.

Ester Plicková:  Karel Plicka v Heľpe (1961).
Ester Plicková: Karel Plicka v Heľpe (1961). Autor: SNG / Web umenia

Mentalita tohoto množstva nesústredených a sústredenia neschopných ľudí pôsobí spätne na všetky zariadenia, ktoré majú slúžiť vzdelaniu a tým kultúre.

Inštitúcie, povolané k udržiavaniu duchovného života sú zachvátené duchom povrchnosti a tým pôsobia spätne na spoločnosť, ktorá ich do tohto stavu priviedla a samé jej vtláčajú ráz bezduchosti.

Pre neslobodu a vnútornú nesústredenosť sa vyvinuli najnepriaznivejšie životné podmienky pre obyvateľov veľkomiest. Tí sú preto duchovne najviac ohrození.

Je pravdou, že veľké mesta boli kedysi kultúrnymi centrami v tom zmysle, že v nich vznikol ideál človeka ako vyhranenej duchovnej osobnosti ? Veď dnes sa veci vyvíjajú tak, že skutočná kultúra musí byť pred duchom, ktorý vychádza z veľkomiest a z veľkomestského obyvateľstva chránená!

In: Albert Schweitzer: Filozofia kultúry * Diel II

Asociácia dedinskej učiteľky

Keď som prišla do Liptovských Sliačov (1932), tak na mňa najviac zapôsobilo to, že ľudia pri každej príležitosti spievali. Na poli spievali, išli z poľa domov, spievali. Z týždňovky, z lesov v sobotu išli s takým spevom, akoby nič neboli celý týždeň robili, ale boli na oddychu.

V dedine večerami dievky pri buchkaní ľanu do rytmu buchkali a spievali. Mládenci neskôr večer chodili po dedine hore-dolu a spievali. Veľmi pekne spievali. Potom sa ten spev pomaly postrácal. Porozchodili sa.

No najmilšie mi boli trávnice. Ozývali sa po poli alebo keď šli ženy aj dievky sadiť stromčeky do hory. Presne viem, ktorú trávnicu som sa prvú naučila:

„Svieť že mi mesiačik, ani nezahášaj,

nech si ja cez grúne žiale poprenášam.“

S tou obcou som zrástla. Veď som tam učila 33 rokov. A nielen učila. Pomáhala pri chorobách, úrazoch, sporoch, trápeniach. Aj mi prischlo pomenovanie: naša mať.

(Zo spomienok Bronislavy Kubánkovej (matky Juraja Kubánku) zapísaných VJG v roku 1977 v Liptovských Sliačoch.)

Svedectvo 1

Karola Plicku, už zrelého hudobníka a zorientovaného fotografa, motivovali k upísaniu sa Slovensku dva podnety. Článok J. L. Bellu Spev slovenský v časopise Dalibor z roku 1864 a vystúpenie kapely Samka Dudíka v Hradci Králové v roku 1910 s divadelnými ochotníkmi zo Skalice.

Už v roku 1924 objavil unikátnu speváčku Evu Studeničovú a nahral s ňou tri stovky piesní, ktoré vyšli knižne v roku 1928. Boli to piesne ešte z čias baroka. K ním pridal v roku 1954 aj nahrávky rozprávok Slovákov z Rumunska žijúcich po 2. svetovej vojne v Severných Čechách.

Tí sa do Rumunska presídlili pred 200 rokmi aj so svojím duchovným bohatstvom. Dve svedectvá o bohatstve starobylej kultúry, ktoré by bez Plickovho podielu ostalo neznáme.

Asociácia básnika:

Zbierali sme mnoho a krásnych vecí. Ale zbierať piesne, pane môj… Kvet i plod, ktorý nasýti i vylieči. To bola dobrá myseľ, to bol kostihoj. To bol rozhovor s Bohmi, aký vedia viesť iba živly. V tom bola múdrosť štúrovcov, ich osudovo šťastná intuícia: nahmatať žilku, na ktorej sa plebejskému národu dá merať pulz, vziať mieru jeho srdcu i jeho osudu.

Že na to prišli vlastní, to je predsa len tak trochu pochopiteľné, akože syn sa podobá na otca. Ale že sa za tým, bez váhania a v krásnom očarovaní, pustil Pražan Karol Plicka – to je už dôvod na hlbokú poklonu.

Veď čože už môže znieť čistejšie ako hlas dieťaťa.

Hlas veľkého dieťaťa: ľudu, ktorý si zamiloval. (Milan Rúfus: Pocta Karolovi Plickovi.)

Ján Levoslav Bella: Slovenská hudba a spev slovenský

Spev slovenský!

Koľké poklady poézie a hudby ukrýva toto jediné slovo! Slovák vždy rozpráva vo svojich bájach o popolvárikovi, ktorý zavše ide vyslobodiť dospelejších bratov a odkliať tušený a celou dušou vytúžený predmet. Mne sa všetko tak zdá, že aspoň svojím spevom je to skutočne práve on, tento zaznaný popolvárik svojich bratov, ostatných Slovanov.

Skutočne charakteristickú slovanskú – národnú hudbu nevytvoril žiadny slovanský národ, sám ani nemohol, ani Rus, ani Poliak, ani Juhoslovan. No ani len Čech, tento spomedzi Slovanov najprispôsobivejší kozmopolita v hudbe. Každá vetva Slovanstva vytvára cieľavedome národnú hudbu a všade sa jej viac-menej darí.

Avšak takáto čisto národná hudba ostáva príliš domáckou, príliš osobnou, či individuálnou, než aby vládala vydržať nápor takých gigantických zjavov, akými sú hudba románska a germánska. Tamtá pôvabnosť melódie okúzľuje zmysly, táto zas umeleckou hodnotou vnútornej stavby upútava myseľ. Toto je všeobecne uznaná charakteristika i tamtej i tejto, ako veľkých národov.

Každý si je vedomý, že ľudský duch ako vo všetkom, tak i tu dychtivo čaká dosiaľ v žiadnych sférach pravdy a krásy nedosiahnutého naplnenia. My Slovania zvlášť cítime a vidíme onú bolestnú rozorvanosť v človečenstve, zapríčinenú urputným vývojom v oboch smeroch a cítime sa byť povolaní hojiť, pojiť a celiť – v človečenstve vyvinúť človeka a ľudskosť.

Hoci sa poniektorí zo Slovanov vrhli celkom jedným alebo druhým smerom, je to len dočasne, súc prirodzeným prechodom z oboch do završujúceho tretieho, všeslovanského, svetového. Takto zostanú románske germánske prívesky v slovanskej hudbe len ako nejaký kozmopolitický náter, ktorým sa zachová európsky a svetový ráz, sama sa ale vyvinie na spoločných základoch národnej domácej hudby slovanských kmeňov / národov / ako hudba charakteristická pre tretí ľudský veľkokmeň, ktorá nápor románskej a germánskej nielenže vydrží, ale i prekoná.

Nepoznám názory českých umelcov na tento predmet, dosiaľ som nemal možnosť hovoriť s nimi. Ale som úplne presvedčený o tom, že nemôžu mať v samotnom národe takú záruku, aby sa podujali na hudobnú úlohu všeslovanstva a jej prevedenie, aké poskytuje slovenský spev. Už svojou polohou bolo Česko v objatí západnej vzdelanosti a dalo sa ňou v mnohom ohľade úplne presiaknuť a netvrdím e v zmýšľaní, ale vo svojich poetických a umeleckých výtvoroch sa dalo ak nie odnárodniť, avšak sa predsa vzdialilo od rýdzich žíl a prúdov Slovanstva.

Nie tak Slovensko. Tu po stránke duševnej a citovej mnohé zostalo snáď celkom také, aké to bolo v dobe veľkomoravskej. Veď najmä spev, tento najvrúcnejší výraz duše a citu, ktorý si ľud, vzdialený od miest a civilizácie, zachoval takého čistého staroslovenského rázu, aký prenikal iste srdcia našich otcov už za čias Cyrilo – Metodskej bohoslužby.

Toto práve môže urobiť Slovensko tým odklínajúcim popolvárikom, aspoň západného Slovanstva, ak nájde samo v sebe sily, alebo aspoň k svojim pokladom privábi druhých , dospelejších, mocnejších bratov.

Ak teda má Slovanstvo skutočne i v hudbe ono zaceľujúce a završujúce poslanie, nemôže stáť proti prvým zárodkom hudby vôbec. V plnosti dokonalého rozvinutia sa zjavia zárodky oslávené, zjasnené. Zaiste to nemôže byť cudzí živel, ktorý by mal byť spojivom v duchovnej ríši, ale jedine ten, ktorý má spoločný pôvod s tými, čo sa síce rozišli na ceste vývoja, ale práve ním majú byť privedené k sebe.

Autor: Ľuboš Pilc, Pravda

Viliam Ján Gruska (1936)

scénograf, pedagóg, dramaturg, scenárista a režisér

  • V 60. rokoch viedol odbor scénografie v Slovenskej televízii, neskôr bol architektom v Slovenskej filmovej tvorbe, dnes je scénickým výtvarníkom v slobodnom povolaní a pedagógom Katedry scénografie DF VŠMU. Bol členom súboru Lúčnica. Autorsky formoval folklórne festivaly.
  • Navrhol scény pre 12 amfiteátrov. Bol architektom v desiatkach slovenských filmov (Perinbaba, Kráľ Drozdia brada, Mahuliena zlatá panna, za ktoré získal Ceny za výtvarnú stránku, Sokoliar Tomáš, Cinka Panna a ďalšie). Za dvojdielny dokument Koly v plote získal cenu Telemúza (1993).
  • Za dokument Rodiská a doliny na Etnofilme (2014) Cenu M. Slivku. Je autorom kníh: Cesta a ozveny diela M. Rúfusa, M. Urban – Velikán spod Babej hory, Cesty hudby. V roku 1990 bol šesť mesiacov prvým ponovembrovým predsedom Výboru Matice slovenskej.
  • V poslednom štvrťstoročí sa venuje tvorbe programov a výstav venovaných osobnostiam Slovenska (A. Bernolák, M. M. Hodža, P. O. Hviezdoslav, A. Hlinka, K. Plicka, M. Benka, B. Björnson, M. Rúfus, B. Warchal, I. Zeljenka, T. Salva, L. Hanus , M. R. Štefánik, SĽUK, Lúčnica). Bol tvorcom festivalov novej generácie: Staré nôty mladých strún Európy, Dni kolied kresťanov Slovenska, Ozveny staroslovienčiny, Liptovské dni matky, Čírenie talentov, Cyrilo-metodské dni v Terchovej.
  • V roku 2013 bol tvorcom podujatia Posolstvo piesni Slovensku a Svetu, v ktorom na 51 vrchoch a pahorkoch spievalo 3-tisíc ľudí. V roku 2007 si prezval od prezidenta SR Pribinov kríž III. triedy. V roku 2016 mu bola udelená Cena ministra kultúry SR. Od roku 2012 je členom Rady vlády pre kultúru.

Avšak len súrodý živel samotný to nedokáže. Je potrebné, aby jeho súrodosť napomáhali: vernejší obra, výraznejší charakter a širší rozvoj prvotného pôvodu, lebo len troje týchto ho označí vynikajúcou vlastnosťou, a tá sama neodolateľne vábi k sebe, sťa k ožarujúcemu stredisku, obživujúcemu spriaznené rody.

Hudobná sústava, ako sa nám v dnešnom románsko-germánskom vzdelaní predstavuje, je dcérou chorálneho systému, ktorý pripravovali prvé kresťanské storočia a končenou ustálenou teóriou ho zavŕšil pápež sv. Gregor Veľký. Ako je známe z dejepisu hudobného umenia, pojmy a prvé hudobné zásady kresťanstvo prevzalo už uvedené do istej sústavy od Grékov, týchto Slovanov staropohanské­ho sveta.

Vplyv židovstva a iných pohanských hudobných pojmov netýkal sa samotnej sústavy, takže skutočne grécky systém našiel svoje vlastné, neskôr pravda samostatné umelecké rozvinutie v kresťanstve, ktoré jednotlivé názvy premenilo.

In: Dalibor, časopis pro hudbu a umění vůbec, Ján Levoslav Bella : Slovenská hudba a spev slovenský (10. marca 1869)

Svedectvo 2

Slovenské ľudové piesne ako výnimočné bohatstvo zhodnotil dve desaťročia predtým aj Béla Bartók. Ten prenikol do hĺbok ľudovej hudby národov v strednej Európe, ale aj v severnej Afrike a Turecku. Do slovenských najmä preto, že ovládal slovenčinu. Bez tejto dispozície považoval zbieranie a zapisovanie ľudových piesní za nemožné.

O niekoľko desaťročí neskôr sa Milan Kundera pokúsil v románe Žert o osobitný pohľad na ľudovú hudbu v strednej Európe.

Asociácia spisovateľa:

Naše vlast se sice skládá ze tří zemí, z Čech, Moravy a Slovenska, ale hranice lidové kultury ji dělí na dvě půle na Čechy se západní Moravou a na Slovensko a východní Moravu, kde je můj domov.

A tak, když stojíš tváří v tvář celé naší lidové hudbě, je to, jako by před tebou tančila žena z Tisíce a jedné noci a shazovala postupně závoj po závoji.

Hle. První závoj. Je z hrubé látky potištěné triviálními vzorci. To jsou nejmladší písně pocházejíci z posledních padesáti, sedmdesáti let. Přicházely k nám ze západu, z Čech. Přinášely je dechové kapely. Učitelé je učili ve škole zpívat naše děti…

A druhý závoj. Ten je už mnohem pestřejší. To jsou písně maďarského jazyka, které pronikly do slovanských oblastí Uher. Cikánské kapely je šířily v devatenáctém století po celých Uhrách… Když tanečnice shodí tenhle závoj, objeví se třetí. To už jsou písně zdejšího slovanského obyvatelstva z osmnáctého a sedmnáctého století.

Ale jěště krásnější je čtvrtý závoj. To jsou ještě starší písně. Jejich věk sahá až do čtrnáctého století. Tehdy k nám putovali po hřbetech Karpat od východu a jihovýchodu Valaši. Pastevci. Jejich vznik sahá do dávných pohanských dob. Spočívají na nejstarším systému hudebního myšlení. Na systému čtyř tónů, systému tetrachordálním. Trávnice. Žňové písně.

Písně nejúžeji spjaté s obřady patriarchální vesnice. Béla Bartók poukázal, že v této nejstarší vrstvě podobají se sobě k nerozeznání písně slovenské, jihomoravské, maďarské a chorvatské. Když si v duchu představíš tuto zeměpisní oblast, vynoří se ti před očima velká slovanská říše z 9. století! (Milan Kundera: Žert, 4. kapitola.)

Svedectvo 3

Názov pre svoj mimoriadne úspešný film z roku 1935 Plicka zložil z dvoch slov, ktoré svojim spojením dostali novú kvalitu. Tá sa neobjavuje v ľudových piesňach. V nich všeličo spieva: lesy, vtáci, rieky, duša. Len zem nie.

Slovenskí intelektuáli sa však už v tom čase púšťali do úvah o budúcnosti piesní – tohto národného fenoménu. K výrazným osobnostiam, aj z dnešného pohľadu, patrili aj Ján Smrek aj Karol Plicka.

Asociácia básnika a zberateľa:

JS: Nedalo by sa zániku ľudovej piesne zabrániť?

KP: Ľudová pieseň vo svojej pravej podstate je vážne účelná. Akže prestal obrad, obradnosť, pohasla i pieseň. Ale ľudová pieseň vedela by sa udržať ako „spev pre spev“. Škola a dedinská inteligencia mohli by vykonať veľmi mnoho, aby ľud neprestal spievať ani vtedy, keď už opúšťa tradíciu. Je to úžasne ľahké! Nech sa spieva domáca zásoba piesní na školách.

Skúsili sme to v niekoľkých trenčianskych dedinách a výsledky sú skvelé: i najmenší zo školákov spievajú obdivuhodný počet piesní. A tak škola nielenže v rade ďalších desaťročí zachováva spevavosť, ale tým, že domácu ľudovú pieseň pestuje, uznáva jej cenu. (Z rozhovoru Jána Smreka s Karolom Plickom v uverejnenom v ELÁNE v roku 1932.)

Svedectvo 4

V Československu prebiehal zápas. Vládna elita, jej tlač a politické prostriedky presadzovali jeden československý národ a jeden československý jazyk. Drvivá časť Slovenska sa tomu vzpierala. Tatíček Masaryk zostarol, vzdal sa funkcie, čím vyvolal rozčesnutie sa parlamentu na dve časti. Priaznivci Beneša boli v českých zemiach v menšine. Preto ten začal konať.

Osobne rokoval s vedúcimi osobnosťami oboch „krídiel“ Hlinkovej ľudovej strany (s každým samostatne), aby zaňho hlasovali, za prísľub: uzná autonómiu Slovenska. Získal hlasy oboch, bol zvolený, no namiesto splnenia prísľubu, podnikol cestu po univerzitách a školách na Slovensku a obhajoval, znovu: jeden československý národ aj jeden jazyk. Túto vierolomnosť ukončila až jeho abdikácia. Aj na funkciu prezidenta, aj na pobyt v Československu.

Predtým sa však vládnuce kruhy, aby upokojili verejnosť, pripravili a uskutočnili 2. – 4. júla 1938 v Trenči­anskych Tepliciach Kongres pre ľudovú pieseň, pod záštitou predsedu vlády Dr. Milana Hodžu a s otváracím prejavom ministra zahraničia ČSR, Dr. Kamila Kroftu!

Z reflexií na priebeh Kongresu pre ľudovú pieseň v tlači sa dozvedáme, ako bol účelovo vedený. Ako bolo niektorým rečníkom znemožnené predniesť svoje príspevky (E. Suchoň, K. Plicka, M. Schneider-Trnavský, A. Moyzes, a i.) a ako nezodpovedne dostali v sprievodných programoch priestor piesne a úpravy nízkej kvality a z programu bol vynechaný Spevokol slovenských učiteľov a neúmerný priestor bol venovaný nemeckej ľudovej piesni.

Samotné príspevky sa však v pozostalostiach príbuzných ani v štátnych archívoch nenachádzajú. Témy príspevkov sú však vo zverejnenom programe.

Dobová tlač:

Naše dojmy z kongresu ľudovej piesne

(Hlas kritický)

Keď sa rodila myšlienka usporiadať kongres ľudovej piesne na Slovensku v Bratislave, s radosťou sme privítali tento úmysel, ale súčasne sme sa aj obávali, či tento podnik Spoločnosti pre hudobnú výchovu neobíde nás Slovákov tak, ako všetky podniky, ktoré sú síce na Slovensku, ale obchádzajú všetko, čo je slovenské. Dúfali sme, že sa to teraz nestane ‒ ale stalo sa.

Keď sme nazreli do programu kongresu, hneď nás zarážalo, že zo všetkých prednášateľov sú len dvaja Slováci ‒ odborníci (Mik. Schneider-Trnavský, Suchoň).

Čakali sme, že celý pedagogicky zbor našej hudobnej akadémie počnúc od Kafendu, Ruppeldta povie nám niečo zo svojich bohatých skúseností.

Otvorenie kongresu za slovenskú odbočku prof. dr. Orlom malo vyznieť po slovensky. Tohto minima by si väčšia časť nás Slovákov ‒ účastníkov bola zaslúžila.

Nechceme kritizovať odborníkov ‒ prednášateľov, ale ani zo stránky odbornej nedostalo sa kongresu takej úrovne, akej mal mať, veď počuli sme prednášky, v ktorých si prednášateľ v jednej vete vyjadreným definíciám hneď v druhej vete protirečil (prof. dr. Zd. Nejedlý).

A čo nás najviac zarážalo, že krásna a jedna z najhodnotnejších prednášok, prednáška prof. Plicku, v polovici bola jednoducho pretrhnutá “pre krátkosť času“, ale miesto toho dostalo sa Nemcom dve aj pol hodiny, aby nás informovali, ako sa nemecká pieseň vyvíjala na Slovensku.

Nemiestna nervozita prof. dr. Orla príliš škodila úrovni kongresu, veď prerušenie prof. Hábu nebolo príjemným ani pre nás, ani pre neho samého. Venovali sme hmotné obete i čas by sme boli venovali, chceli sme poznať nové smery prof. Hábu a vypočuť jeho prednášku, i keď bola tendenčne zafarbená.

Piatočné odpoludňajšie ukážky pestovania ľudovej piesne na školách boli naším najväčším prekvapením. Radi by sme vedieť, kto schvaľoval piesne, ktoré nám predviedli žiacke zbory.

Ako si tu vysvetliť poslanie Spoločnosti hudobnej výchovy?

Žiaci III. ročníka ľudovej školy v ukážke nácviku (s nemožným pedagogickým postupom Fr. Chmelára) vedia zaspievať len piesne o galánečke, frajerôčke a pod. a s týmto sa ide na kongres hudobnej výchovy.

Či vysvetlilo sa každé slovo deťom?

Hanebné je toto počúvať, veď pri národných oslavách naše deti nevedia poriadne zaspievať „Nitra, milá Nitra…“, „Kto za pravdu horí…“, „Slovák som…“, ba ani našu hymnu, ale o frajerôčke, galánečke a panenkách na silnici, to len tak kypí deťom z úst.

Búrila sa v nás krv a najradšej by sme boli zahriakli týchto ľudí. A tak ako sa ročníky zvyšovali, tak i tieto piesne rástli. Čakali sme od pani profesorky Dočkalovej ako lektorky nápravu, ale miesto nápravy, ková roztrpčenosť. Večer ľudové piesne spievané o láske a frajerôčke a z piatich ani jedna slovenská. Svoje vystúpenie spestrila stálym ospravedlňovaním nedostatkov zboru.

Už druhý deň sadala nám do duše akási nechuť ale mysleli sme, že je to len chvíľková roztrpčenosť. Večer ľudové piesne v zborovej úprave nebol o nič lepší. Spievali tri slovenské, jeden český, dva maďarské zbory a päť nemeckých.

Ako sa mohlo stať, že spevácky zbor slovenských učiteľov, ktorý toľko obetí prináša na poli šírenia ľudovej piesne, nielen doma, ale skoro vo všetkých štátoch Európy, nebol na kongres pozvaný?

Slovenskí učitelia sú natoľko idealistami, že za svätú povinnosť boli by si pokladali zúčastniť sa na kongrese a vystúpení medzi zbormi v Redute. Boli by sme aspoň počuli skutočnú interpretáciu ľudovej piesne v zborovej úprave. Nechceme síce zaznávať, alebo podceňovať výkony jednotlivých zborov, ale čelným zborom mal byť náš SSSU. Ako by to bolo vyzeralo, keby nebolo vystúpilo Akademické spevácke združenie?

Vďačíme a vysoko vyzdvihujeme prednášku prof. dr. Horáka, ktorého téma prednášky nebola len vedeckou diskusiou, ale vecou lásky vlastného srdca k ľudovej piesni slovenskej.

Za túto prednášku mu vyjadrujeme srdečnú vďaku.

Radostným osviežením v nezdravom kongresovom vzduchu bola prednáška majstra Mikuláša

Schneidra-Trnavského. Mal nám prednášať každý deň a najmä o úprave slovenskej ľudovej piesne, veď celý svoj život zasvätil tomuto národnému pokladu a iste nebol by si protirečil, ako prof. dr. Zd. Nejedlý.

Zabudlo sa ‒ a myslím malo to byť počiatočnou témou na rozbor vplyvu cirkevných piesní na ľudovú pieseň slovenskú. Táto téma mala byť veľmi svedomite spracovaná a samostatne zaradená do rámca kongresových prednášok.

Z prejavov povedaných zarážalo nás, že páni pôsobiaci na Slovensku od prevratu a stojací na vysokých školských miestach hovorili takou slovenčinou, že nás to priamo urážalo. (Jelínek.)

Prejav riaditeľa Kovandu, že vraj „budeme si v rámci pěvecké obce československé organizovať spevokoly“, úplne odmietame, lebo sme natoľko sebestační, aby sme si vedeli organizovať svoju spevácku obec na Slovensku. Ak páni usporiadatelia kongresu nevedia, čo treba spevavému Slovensku ‒ my vieme a to spevavé Slovensko si i v tomto ducha povedieme.

(nr)

In: Slovák, 12. júna 1938, č.134

Asociácie hudobného skladateľa a filozofa kultúry:

Prvá je z Oravy, z horskej celodennej túry, kedysi v 50-tom roku. Išiel som sám, dlhé hodiny som nestretol „živú dušu“. Zrazu z diaľky, akoby s voňavým závanom vetra, prišiel spev.

Neskôr som uvidel odkiaľ: na protiľahlom svahu, na lúke hrabala akási žena seno a spievala. Komu spievala tá žena na Orave? S kým komunikovala? Kto bol jej „adresátom“? Adresátom kantilény zvlnenej ako tie hory naokolo – tej nostalgickej kantilény – či ak chcete – tej nostalgie zašifrovanej nielen do línií, ale do samotného hlasu, do zvuku …

Druhá je takpovediac „malevičovská“:

Bola noc ako na jeho „Čiernom štvorci“ – noc v Slovenskom raji. Z lesa sa zrazu vyrútil voz s konským záprahom, na ňom štyria chlapi. V tej tme som ich nevidel. Iba som počul štvorhlas: zázračný, divoký, tvrdý. Aké to boli akordy? Aká harmónia?

Bola to asi harmónia tej noci v roklinách a hviezd nad hlavou. Bola to harmónia nielen tých čudných drevorubačských intervalov medzi dnom kaňonu a skalnatými útesmi, medzi rozheganým rebrinákom a Veľkým vozom na oblohe, medzi tou kamenistou cestou dolu brehom, ozlomkrky a životnou cestou ľudí, aj koní …? (Roman Berger: Dva kroky k pochopeniu Salvovej hudby.)

Svedectvo 5

Alebo: glosy k dramaturgii, príprave, realizácii niektorých doterajších cyklov TV programov zameraných na ľudovú kultúru, jej hudobné, tanečné, výtvarné a slovesné prejavy na Slovensku. Prvý raz si spojenie dvoch slov Zem spieva pre nové médium – televíziu – požičali od Plicku tvorcovia cyklu programov vyrábaných na záznam v štúdiovom prostredí v rokoch 1965 – 1969.

Vždy s dôslednou dramaturgickou a scenáristickou prípravou priamo v teréne, v bydlisku interpretov, v predstihu, ktorý umožnil takú prípravu, aby zaznamenané prejavy boli nasnímané na možnej hranici vtedajšej techniky. Základ tvorby programov – dramaturgia, pre všetky žánre vytvárané pre televízne vysielanie – bola v STV vtedy v plnej sile a kvalite.

Jej likvidácia v 90. rokoch 20. storočia bola pre Slovenskú televíziu osudná. Ani púte ju už nevzkriesia. Zázrak vari. Budeme odkázaní len na dovoz.

Folklórne programy pripravované pre živé scény festivalov a tam snímané televíziou boli už dávno zatriedené v televíznom rebríčku náročnosti aj tak honorované doplnkovými odmenami do rovnakej kategórie ako prenosy z futbalu.

Komponované programy na festivaloch, ktoré mali najmä inšpiratívne poslanie, sa najmä z týchto príčin nezaznamenávali.

Folklórne programy inscenované v reálnych, interiérových aj exteriérových prostrediach v limitovanom rozsahu a s premyslenou formou diváckeho hodnotenia pod názvom Kapura, si teraz, pre svoju pohotovosť, realizačnú skromnosť a pri porovnaní s uvádzaným „veľkolepým formátom“, zaslúžia uznanie. Má opodstatnené a potrebné miesto v štruktúre televízneho vysielania a neparazituje na úsilí iných..

Asociácia skladateľa:

Aby človek pochopil význam ľudového umenia, musí dozrieť.

Mladí ľudia môžu obdivovať detaily, kochať sa krásou, nechať sa láskať poéziou, ale pocítiť dotyk s duchom národa, spustiť sa do hĺbky jeho múdrosti, nechať sa preniknúť jeho neutíchajúcou samoobnoviteľskou schopnosťou – k tomu sa vystupuje často po schodoch skepsy, sklamania, vyplývajúceho z vlastnej slabosti a pocitu osamelosti.

Ľudové umenie je pre mňa najautentickejším dokladom histórie národa – svedectvom o jeho schopnosti vytrvať v dobre a zdraví, vzdorovať svojou mravnou silou. (Ilja Zeljenka, hudobný skladateľ, básnik, pedagóg, 1932 – 2007)

Spomienky

Vďaka ľudovým a chrámovým spevom prežilo národné vedomie Slovákov, keď nie klinickú smrť, tak aspoň prvú predsmrtnú agóniu ešte pred začatím 1. svetovej vojny, aby po nej narazilo na nové, nečakané zátarasy. Tie však už dokázalo odstrániť samo. To nám ukladá povinnosť. Pomáhať k šíreniu skutočných hodnôt.

Po druhej svetovej vojne pohyby vyvolané núteným presídľovaním celých spoločenstiev, vojenskou prezenčnou službou, rozmiestňovaním priemyslu a s ním aj celých skupín obyvateľstva, spôsobili averzie istej vrstvy obyvateľstva voči ľudovej kultúre, ktorej propagácii sa pripisovala servilnosť režimu. Nebola. Ale tí, ktorí jej žičili, našli spôsoby, ako ňou argumentovať.

Nedávne výročie Ľudovíta Štúra odokrylo takmer už neviditeľnú pavučinu, ktorou sa zakrývali ľudia s trvalou averziou voči svojbytnosti Slovenska. A tým aj k jeho tradíciám. Asi platí: nová pravda sa presadí až vtedy, keď vymrú tí, ktorí hájili starú.

Bolo zarážajúce, koľko údivu (predstieraného alebo úprimného?) vyvolali mnohé piesne uvedené v rámci Zem spieva I medzi lokálpatriotmi či patriotmi (v preklade: miestnymi vlastencami alebo vlastencami).

Najmä tých najstarších vrstiev piesní, ktoré ešte úplne nezakryla vrstva piesní šírených Senzusom, ale ktoré už spoznala piesňami zaujatá mladá generácia, ktorá ich pestuje a šíri. Širšia verejnosť však stráca orientáciu v hodnotách, a to nielen pri ľudovej piesni. Účinne k tomu prispievajú súťaže, ktoré používajú hlasovanie prostredníctvom SMS ako rozhodujúce. Od neho sa nemôže očakávať nič iné.

Ak je toto cieľom, tak táto cesta k nemu vedie.

Slovenská pieseň si to so svojím historickým poslaním nezaslúži.

Na záver

Albert Schweitzer: Cesta regenerácie kultúry

Regenerácia kultúry nemá nič spoločné s hnutiami, ktoré stavajú na masovom prežitku. Tie bývajú len reakciou na vonkajšie udalosti.

Kultúru možno obnoviť len tak, že v mnohých jednotlivcoch vznikne nezávisle na obecnom myslení a v protiklade k nemu myslenie nové, ktoré postupne nadobudne vplyv na obecné myslenie a následne sa začne formovať po svojom. Len etické hnutie nás môže vyviesť z nekultúrnosti. Etika sa však uplatňuje len prostredníctvom jednotlivca.

V poslednej inštancii nerozhoduje o budúcnosti ktorejkoľvek spoločnosti väčšia, alebo menšia dokonalosť jej organizovanosti, ale väčšia, alebo menšia hodnota jej členov.

To najdôležitejšie a najnepreniknu­teľnejšie v dejinách sú nenápadné všeobecné zmeny, ktoré prebiehajú vo vnútri mnohých jedincov. Tie sú predpokladom dejinných udalosti. Aj preto je tak ťažké skutočne porozumieť ľuďom a udalostiam iných dôb. O vnútornej hodnote množstva aktívnych jednotlivcov a o spôsobe ako ju dokázali vnášať do kolektivít, ako od kolektivít prijímali podnety a tak na ne spätne pôsobili, sa môžeme len dohadovať.

Jedno je však jasné. Kde kolektivity pôsobia na jednotlivca silnejšie ako on na ne, prichádza zánik. Preto, že hodnota od ktorej všetko záleží, totiž duchovná a mravná hodnota jednotlivca, stráca váhu. Dochádza k odduchovneniu a znemravneniu spoločnosti, ktorá sa stáva nespôsobilou porozumieť problémom pred ktoré je postavená a riešiť ich. Skôr, alebo neskôr ju zachváti katastrofa. Sme práve v tejto situácií.

Preto musia jednotlivci dospieť vo väčšej, alebo menšej miere k sebaurčeniu a prevziať opäť funkciu, ktorú môže plniť len indivíduum: byť nositeľom duchovných etických ideí. Nemôže nás zachrániť nič, len ak to mnohí z nás dokážu.

Neverejnými cestami sa musí vytvoriť nová verejná mienka. Tá súčasná sa udržuje tlačou, propagandou, organizáciami a mocenskými a finančnými prostriedkami, ktoré jej slúžia. Proti tomuto neprirodzenému šíreniu ideí musí pôsobiť šírenie prirodzené, ktoré postupuje od človeka k človeku a počíta len s pravdivosťou myšlienky a ľudskou vnímavosťou pre pravdu.

Aj minulosť poznala boj jednotlivého mysliaceho ducha proti stagnujúcemu mysleniu spoločnosti. Nikdy sa však problém nenastoľoval tak ako dnes preto, že kolektivistický duch, konzervovaný v moderných organizáciách, v modernej bezmyšlienkovitosti a v moderných nacionalistických vášniach, je jedinečným úkazom. …

Bude mať moderný človek silu vykonať to, čo od neho žiada duch a čo mu doba neumožňuje? V organizačne prekrvených kolektivitách, ktoré ho storakým spôsobom majú v moci, má sa človek opäť stať samostatnou osobnosťou a sám má na ne pôsobiť.

Oni sa však budú všetkými svojimi orgánmi usilovať udržať ho v postavení nevyhranenej osobnosti, ktorá im vyhovuje. Boja sa osobnosti, lebo by sa v nej mohli dostať k slovu duch a pravda, ktoré by oni najradšej umlčali. Ich moc je však rovnako veľká ako ich strach.

Aké nesmierne náročné sú úlohy, do ktorých sa má pustiť duch! Musí si znovu vymôcť pochopenie pre pravdu, zatiaľ čo všade platí len pravda propagandistická.

Má zosadiť z trónu nešľachetný patriotizmus a nastoliť namiesto neho ušľachtilé vlastenectvo, ktoré má na zreteli všeľudské ciele.

Má nás zjednocovať v mene ideálu kultúrneho ľudstva, no pritom sa národy pripravili o vieru v humanizmus, idealizmus, spravodlivosť, rozumnosť a pravdivosť a každý z nich sa ocitol v moci síl, ktoré nás zvádzajú hlbšie do nekultúrnosti. Odvšadiaľ na nás číha tupé zúfalstvo.

Ako teraz chápeme ľudí z obdobia grécko-rímskej dekadencie, ktorí sa stali bezbrannými voči historickým udalostiam, a stiahli sa do seba. Ako oni, aj my počujeme pokušiteľské hlasy, ktoré nám našepkávajú, že jediné, čo ešte robí život únosným, je žiť zo dňa na deň. Nechcieť myslieť ďalej, len na svoj vlastný osud a v nič ďalšieho nedúfať. Hľadať kľud v rezignácií.

In: Albert Schweitzer: Filozofia kultúry, Diel IV – Cesta k regenerácií kultúry

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#kultúra #folklór
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
29,99
Sweet Rose Gerbera Mix

Sweet Rose Gerbera Mix

29,99
Perla Ruža Color

Perla Ruža Color

Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk