Malérečky oživujú prastaré ornamenty Slovácka

, 27.10.2017 07:00

Kvapky sa vpíjajú do bielej omietky, usilujú sa o každý z ultramarínových lúčnych kvetov. Uprostred moravskej obce Louka je na drobnej stavbe zvláštna nástenná maľba, ktorá sa na jeseň rozplače a na jar sa rozžiari úplne novými kvetmi. Opakovalo sa to rok čo rok, vyše 100 rokov. No posledné dva roky maľba stíchla.

Už sa nemení. A bledne. Obyvatelia Louky si ju však chránia, pretože im pripomína nesmiernu vitalitu Anežky Kašpárkovej, ktorá takmer až do svojej deväťdesiatky vydržala rok čo rok maľovať nové kvety, no pred dvomi rokmi ochorela. Tieto krehké ornamenty sú v dedine posledným fragmentom starobylej tradície, ktorá zasiahla Slovácko i Slovensko. Oslovila aj jedného z najvýznamnejších slovenských architektov Dušana Jurkoviča. A prekvapivé paralely možno nájsť dokonca v Indii.

Anežka Kašpárková v Louke.
Anežka Kašpárková v Louke. Autor: ANTONÍN VRBA

Pani Kašpárková neštudovala umenie. „Je to normálna žena v dedine. Vydala sa. Mala dve deti, dcéru, syna. Celý produktívny život pracovala v škôlke ako pomocná sila, upratovačka,“ rozpráva starostka Anna Vašicová o ich malérečke. Tak na Slovácku volajú ženy v zásterách, ktoré v hrnčeku zmiešavali farebné prášky s mliekom a maľovali tradičné ornamenty. Nad oblok, bránu či žudro.

Stále sa meniacu maľbu tvorila pani Kašpárková 43 rokov. Tradíciu prebrala po pani Maňákovej a tá zas po ďalšej babičke. Maľovala bez šablóny, bez nákresov. Čupla si na deku, postavila sa na šamlík, vyštverala sa na lešenie a spod rúk jej vyrastali georgíny, zvončeky, ľalie. Čo rok, to iná kytica. Objavovala ich u seba v záhrade, kde pestovala nespočet kvetov, astry, ruže, chryzantémy. Zbierala ich na poliach, sušila. Ďalšie nachádzala na výletoch. Ešte ako osemdesiatnička podľa starostky chodievala s priateľmi na 20-kilometrové túry.

Kedysi zdobili maľby takmer všetky domky, ľudia si ich premaľovávali sami. No v 20. storočí sa dostáva k slovu funkcionalizmus. A brizolitová fasáda. Ornamenty sa stali nadbytočným prežitkom. „Niektorí si ešte dali spraviť výzdobu do brizolitu. No už to nebolo ručne maľované, bola to práca murárov, iná. Pôvodné ornamenty sa na domoch nezachovali. Až príliš sme sa modernizovali,“ naznačuje starostka. Zostala im jediná, posledná maľba pani Kašpárkovej na kaplnke z 18. storočia postavenej v slohu sedliackeho baroka. No stále je to viac ako v niektorých okolitých obciach, kde ornamenty vôbec nevidno.

Kratučký článok o malérečke Kašpárkovej získal na portáli boredpanda.comza jediný týždeň vyše 11 miliónov fanúšikov. Nasledovníka nemá ani jedného. Zatiaľ.

Zvedavosť

Slovácko sa nesúdi. Slovácko sa v legendárnom seriáli s Jozefom Kronerom a Oldřichom Velenom odhaľuje vždy spoza rámu obrúbeného ornamentmi.

Ako chodila Marie Páčová v Hluku do školy, nakúkala do dvorov poza otvorené vráta a ako cez obrovský rám obdivovala farebnosť a symboliku. Mnohé domy zdobil modrý spodný okraj a nad ním prúžok, ktorý mal chrániť obydlie pred zlým. V červenej farbe? „Nie. To je cinóbrová. Oranžová doružova,“ spomína si dnes 77-ročná babička, ako ju v detstve usmerňovali susedy. Ako pätnásťročná namaľovala prvý ornament v rodičovskom dvore pod taktovkou babky.

Marie Páčová pred domami, ktoré zdobila v...
Marie Páčová pred domami, ktoré zdobila v Ostrožskej Lhote. Autor: ARCHÍV MARIE PÁČOVEJ

A potom sa už nezastavili objednávky. Ľudia z Ostrožskej Lhoty, Hluku a širšieho okolia majú stovky kúskov jej rozmanitého diela. Na stenách, priechodoch, nad oblokmi, skvejú sa na pivničných klenbách aj s nápismi (Nevíš, čo ťa čeká venku, daj si ještě sklenku). Jej rukopis sa leskne na desiatkach pohárov, pohárikov, fliaš, ktoré si rodiny dávali zapečatiť pri významných príležitostiach. Vyrobila stovky plagátov. Z každého po dve kópie, pre dolný a horný koniec.

„Bolo to prácne. Nie ako dnes. Keď sú už hotové, natlačené,“ vysvetľuje pani Páčová. Polstoročie učila na základnej škole. A pred tou sú dnes natlačené autá učiteľov. Aj rodičov. Kedysi sa všetci doviezli jedným autobusom. Viac chodili na vychádzky. Deti brávala na huby, jahody, míňali krajinu a ona si z nej prinášala skice. Kohútov. Spevavcov. Ruka sa jej trasie. Kto bude pokračovať? „Neviem.“

Má dve dcéry. Štyroch vnukov, chlapcov. Zrazu pohľad zvrtne na stenu k nádherne vyrezávanej doske. Dar od jedného z nich, čo sa vyučil za stolára. Dostala ho pred dvomi týždňami. „Vybral si tých mojich vtáčikov.“ Už sa dvíhame od stola, keď si spomenie, ako kedysi dávno na jednej slávnosti maľovala ornamenty celý deň. A ako ona kedysi nahliadala cez dvory, jej vtedy zvedavo nakukoval ponad plece akýsi deviatak. Vladimír Šácha. Dnes uznávaný maliar slováckeho ornamentu.

Had ochranca

Pán Šácha sa ponoril do rozvlneného mora symbolov maľovanej ornamentiky. Nahliadal do zošitov starých malérečiek, nazbieral tisíce vzorov. Niektoré vyzerajú ako mandaly. Učil sa tisícorakým odlišnostiam. Rozvíjali sa aj na Slovensku (Čataj, Chorvátsky Grob, Vajnory). Každá malérečka im vpečatila kus seba. Objavoval, čo ich spája. Hoci prvá písomná zmienka o maľovanom ornamente na juhu Slovácka pochádza od Josefa Aloise Zemana až z roku 1811 a najstaršie zobrazenie od českého maliara Josefa Mánesa (naskicoval ornamenty v Starej Břeclavi) dokonca až z roku 1854, pôvod ornamentov je kdesi oveľa hlbšie.

„Koncom 19. storočia sa niektorí bádatelia domnievali, že ľudový ornament má korene v dávnom praveku či exotickom Oriente. Iní tvrdili, že je, naopak, domáceho pôvodu a pramení z krás našej prírody. A dokonca boli takí, ktorí hovorili, že je to iba obyčajná napodobenina panskej a mestskej kultúry. Podľa mňa mali pravdu asi všetci,“ naznačuje maliar Šácha.

Je pravdepodobné, že ornamenty sú pokračovaním prastarého zvyku ochranných značiek okolo vstupov do domov, ktoré mali chrániť pred zlými duchmi. Slovenský bádateľ Rudolf Bednárik sa domnieval, že impulzom pre zložitejšie maľby bolo zrušenie nevoľníctva koncom 18. storočia. Dedina sociálne aj ekonomicky napredovala a mohli vznikať prepracované spôsoby, ako skrášľovať príbytky. Najstaršie zachované maľby majú podobnosť s ľudovými výšivkami z tohto obdobia.

„Ak však budeme pátrať ešte ďalej, zistíme, že mnohé z výšiviek majú pôvod v renesančných vzorníkoch, ktoré používali panské dielne, kde pracovali ženy z dediny. Odtiaľ si zrejme prinášali inšpiráciu pre vlastnú tvorbu,“ dodáva Šácha. A keďže autori renesančných vzorníkov vtedy čerpali z Orientu, je možné vystopovať pôvod niektorých ornamentov až v Indii či Perzii. Malérečky predlohy rozvíjali. A tak sa možno z granátového jablka postupne stalo to obyčajné slovácke.

Jeho farebnosť nachádzali ľudoví maliari vo farebných íloch, v spraši či v prachu z drvených tehál, zmiešavali ich s vaječným bielkom a mliekom. Štetcom bola dutá bazová vetvička so zvieracou srsťou. Ešte predtým maľovali prstom do čerstvej hlinenej omietky vlnovky. „Na Horňácku sa im hovorilo hady a možno súviseli s prastarým kultom hada ,hospodaříčka‘, ochrancu domu,“ vysvetľuje maliar. Pod stropy odtláčali vyrezávané zemiaky, repu či klasy. V okolí Kyjova ornamenty vysypávali na zem jemným pieskom. Na Podluží sa kreslilo mydlom na okná. V Hluku sa hlinené podlahy kropili, aby sa z nich neprášilo, čo bola opäť príležitosť maľovať s pramienkami vody.

Ľudový ornament dodnes niektorí etnológovia označujú za folkloristický gýč. Už v prvej polovici 20. storočia sa totiž presúva z pôvodnej dediny na pódiá festivalov, ale najmä do stánkov so suvenírmi, ktoré chrlili maľované taniere. Už sa z nich nejedlo. Stratili autenticitu. Šáchovi maľovaný tanierik neprekáža. Niekomu pripomína babičku, inému puto k rodisku. „A to nie sú banálne sentimentálne pocity, ale niečo, čo k plnohodnotnému životu patrí.“ Za trestuhodnejší gýč považuje tašku na víno vyrobenú aj potlačenú slováckym ornamentom v Číne, ktorá cestuje späť cez polovicu sveta. Alebo zneužitie ornamentov na predvolebných plagátoch.

Na hrudi

V Strážnici zrazu nestíhame sledovať, koľké príbytky zdobila Marie Holubíková, ktorej pomáhajú dve dcéry Jana a Marie. Chodia aj na Slovensko. Na jeden dom namaľovali na prianie majiteľov ornamenty z babičkinej zástery. Fertucha sa rozpadla, magický obraz z detstva pretrval. Prechádzame okolo dvojice ďalších domov, oba s ornamentmi. Druhý však už nerobili Holubíkové. Niekto si ich originálnu prácu nafotil, prekreslil na papier a premaľoval na stenu. Gýč? Krádež? A čo s tým urobí?

Marie Holubíková pred ornamentom, ktorý vytvorila.
Marie Holubíková pred ornamentom, ktorý vytvorila. Autor: Andrej Barát, Pravda

Pani Holubíková 40 rokov vedie ornamentický krúžok. Nabáda žiakov, aby doma nevyhadzovali veci po prarodičoch, skrývajú poklady. Pátrala v štátnom archíve v Skalici. A rozpráva nám o histórii, ako sa do ľudových slováckych ornamentov dostávala farebnosť vďaka tomu, že Strážnica a Skalica sídlili na Jantárovej ceste. Farby pochádzajú od mora. Akurát ich malérečky nemiešali ako umelci v Taliansku, ale často používali čisté odtiene, aké im priniesli kupci.

Ornamentika komunikovala. Dva vtáky rôznej farby. Muž a žena. Pod tým srdce. „To znamenalo srdečne vás vítame u nás doma.“ Nie každý z jej žiakov zostáva pri tradičnom ornamente. Niekto sa vydá voľnejším umeleckým smerom, iného zvedie výrazná perokresba, no základ ostáva. Navyše sa začínajú objavovať mladí umelci, ktorí poctivo, ručne, niektorí autenticky, iní modernejšie „snímajú“ blednúce ornamenty zo stien, aby ich zvečnili na odevoch.

Architekt Dušan Jurkovič si dal namaľovať ornamenty priamo v obývačke v jeho vile v Brne. Sú to motívy zo slovenského Čataja. Rovnaké boli inšpiráciou pre šatky a blúzky značky Folklor Moderní Slovácko. „Výtvarníčka využila ich farebnosť, ornament z tapety a tiež motív dvoch pávov vo vstupnej bráne do jeho vily,“ prezrádza majiteľka Markéta Bartáková.

Čatajom sa inšpiruje aj Katarína Šimčíková. Bratislavčanka, ktorá zbiera slovenské ornamenty už od detstva a na Morave v Hluku založila spolu s Martinou Borýskovou značku Ornamentika. Vyšívajú, ručne maľujú alebo tlačia staré vzory, alebo ich pretvárajú do novej podoby. Vyrábajú pánske dudovice (vyšívané ornamentové košele), červenice (košele s červenou výšivkou), šaty, batohy, tašky, oblečenie pre najmenších (napríklad s nápisom Piju enem bíué), náušnice. Už ich predali takmer na všetkých kontinentoch.

Katarína Šimčíková maľuje na odevy ručne.
Katarína Šimčíková maľuje na odevy ručne. Autor: Andrej Barát, Pravda

„Posledné dva roky zažívame boom. Vzniká veľa firiem, ktoré sa ornamentom venujú. Niektorí sú tvrdí obchodníci, ktorí si len zoberú vzory a natlačia ich. Chýba im invencia, voľná tvorba. No pribúda aj živnostníkov, ktorí sa ornamentu venujú seriózne popri práci,“ hovorí pani Šimčíková.

Prekvapuje ju, že hoci mladí ľudia neovládajú históriu ornamentov, podvedome podľa nej spoznávajú tie, ktoré sú typické pre ich rodisko. Kúsok z neho si berú so sebou do sveta. Ale svet je malý. Pretože občas jej niekto pošle fotku, akú dostala pred časom. Aha! Veď tie ornamenty sa podobajú na vzory v Južnej Amerike!

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Slovácko #Ornamenty #Dušan Jurkovič #Čataj
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
29,99
Sweet Rose Gerbera Mix

Sweet Rose Gerbera Mix

29,99
Perla Ruža Color

Perla Ruža Color

Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk