Foto: René Miko
Boj o moc má tisíc podôb. Je to nekonečný zdroj inšpirácie. Niektoré filmy sú o konkrétnych politických prípadoch, iné o jednotlivých politikoch alebo o istých etapách histórie. Vďačným námetom sú aféry. Diváci si pri filme konfrontujú svoje názory s videným a často majú adrenalínové reakcie. Politika dráždi, čo je pre tvorcov záruka, že filmom upútajú. Navyše, život na planéte sa stále viac politizuje, a tak skoro každý veľkofilm rieši aj politickú intrigu.
My veľkofilmy nerobíme, ale politika sa pchá aj nám pred kameru. Predtým sme obľubovali skôr intelektuálne námety, bolo aj dosť baladickosti, ale už sme nabehli na svetové trendy a robíme politické filmy. Je to prirodzené: politikou žijeme, a to, čím sa zaoberáme, dostáva sa aj na plátno.
Mečiar ako otázka
V kinách sa práve začal premietať film Terezy Nvotovej Mečiar, ktorý tiež patrí do kategórie politických. Pritiahne už názvom. Je to meno človeka, s ktorým má u nás každý nejakú skúsenosť a autorka vychádza z tej svojej. Keď bol Vladimír Mečiar pri moci, bola ešte dieťa, ale jeho meno často počúvala. Veď 90. roky minulého storočia bola búrlivá doba, keď rozdielne názory na Mečiara delili spoločnosť a každý s každým sa o ňom hádal. Všetci to prežívali a vzrušene o Mečiarovi debatovali. Niet sa čo čudovať, že sa tento ujo dostal do detských hier a že sa naňho hrala aj malá Tereza Nvotová. Zachovalo sa to na domácom filme a tieto zábery predurčili – a aj oprávnili – režisérku, aby sa po rokoch k téme vrátila a Vladimíra Mečiara požiadala o stretnutie. On to tiež asi považoval za znamenie osudu a 29-ročnú filmárku u seba, vo vile Elektra, prijal. Usmieval sa na ňu, prívetivo ju povodil po vile a zanechal tak pre históriu odkaz o jednej z jeho tvárí, tej srdečnej.
Foto: René Miko
Režisérke treba priznať, že tieto vstupné pasáže filmu – jej detské hry na Mečiara aj návšteva v Elektre – sú unikátne a pre diváka vzrušujúce. Oceniť treba odvahu (možno až sympatickú drzosť) mladej dokumentaristky, ktorá sa nezľakla zložitej témy a išla do toho. Škoda, že na ďalšie stretnutie už Mečiar nereflektoval, a tak sa musela uchýliť k pomerne stereotypnému spracovaniu materiálu, ktorý chcela skúmať. Dobové dokumenty sú prerušované výrokmi ľudí, ktorí s Mečiarom mali do činenia, čo sprevádza vlastným komentárom. Vyšla jej zaujímavá montáž, pri ktorej sa starším dobre spomína a mladší azda niečo objavujú.
Foto: René Miko
Nvotová dianie nielen zosumarizovala, ale dala mu aj filmovo pôsobivú podobu. Škoda však, že medzi tzv. hovoriacimi hlavami, ktoré sa vo filme vyjadrujú, nie je niekto provokujúcejší (napríklad Jožo Ráž, ktorý sa netajil sympatiami k Vladimírovi Mečiarovi) alebo niekto z rovesníkov režisérky. Mohli túto líniu filmu trocha rozohrať.
Nvotová sama vyslovuje najmä otázky, priznáva, že jej ide o to, aby si sama objasnila, čo to bolo za obdobie ten „mečiarizmus“ a do čoho sa pretavil. Divák sa na filme nudiť nebude, lebo vizualizácia dejín je vždy zaujímavá. Už len tie konfrontácie podôb – ako politici vyzerali vtedy a dnes! Možno si tiež pripomenúť – a to je psychologicky zaujímavé – ako sa tvárili v rôznych dramatických situáciách, napríklad keď išlo o únos prezidentovho syna. Zaujímavá je aj pasáž o vstupe Mečiara do politiky (návšteva filmárky v Nemšovej).
Režisérka pochádza z umeleckej rodiny, je dcérou režiséra Juraja Nvotu a herečky Anny Šiškovej, čo zrejme určilo aj jej uhol pohľadu a prístup k téme. Dokument je „šmrncnutý“ umeleckým filmom a aj prostredím, je to aj úvaha o zvláštnej postave. Umelci takéto postavy vytvárajú, tu je proces opačný: autorka kontroverznú postavu rozkrýva, dešifruje, snaží sa prísť jej na koreň. A snaží sa objasniť aj všetko, čo s ňou súvisí. Tým je jej prístup iný, než väčšina prístupov k Vladimírovi Mečiarovi. Nie je tam hystéria, téma ako keby bola vychladnutá. Režisérka sa k nej stavia ako k niečomu, čo už bolo, čo sa týka skôr rodičov a ich generácie. Ju zaujíma skôr to, čo bude. Škoda, že záver filmu nie je taký úderný ako jeho expozícia: mítingové podobenstvá – vtedy a dnes – sú veľmi všeobecné. Táto masová pointa len potvrdila, že politický film je naozaj ťažký oriešok. S happyendom sa rátať nedá. Záver si vytvára každý divák vlastne sám. Zmyslom je, že sa o téme premýšľa a hovorí. Film Mečiar už ohlasy vyvolal.
Odkukávanie praktík
Takže – kedysi diváci radi pozerali vo filmoch techtle mechtle v láske, teraz sú naladení na techtle mechtle v politike. Sex a erotika akoby sa už vizuálne vyčerpali. Veď koľko filmov o láske vzniklo a v každom bola nejaká posteľná scéna! Koľko energie a vynaliezavosti museli režiséri vynaložiť, aby ju nakrútili vždy inak. Iné vzdychy, iné polohy! Ľúbostný akt je pritom jednoduchý a neposkytuje toľko možností a metamorfóz, ako politické akty. Divákov však láka to aj to.
Kedysi stačilo veľmi málo, aby sa rozchýrilo, že vo filme je veľa erotiky, a ľudia sa na film hrnuli. Dodnes sa spomína film Extáza s Hedy Lammarovou ako vrchol a prelomový erotický film, ale – pre dnešné oči je to už „nič“. Vtedy, v roku 1932, však mal význam. Ľudstvo sa ešte len učilo „vynaliezavejšie sexovať“ a – dívalo sa, ako to robia iní. Dnes je už táto oblasť nasýtená a porovnávame sa radšej v politických praktikách. Divákov vzrušujú politické témy, politické filmy. Tam je adrenalín.
O sexe sa však asi nakrúcalo ľahšie. Politický film si vyžaduje viac: prípravu, vzdelanie, rozhľad, talent i charakter… Dobré sú tie filmy o politike, ktoré nedokazujú nejakú odobrenú pravdu, nenapĺňajú šablónu, ale ich pravda vyplynie z príbehu. Vydarený je napríklad úspešný dánsky seriál Vláda, ktorý vraj sledovala aj Hillary Clintonová: zrejme si konfrontovala svoj život političky so životom tej dánskej političky, hrdinky filmu, ktorá bola predsedníčkou strany, a istý čas aj vlády, v Dánsku.
Foto: DR FICTION/KOLLOFFEL
Dánsko malo aj Hamleta, kráľovské intrigy u nich dávno bujneli, politika tam nie je v plienkach. A to na filme vidno. Je absolútne prirodzený, ako to býva, keď sú tvorcovia skúsení a majú pevnú pôdu pod nohami. Politička Birgitte žije celkom obyčajný život, jej verejná činnosť sa prepletá so súkromím. Rozvedie sa, zaľúbi sa, trápi sa s deťmi, hrozí jej rakovina a k tomu sústavné stresy z politiky. Zdanlivo bežný námet, film je však tak kvalitne urobený, že ozaj prezrádza veľa o svete politiky, o mechanizme vládnutia, o tom, ako pracujú politické strany. Je tam aj korupcia, aj podrazy, aj ambície, aj prehry, aj víťazstvá, všetko bez zveličovania, ako prirodzená súčasť politiky a života. Základným princípom je však kultúra vzťahov a komunikácie, ktorá je v Dánsku vyšľachtená. Oplatí sa tým inšpirovať.
Umelci kontra doba
Seriál Vláda je teda akási sága o živote v politike, ale zaujímavé sú aj filmy, ktoré majú zomknutý príbeh a rozprávajú o živote jednotlivca v určitej dobe. Takto vzniklo v poslednom čase viacero vydarených filmov, v ktorých vystupujú známe osobnosti a cez svoje príbehy obnažujú históriu. Dobrí sú v tomto smere Poliaci, ktorí nakrútili filmy o svetoznámych výtvarníkoch, ktorí sa dostali do politických malérov. U nás sme videli napríklad film Posledná rodina o osude Zdislawa Beksiňského, ktorý žil osamelým životom na okraji, ale výrazne posunul poľské maliarstvo v časoch socialistického realizmu. Podobný je film Odrazy o maliarovi Strzeminskom, o ktorom píšeme na inom mieste v tomto čísle magazínu. Tento výsostne politický film natočil dokonca Andrzej Wajda!
Výborný film tohto druhu bol aj Trumbo o osude slávneho scenáristu Daltona Trumba. Trumbo napísal scenár k úspešnému filmu Prázdniny v Ríme, ale nemohol sa k nemu priznávať, film išiel pod cudzím menom, lebo v časoch mccarthizmu (obdobie hysterického antikomunizmu v rokoch 1940 – 1950 v USA) bol tiež na čiernej listine. Okrem súkromia približuje film aj pozadie zložitej doby. Zaujímavé je aj to, že drámu nakrútil Jay Roach, režisér komédie Jeho foter, to je lotor – ako vidno, aj stúpencov veselohier občas zláka politika! Napokon – politický film sa dá nakrútiť na tisíc spôsobov – aj ako veselohra, aj ako mysteriózny film. Mysteriózne prvky sa objavili napríklad vo filme režiséra Pabla Larraína (inak tiež autora snímky Jackie o manželke amerického prezidenta J. F. Kennedyho) Neruda o čilskom básnikovi a senátorovi Pablovi Nerudovi, nositeľovi Nobelovej ceny. Ten sa dostal do sporu s prezidentom a chceli ho vyhnať z vlasti. Žil na úteku. Jeho prenasledovateľ ho obdivoval aj nenávidel, kontrast pocitov vytváral neopakovateľnú atmosféru filmu.
Tieto filmy sú o histórii, ale ešte zaujímavejšie sú filmy o súčasnom dianí, ktoré reagujú na rôzne nové javy v našom živote.
Jeden svet
Mnohé nové politické filmy sa ocitli na nedávnom medzinárodnom filmovom festivale dokumentárnych filmov (bol to už 18. ročník) Jeden svet. Dalo by sa tam sedieť od rána do večera a hltať príbehy zo súčasného sveta. Upúta napríklad námet gréckeho filmu Zlatý úsvit. Grécko je nám – aj vďaka dovolenkám – veľmi blízke. Poznáme jeho čaro, ale menej chápeme jeho problémy. Vo filme ide o rastúci úspech zoskupenia Zlatý úsvit, ktoré ako keby sa programovo prikláňalo k neonacizmu. Film nakrútila režisérka Angélique Kourounisová, ktorá priznáva, že nie je len nezaujatá pozorovateľka. Vďaka svojej rodinnej tradícii a vlastnému ľavicovému presvedčeniu je proti Zlatému úsvitu. Odhaľuje jeho metódy: od populistického rozdávania jedla nezamestnaným Grékom až po brutálne šikanovanie turistov. Príde vraj aj k vražde, ale Zlatý úsvit je chránený – má pochopenie zo strany polície a cirkvi. Autorka zozbierala rôzne výpovede, aby poukázala na paralelu s nástupom fašizmu v medzivojnovom Nemecku a vôbec – s podobnými tendenciami vo svete.
Foto: AJH FILMS
Priam fascinujúci je však aj námet ďalšieho filmu o politike z festivalu Jeden svet. Ide o film Lepšie je mlčať, ktorý stvárnil osud mladého maďarského nacionalistu a antisemitu. Stane sa jednou z hlavných tvárí extrémistickej politickej strany, dokonca sedí za ňu aj v Európskom parlamente. Tento človek nenávidí Židov, až kým sa od babičky nedozvie, že aj oni sú Židia. Tým sa všetko v jeho živote zmení. Námetom filmu je skutočný príbeh Csanáda Szegediho, lídra maďarskej extrémistickej strany Jobbik. Po tom, čo zistí, že sám je Žid, cestuje do Osvienčimu a stáva sa aktívnym praktizujúcim Židom. Film je o tom, ako sa na túto šokujúcu premenu pozerá jeho okolie. Vraj mu všetci prestali veriť.
Politické filmy sú väčšinou o smutných osudoch, o omyloch. Možno sa aj vďaka kinematografii niektorým ďalším chybám vyhneme. A budeme viac hrdinovia, lebo aj o hrdinstve tie filmy sú.