K nevšednému rezbárskemu umeniu ho nasmerovala choroba

Emil FrühaSú chvíle, keď sa človek dostane na križovatku svojej ďalšej existencie a pýta sa, čo ďalej so životom. Na chvíľu zastane, rozmýšľa aký bol, aký je, aký bude a či tu raz niečo po ňom zostane. Či svoj život neprežil nadarmo a či raz s jeho odchodom neodíde potichu do zabudnutia aj jeho meno. Presne v takejto fáze života sa pred tromi rokmi ocitol 65-ročný Emil Frühauf zo Želoviec v okrese Veľký Krtíš.

29.12.2017 06:00
Emil Frühauf Foto:
Emil Frühauf pri práci v Šošári. Už vie, že z toho dreva bude ryba.
debata (1)

Zlom u neho spôsobila zákerná choroba, no tá bola zároveň impulzom, aby niečo v živote zmenil. Urobil to radikálne a stal sa z neho umelec. A nie hocijaký. Motorovou pílou vyrezáva drevené sochy, za aké by sa nehanbili ani rezbári, ktorí sa niečo podobné učia dlhé roky. Jemu na to stačilo pár mesiacov.

Emil Frühauf má zvláštny dar. Keď pred sebou vidí poleno z javora či duba, hneď na ňom vidí pomyselné obrysy nejakej peknej sochy. Človeka, ale najmä zvieraťa. Predkresliť na drevo nemusí žiadne čiary. Do rúk vezme motorovú pílu a o niekoľko hodín je krásne dielo takmer hotové. Dotvorí ho bez dláta, stačí mu na to ručná fréza a na najjemnejšie detaily aj malá vibračná pílka. Človek sa ani nenazdá a nádherná socha je na svete. Aj tie najnáročnejšie vrátane ich nalakovania do finálnej fázy zvládne do týždňa.

Ako sám hovorí, tomuto umeniu ho nikto neučil. Naviedla ho k tomu jeho zvedavosť a po chorobe aj akási neviditeľná ruka. Pritom dlhé roky jeho života by mu nenapadlo ani vo sne, že sa raz dostane k tejto umeleckej práci.

Bol strojárom, šoférom aj zlepšovateľom

Banská Bystrica je mesto, ktoré pán Frühauf považuje za svoje rodné. V meste pod Urpínom prežil väčšinu svojho života. „Vyučil som sa za strojného zámočníka, no postupom času som vyskúšal aj iné povolania. Pracoval som aj ako údržbár, potom na stavbe, dokonca dva roky som bol kamionistom. Vyskúšal som si aj prácu v tlačiarni,“ vymenúva svoje pracovné pôsobiská.

Vďaka chorobe sa stal rezbárom. Na toto dielo... Foto: Štefan Rimaj, Pravda
Emil Frühauf, drevená socha Vďaka chorobe sa stal rezbárom. Na toto dielo je zvlášť hrdý.

Vždy mal šikovné ruky a vždy ho to aj ťahalo k nejakej tvorbe či umeleckej činnosti. Keď ho raz kopla múza, chytil do ruky štetec a začal maľovať obrazy s ľudovými motívmi. Nenamaľoval ich veľa, no tie, ktoré stvoril, stoja za to. Nebolo mu však súdené, aby sa tomuto druhu tvorby venoval natrvalo. Ako sám hovorí, je blíženec a rád vždy hľadá niečo nové.

Pred dvadsiatimi rokmi zatúžil s manželkou po zmene a po živote na vidieku. Vysnívali si rodinný domček so záhradou. Najskôr ho hľadali v okolí Banskej Bystrice, no keď nenašli, hľadali aj inde. Náhoda chcela, že domček objavili v Želovciach v okrese Veľký Krtíš. Byt v Banskej Bystrici predali a posunuli sa k slovenskému juhu.

Aj v novom pôsobisku skúšal pán Frühauf uplatnenie na viacerých miestach, až sa raz zamestnal vo firme vyrábajúcej posilňovacie stroje. Pracoval tam ako technik a mal na starosti údržbu strojov, no pritom bol aj zlepšovateľom, ktorý videl a ponúkal nové riešenia. V práci bol spokojný a aj obľúbený, no v roku 2014 z nej musel nechtiac odísť. Do jeho života vstúpila choroba, ktorá ho napokon nasmerovala k úplne novému uvažovaniu a aj rezbárčine.

Najskôr nevoľno, potom šok

Raz v práci prišlo pánovi Frühaufovi nevoľno. Zle mu bolo aj na druhý deň, a tak sa vybral k lekárovi. Ten ho poslal na komplexné vyšetrenia, a to, čo sa pri nich objavilo, ho šokovalo. „Zistili mi, že mám zhubný nádor na obličke. Nebyť toho nevoľna, tak skoro by sa asi na to neprišlo a s liečbou mohlo byť pre mňa neskoro. Osud to ale zariadil tak, že mi obličku s nádorom z tela včas odstránili a ja som dostal druhú šancu na život,“ spomína na krušné chvíle spred troch rokov.

Tým sa však jeho peripetie neskončili. Ešte v tom istom roku sa nádor v jeho tele objavil znova. Tentoraz na hrubom čreve. Opäť bol zachytený včas, stačilo črevo o 15 centimetrov skrátiť. Pán Emil podstúpil chemoterapiu, niekoľkomesačnú liečbu a rekonvalescenciu. Počas tohto neplánovaného oddychu mal čas a priestor na rozmýšľanie o svojom živote. Sám seba sa pýtal, čo by v prípade smrti po ňom na tomto svete zostalo.

Pri tomto vlkovi skúsil zmenu. Vytvoril ho s... Foto: Štefan Rimaj, Pravda
Emil Frühauf Pri tomto vlkovi skúsil zmenu. Vytvoril ho s otvorenou papuľou a vycerenými zubami.

„Vnímal som to ako upozornenie, že ešte tu mám zostať a v živote niečo zmeniť a dokázať. Že tu mám ešte nejakú úlohu, ktorú musím splniť. Že musím začať robiť niečo, čo tu raz po mne zostane a bude ma pripomínať, aj keď tu už nebudem,“ poznamenáva.

Pán Frühauf vždy rád pozerával dokumentárne filmy o prírode či zaujímavých prácach. S obdivom a uznaním obdivoval aj dokumenty, ktoré predstavovali rezbárov tvoriacich svoje sochy nie dlátom, ale motorovou pílou. Keď sa nad nimi počas choroby a liečby zamýšľal, zišla mu na um myšlienka, že by niečo podobné mohol skúsiť. Skúsenosti s tým nemal, no výziev osudu sa nebál. A aj tentoraz sa im postavil čelom.

Sochy, ktoré dýchajú životom

V minulom roku, už ako dôchodca, sa manželky opýtal, čo by povedala na to, keby si za dvesto eur, čo pre neho nebolo málo, kúpil motorovú pílu a skúsil sochárčiť. Podporu u svojej polovičky našiel a svoj plán nového života mohol začať rozvíjať. Najskôr s rizikom, že to nebude vedieť alebo sa mu nebude dariť a z plánov nebude nič. S týmito obavami urobil do dreva svoj prvý zárez.

„Skúsil som vyrobiť hlavu baču s fajkou, ktorý má na hlave klobúk. Napodiv sa mi darilo dobre. Za dva dni aj s dopracovaním a morením bolo dielo hotové. Aby nebol bača sám, čoskoro som vyrobil hlavu ženy so šatkou na hlave. Najskôr v záhrade za domom len tak tie hlavy postávali, časom som ich prepojil a vyrobil z nich lavičku. Teraz na nej rád v záhrade sedávam,“ spomína na svoje umelecké začiatky.

To, že prvé práce nepokazil, ho ešte viac naštartovalo a hnalo vpred. Začal si vymýšľať jeden motív za druhým, občas sa inšpiroval aj na internete. A diel, ktorým vdýchol do dreva dušu, pribúdalo. Od vlaňajšej jesene, keď stvoril hlavu baču, ich vyrobil okolo tridsať. S tým, že ich kvalita a precíznosť sú čoraz väčšie.

Jeho medveď je lákadlom pre deti, aby sa pri... Foto: archív Emila Frühaufa
Emil Frühauf Jeho medveď je lákadlom pre deti, aby sa pri tomto zvieratku vyfotili. Robia tak veľmi rady.

Hrdý je na jedno z prvých diel, ktorým je postava ženy. Hovorí, že sa mu mimoriadne podarila jej tvár, a socha je preto ozdobou skalky pred jeho domom. Kvety naokolo sú vysadené v netypických drevených topánkach, ktoré plnia úlohu kvetináčov. Bol to tiež jeho nápad. Stvoril aj niekoľko ďalších postáv, no uprednostňuje zvieracie motívy. Vďaka píle a jeho šikovnosti uzreli svetlo sveta drevené sovy, vlk, medveď, ryba či labute. Na ich výrobu použil najmä drevo z javora a duba. Niektoré zo sôch sú stále ozdobou jeho záhrady, niektoré daroval, iné predal. Časť sa nachádza v historickej lokalite Šóšár, ktorú miestni nadšenci pretvárajú na zónu oddychu. Vďaka sochám pána Frühaufa dostáva toto miesto ešte unikátnejšiu podobu a tvár.

Najväčšia socha, ktorú vyrobil, je medveď stojaci na zadných labách. Meria asi 160 centimetrov. Dnes je ozdobou pozemku jedného z jeho spoluobčanov. Kým donedávna sochy zvierat vytváral iba so zavretou papuľou, naposledy urobil výnimku. Postavu stojaceho vlka urobil s vycerenými zubami a podarilo sa mu to famózne.

Že je človekom, čo vidí aj veci, ktoré iní nevidia, dosvedčuje príklad zo spomínaného Šóšára. „Bola tam akcia pre deti a ja som im mal ukázať, ako sa motorovou pílou tvoria sochy. Predo mnou bolo drevo, do ktorého som urobil prvé zárezy, no stále som nevedel, čo z toho bude. Postupne sa mi však v hlave objavoval obraz, a drevo sa zmenilo na objímajúce sa labute. Zostali, samozrejme, na mieste, kde vznikli,“ podotýka.

V Šóšári je aj jeho nezvyčajná ryba s otvorenými ústami, sovy a ďalšie práce. Aj žena držiaca džbán, ktorú miestni nazvali vílou Šóšára. Preto, že na tomto mieste bývali voľakedy vychýrené kúpele.

Už dnes má pán Emil hlavu plnú ďalších nápadov, ktoré chce čoskoro vrezať do dreva. Priznáva, že už sa nevie dočkať jari, hoci je pred nami ešte celá zima. Najlepšie sa mu pracuje vonku – s energiou, ktorou ho poháňa slnko. Na otázku, či po chorobe a otázkach, ktoré si kládol, našiel to, čo hľadal, odpovedá jednoznačne: áno.

„Rezbárčina sa stala novým zmyslom môjho života. Prináša mi relax, pokoj v duši a moje myšlienky po chorobe sa uberajú správnym smerom. Navyše, poznám už aj odpoveď na otázku, či tu raz niečo po sebe zanechám, keď tu už nebudem. Dnes už viem, že to budú moje sochy,“ dodáva.

© Autorské práva vyhradené

1 debata chyba
Viac na túto tému: #drevo #socha #Rezbár #Emil Frühauf #rezbárčina