V Japonsku vrany zhadzujú orechy na priechody pre chodcov a potom čakajú, kým majú autá červenú. Vtedy majú dosť času, aby si pozbierali jadrá z roztlčených škrupín. Viaceré druhy vtákov sa za posledných 50 až 70 rokov dokonale zžili s mestským prostredím. Ich spev, škrek a zvláštne meštiacke maniere ľuďom pripomínajú, ako veľmi sa navzájom ovplyvňujeme. Niektoré druhy sa do miest sťahujú dočasne, práve teraz v zime. Ďalšie sa v nich usadili natrvalo a ich osud závisí od tolerancie mestského človeka.
Posledné útočisko pre havrana
Pred pár rokmi to bolo najprv mesto Michalovce, ktoré „terorizovali“ desiatky havranov. Nasťahovali sa do krásne vynoveného Parku mieru (mesto ho zrevitalizovalo v roku 2006 za vyše 330-tisíc eur). Neskôr sa ozval Poprad, v ktorom havrany osídlili Park hrdinov pri železničnej stanici.
Obe mestá už vyskúšali asi všetko. Elektronické plašiče museli stíšiť, lebo rušili obyvateľov (systém v Michalovciach stál asi 7-tisíc eur). Uvažovalo sa o strieškach, ktoré by ochránili chodcov pred výkalmi. Využívajú služby sokoliarov, čo je inak jedinečná príležitosť vidieť v meste krásne dravce v akcii – kaňúra okrúhlochvostého, belaňu tundrovú či mohutného výra skalného. Samosprávy likvidujú havranom hniezda. No ani havrany sa nevzdávajú a vždy sa vrátia. I keď v menšom počte. Alebo sa len presťahujú o ulicu ďalej. Ako v Michalovciach. Z Parku mieru na Leningradskú, Moskovskú a Užhorodskú.
Foto: ZSOLT RIFLIK
„Postaviť si nové hniezdo je pre havrany otázka pár dní. Možno by sme mali prestať bojovať s prírodou v meste a namiesto toho by sme sa mohli naučiť s ňou žiť,“ mieni ornitológ Roman Slobodník. Pretože do miest neprišli havrany z vidieka len tak. Prinútil ich k tomu človek. „Z kedysi početných havraních kolónií vo voľnej krajine zostala na Slovensku už len tretina. Je to jednak kvôli zmene využívania krajiny, no mnohé kolónie boli v minulosti vystrieľané.“ Havran, ale aj ďalšie krkavcovité druhy sojky a vrany boli totiž dlho v poľovníckych zoznamoch vedené ako škodná, ktorá ohrozuje drobné spevavce.
Čo je absurdné, pretože havran je skôr vegetarián. „Kolektív autorov zo západnej Európy dal dokopy obrovskú literárnu rešerš z viac ako 100 prác. Žiadna zo štúdií nepotvrdila negatívny vplyv havrana, ale ani ďalších krkavcovitých na ostatné druhy živočíchov,“ hovorí ornitológ. Treba dodať, že slovenskí poľovníci nedávno tento argument uznali a zatiaľ aspoň v piatich chránených vtáčích územiach na rozlohe asi 100 štvorcových kilometrov platí zákaz lovu krkavcovitých vtákov. Všetky lokality sú na juhozápadnom Slovensku. Na východnom aj všade inde sa havrany strieľať môžu.
Skaly vymenili za paneláky
Drozd čierny sa začal sťahovať do miest asi pred 80 rokmi. „Otvorila sa ekologická nika. V minulosti sa stavali v mestách iba budovy, no postupne pribúdala aj zeleň. Dorastala a uvoľnil sa priestor, ktorý dosiaľ nebol obsadený,“ vysvetľuje ornitológ. Pred pár rokmi genetici drozdy testovali. Prekvapivo zistili, že drozd z lesa si už nie je taký blízky s drozdom z mesta, hoci by to mal byť jeden a ten istý druh. Mestský drozd zmenil správanie, posunul dobu hniezdenia, kvôli mestskému ruchu dokonca posunul svoj typický čas spevu. A najmä takmer úplne stratil plachosť. Už aj on nebojácne ďobe okolo nôh ľudí sediacich na lavičke. Mesto sa stalo aj pre drozda zrejme bezpečným útočiskom, kde sa ľahšie získava potrava.
Urbánne prostredie kolonizuje už niekoľko desaťročí aj sokol myšiar. Kedysi to bolo vzácne, keď niekomu zahniezdil v muškátoch na balkóne, dnes je to podľa Slobodníka bežný jav. „Raz mi volala pani, že ona ho nechce. Bude špiniť. Potom mi volala opäť, keď vyleteli mladé, a pýtala sa – vrátia sa k nám ešte?“
Sú druhy, ktoré sa stali úplne závislými od mesta. „Dážďovník definitívne opustil skalné prostredie. Jeho prirodzený výskyt je už len v meste, nikde inde ho nenájdeme. To isté platí aj pre belorítku domovú. Takmer 100 percent jej populácie býva len na ľudských sídlach, na našich panelákoch. Prežitie oboch druhov tak závisí od nás, od ľudí. Od toho, či im tie hniezda budeme naďalej upchávať, zhadzovať, alebo či sa pokúsime spolu vychádzať,“ hovorí Slobodník.
Foto: ZSOLT RIFLIK
V zime mestá spestrujú myšiarky ušaté. Plaché sovy sa zrazu usádzajú v záhradách pri domoch, školách, cintorínoch. Viacero sa ich tiesni na jednom konári tuje či borovice a keď ich zrazu človek odhalí, tak sa vtipne vypínajú, zoštíhľujú, akoby sa tvárili, že tu nikto nie je. V Nitre pravidelne navštevujú Kynek, Kalváriu, Agrokomplex. Najviac ich zimovalo vlani v Kolárove a Hurbanove, asi 50. V Srbsku sú však mestá, kde sa ich zletí vyše tisíc naraz. „Vedci toto správanie myšiarok doteraz uspokojivo nevysvetlili,“ hovorí ornitológ Tomáš Veselovský. Objavila sa teória, že mestská mikroklíma je v zime priaznivejšia o dva stupne ako ich prirodzené prostredie. Alebo že v meste je menej predátorov.
Po zime sa myšiarky vracajú späť do voľnej krajiny, aby si našli hniezdo. Vlastné si nestavajú, využívajú opustené hniezda po strakách, vranách či havranoch. Alebo využívajú polobúdky, ktoré do prírody umiestnili ľudia z Ochrany dravcov na Slovensku. A tak sa oblúkom dostávame späť ku krkavcovitým a k pointe.
Havrany si stavajú množstvo hniezd a na tie sú naviazané ďalšie vtáčie druhy, nielen myšiarka, ale napríklad aj sokol červenonohý. Ani on si nestavia hniezda. Nuž a ako havrany postupne mizli z krajiny, vytratil sa aj tento mimoriadne vzácny a asi najpestrejšie sfarbený dravec. Nenasledoval totiž havrany do mestského prostredia, na to bol príliš plachý. Ochranárom sa vďaka rôznym opatreniam (napríklad aj podpore havraních hniezd v poľnohospodárskej krajine) podarilo zvýšiť jeho počty z jedného páru (v roku 2012 sa zaznamenali iba dva jedince!) na 16. No stále je to veľmi krehká populácia.
Dlhší zobák berie viac
V anglicky hovoriacich krajinách má pozorovanie a prikrmovanie vtáctva silnú tradíciu, najmä v Spojenom kráľovstve. „Elity idú príkladom. Aj kráľovská rodina má členstvo v britskej ornitologickej spoločnosti,“ pripomína Slobodník.
Briti neprikrmujú vtáctvo len v zime, ale celý rok. Pozorujú. Počúvajú. Najčastejšie zaznieva ci-be ci-be ci-be ci-be. Alebo cici-trn cici-trn cici-trn. Sýkorka veľká. Jej spev zakomponoval rakúsky hudobný skladateľ Anton Bruckner do svojej 4. symfónie (Romantická). A jej zobák zaujal vedcov z University of East Anglia.
Desiatky rokov ju sledovali a porovnávali s holandskou sýkorkou. Zistili, že anglickej sýkorke sa zobák predĺžil o jeden milimeter. „Autori sú vo svojich záveroch veľmi opatrní. No dávajú to do súvisu práve s tým, že v Spojenom kráľovstve sa masívne prikrmuje. Dlhší zobák môže byť výhodou pri získavaní potravy z kŕmidla,“ približuje český ornitológ Petr Voříšek, vedúci projektu Celoeurópsky monitoring bežných druhov vtákov.
Foto: Gabor Furi
Aj keď je to len hypotéza, v USA sa objavujú ďalšie štúdie, ktoré naznačujú, že jastrab takmer úplne prestáva v zime migrovať. Živí sa malými spevavcami a keďže tie sa v zime vo väčších počtoch združujú pri kŕmidlách, nemusí ani on tiahnuť za potravou do veľkých diaľok.
Je pravdepodobné, že aj penica čiernohlavá mení svoju migračnú trasu. Časť populácie už neodlieta z Európy na sever Afriky, ale na Britské ostrovy. „Najskôr si odborníci mysleli, že je to omyl, no nálezov postupne pribúdalo. Nie je to náhoda,“ hovorí Slobodník. Príčinou môže byť klimatická zmena, pre penicu je na ostrovoch prijateľné počasie aj v zime a nemíňa toľko energie na náročný prelet cez Stredozemné more. No svoju rolu tu podľa ornitológa môže zohrávať opäť prikrmovanie.
Je teda prikrmovanie zlé? Nie. Ak človek nehádže spevavcom do kŕmidla odpadky z vianočného hodovania, ale nasype za hrsť slnečnice (a ak vôbec nekŕmi vodné vtáctvo, najmä nie pečivom, to spôsobí vtákom len zažívacie problémy). Prikrmovanie by podľa Slobodníka nemalo zmysel, ak by vtáky nachádzali v okolitej krajine dostatok prirodzenej potravy. Krajina stratila pestrosť, vtáky stratili úkryty. Chýba hmyz. A aby človeka konečne osvietilo, asi mu musí znova niečo spadnúť na hlavu.