A expert na klímu z Michiganskej univerzity Richard B. Rood radí na prednáškach svojim študentom, aby sa radšej pripravovali na to, že budú žiť vo svete o štyri stupne Celzia teplejšom. Hoci prejavov zmeny klímy pribúda, zodpovední stále akoby len balansovali kdesi medzi ignoráciou a rezignáciou.
Aby sme profesorovi Roodovi nekrivdili, jeho postoj nevyjadruje rezignáciu, skôr porozumenie realite. Keď v júni minulého roku Trump vypovedal parížsku klimatickú dohodu z roku 2015, rozprúdili sa diskusie, čo to bude pre svet znamenať. Rood však prišiel s článkom, ktorý vysvetľoval, čo by sa stalo, ak by aj celý svet okamžite zastavil emisie skleníkových plynov. Dá sa dnes vôbec globálne otepľovanie ešte zastaviť? Vrátili by sme sa k hodnotám zo začiatku priemyselnej revolúcie? "Odpoveď je nie,“ napísal profesor. Z fosílnych palív uvoľnený oxid uhličitý z planéty ľahko a rýchlo nezmizne.
"Ak by sme chceli zastaviť nárast teplôt, museli by sme na celom svete eliminovať nielen emisie oxidu uhličitého, ale všetkých skleníkových plynov. Museli by sme tiež zastaviť odlesňovanie a radikálne zmeniť spôsob poľnohospodárstva. A to všetko by zastavilo iba ďalšie otepľovanie planéty, nebol by to návrat späť. Atmosféra reaguje na teplotu planéty s oneskorením, a podľa rôznych vedeckých hypotéz by to trvalo asi štyridsať rokov, kým by sa klíma stabilizovala na úrovni teplôt, ktoré by však boli vyššie než tie, na aké boli zvyknuté predchádzajúce generácie,“ napísal Rood v článku pre The Conversation.
O tom, či sa s klimatickou zmenou dá ešte niečo podniknúť, sa vedú diskusie už niekoľko rokov. Dnes 98-ročný environmentalista a futurista James Lovelock predpovedal už v 60. rokoch, že najväčším problémom začiatku 21. storočia bude zmena klímy. V poslednom desaťročí však spochybňuje boj s globálnym otepľovaním. Nie preto, že by naň neveril, ale preto, že podľa neho prišili opatrenia už neskoro. "Možno keby sme boli začali v roku 1967, pomohlo by nám to. Ale teraz už nemáme čas, užívajte si život, dokiaľ môžete, o dvadsať rokov to bude neznesiteľné,“ povedal pre britský denník Guardian v roku 2008.
Foto: SITA/AP
Naopak, bývalý americký viceprezident Al Gore, ktorý v roku 2007 získal spolu s Medzinárodným panelom pre zmenu klímy Nobelovu cenu za mier, len tento týždeň vyjadril slová nádeje. "Svet je na začiatku revolúcie trvalej udržateľnosti, ktorá bude mať rozmery revolúcie industriálnej, no rýchlosť tej digitálnej,“ povedal pre USA Today na margo progresívnejších zelených politík vo dvoch najľudnatejších krajinách sveta – Číne a Indii. Ide však o čas. Bývalá expertka OSN na klímu Christiana Figueres vlani v júni varovala, že rozhodujúce budú nasledujúce tri roky. Potom už môže byť naozaj neskoro.
V súčasnosti je Zem teplejšia približne o jeden stupeň, než bol priemer pred industriálnou revolúciou. Parížska klimatická dohoda mala zabezpečiť, že to nebude viac ako o dva stupne. Joachim Schellnhuber, riaditeľ postupimského inštitútu pre výskum klímy, zhrnul výzvu takto: "Matematika je brutálne jasná. Svet v priebehu nasledujúcich pár rokov vyliečiť nemôžeme, ale smrteľne ho zraníme, ak do roku 2020 budeme naďalej nečinní.“ Mimochodom, Rood svojim študentom už teraz hovorí, že sa majú pripraviť na to, že ešte počas svojho života zažijú planétu teplejšiu o štyri stupne. Stihneme sa adaptovať?
Varovanie mŕtvych netopierov
Keď vedci začali upozorňovať na klimatickú zmenu a zvýšenie priemernej globálnej teploty, ľudia sa na cifrách smiali. Nárast teploty o jeden stupeň Celzia neznie nijako hrozivo, keď si človek nedokáže uvedomiť všetky súvislosti. Abstraktné boli aj varovania o extrémoch v počasí… kým nezačali v posledných rokoch naozaj prebiehať. Fotogenicky veľmi príťažlivý je sneh na Sahare, za posledných sedem rokov sa však takýto záber naskytol hneď trikrát. Opäť to nahráva stratégiám ignorácie a rezignácie. Ignorantská časť populácie týmto fenoménom spochybňuje globálne otepľovanie, ďalší si zvykajú.
Rovnako to platí aj pre severoamerické blizardy (silné snehové búrky). Jedna prebieha v USA aj teraz, od začiatku roku 2018. Fotografie polozamrznutých Niagarských vodopádov sa rovnako používajú ako argument proti globálnemu otepľovaniu. Funguje to veľmi dobre na Európanov, ktorým sa severoamerické mínusové teploty zdajú priam apokalyptické, ktorí si neuvedomujú rozdiely medzi kontinentmi (klimatológ Pavel Matejovič v tejto súvislosti ponúkol porovnanie priemernej januárovej teploty kanadského Thunder Bay (-16°C) a slovenského Hurbanova (-1,6°C), ktoré ležia v rovnakej zemepisnej šírke).
Foto: John Skewes
Môže za to aj spôsob, akým fungujú médiá. Zatiaľ čo blizard svojou ničivou ľadovou silou pozornosť novinárov priťahuje, nezvyčajne teplá vlna už oveľa menej. Faktom pritom je, že napriek viacerým medializovaným blizardom od roku 2010 sa zimy priemerne otepľujú aj v Severnej Amerike. Za ignoráciu či rezignáciu spoločnosti môže však aj ľudská pamäť. Blizardy akoby niektorým zamrazili prístup k tej časti pamäti, kde sa ešte nedávno nachádzali šokujúce zábery kalifornských požiarov (medzi októbrom a decembrom 2017 vypukli stovky požiarov, päť z nich patrilo k 20 najhorším v histórii štátu).
Príklad selektívnej pamäti dohľadáme aj u nás. Každoročne sa u nás pripomína snehová kalamita z roku 1987, no kto si dnes spomenie, že prelom rokov 2013 až 2014 priniesol zimu, ktorá akoby nebola (okrem vysokej teploty za to mohla najmä absencia zrážok, a teda snehu). Na extrémy si buď zvykáme, alebo ich ignorujeme. Môže ľudí vôbec ešte niečo vyviesť z konceptu? Určite finančné straty. Extrémy počasia spôsobujú, že aj slovenskí poľnohospodári majú zo živobytia finančnú ruletu. (Hospodárske straty celej EÚ, súvisiace s klimatickou zmenou od roku 1980, vlani vyčíslili na 400 miliárd eur).
Alarm by však u ľudí mohli spustiť aj masové úmrtia zvierat, ktoré sa na klimatickú zmenu nestíhajú adaptovať. Možno v nich uvidia varovanie aj pre seba. V posledných dňoch napríklad svet obletela správa o stovkách uhynutých mláďat netopierov pteropus v Austrálii. National Geographic písal, že ich organizmus sa nevie pri takých vysokých teplotách viac ochladzovať a zvieratá sa vlastne uvaria vo vlastnom tele. V roku 2014 pri podobných horúčavách zahynulo až 45-tisíc týchto netopierov. Sú pritom veľmi dôležitou súčasťou ekosystému, patria k hlavným opeľovačom. Ich vymieranie môže spustiť dominový efekt.
Veľké jablko žaluje veľkú ropu
Dochádza však ľuďom, čo sa deje a čo sa môže stať? Al Gore na filmovom festivale v Palm Springs tvrdil, že po rokoch váhania prichádza moment, keď sa ľudia spamätajú. „Je to ako s bojom za registrované partnerstvá ľudí rovnakého pohlavia alebo s hnutím za rovnoprávnosť. Všetky takéto hnutia sa rozbiehali dlho a pomaly, až v jednom momente nastal bod zlomu a ľudia si povedali – aha, už to chápem. A my sa nachádzame v takomto momente v súvislosti s klimatickou zmenou.“ Ako príklad uviedol plán Indie predávať od roku 2030 len elektrické autá, či čínsky program obmedzenia emisií.
Napriek Trumpovej vláde sa viac aktivizujú aj Spojené štáty. Možno je to aj vďaka najnovšej správe, podľa ktorej v roku 2017 zaznamenali v USA až šestnásť prírodných katastrof, ktoré súviseli s klimatickou zmenou a ktorých účet za škody prevyšoval miliardu dolárov (najničivejšie boli hurikány a lesné požiare). Aktívne sú najmä štáty a samosprávy. Tento týždeň mesto New York zažalovalo päť veľkých ropných spoločností za spoluzodpovednosť za klimatické zmeny. Požaduje od nich odškodné vo výške päť miliárd dolárov. Pred New Yorkom podalo obdobnú žalobu aj sedem kalifornských miest.
Foto: U.S. Department of agriculture
Zaujímavé sú aj aktivity, ktoré do boja proti klimatickej zmene zapájajú šikovných ľudí z celého sveta. Európska komisia napríklad poskytuje zadarmo všetky dáta o planéte, ktoré zbierajú jej satelity Sentinel. Navyše podporuje startupy, ktoré tieto dáta využívajú a vytvárajú z nich aplikácie pre lepšie porozumenie globálneho otepľovania. Aktívni sú aj súkromníci. Firma Microsoft napríklad v decembri 2017 vyčlenila 50 miliónov dolárov na projekty, ktoré zapájajú umelú inteligenciu do analýz veľkých dát o našej planéte. Podľa technologického giganta nás môžu naučiť, ako sa lepšie správať k planéte aj roboty.
Stále to však môže byť málo, kým štáty naozaj nezavelia na radikálny obrat. V Austrálii aktuálne sužovanej horúčavami sa napríklad rozpútala diskusia o tom, že krajina vlani vyprodukovala o tretinu skleníkových plynov viac, než bol limit. A to pod vedením premiéra, ktorý patrí k veľkým zástancom opatrení, čo by zastavili alebo spomalili klimatickú zmenu. Keď sa takto správa jeho vláda, ako to bude u pragmatikov, populistov či dokonca skeptikov? Nejde pritom len o skleníkové plyny. V krajine dochádza aj k masívnemu odlesňovaniu, čo je problém, s ktorým bojujú zelení aktivisti všade po svete vrátane Slovenska.
Leží teda zodpovednosť na generácii, ktorá sa katastrofických scenárov s veľkou pravdepodobnosťou sama dožije? Zaujímavé zistenia priniesol v tomto smere výskum na Yalovej univerzite, ktorý skúmal názory na klimatickú zmenu u viacerých generácií (uskutočnil sa ešte v roku 2010). Podľa neho mladá generácia (18– až 35-roční) skutočne viac než ich rodičia verí, že globálne otepľovanie je zapríčinené ľudskou činnosťou a že skutočne existuje a prebieha. Zároveň sa však do aktivít na jeho potlačenie zapája menej ako štyridsiatnici a starší. Žiadne vábivé horizonty.