Nikolas Polhoš rozvibruje cajon a pre nohy zrazu niet pokoja. Po koncerte v jednom z najluxusnejších hotelov v Tatrách ich svadobná mama vyprevádza so slzami. Publikum ovládlo saxofónové duo. Po beánii Slovenskej zdravotníckej univerzity v Bratislave príde ďakovný list, vraj sa za posledných 15 rokov ešte nikomu nepodarilo dostať dekanov na parket.
Kapelník Milan Polhoš divoko udiera do strún na gitare. Vito Valentinetti, šéfredaktor portálu Music Festival Wizard, píše o najlepšej tanečnej zábave Pohody 2017. To už Gusto Gábor hrá na husliach spakruky, nad hlavou, s rukou za chrbtom, nech mu kapelníci hocako otočia husle, neprestáva hrať.
Aj tak ich takmer nikto nepozná. Nie sú to majstri, virtuózi. S notami si nerozumejú. Zážitok, ktorý ponúkajú, tkvie v inom. „Hráme spamäti,“ usmieva sa Gusto. Môžu si nástroje hoci aj poprehadzovať. Hocičo vezmú do ruky, pohotovo „súkajú“ cigánske, slovenské pesničky, svadobné odrhovačky, kto chce, aj najnovšie hity z rádia. Veselo, smutne. Živelne. Až kapela a publikum sa spoja v jednu vlnu. Gusto hrá okrem huslí a saxofónu na cimbal, gitaru, klávesy, klarinet, basu. Začal od šiestich rokov, jeho otec bol primášom v ľudovom súbore, neskôr sa aj Gusto vypracoval na primáša súboru Lomničan a tiež čisto rómskeho súboru Ľoľi roklica (Červená suknička). V ňom začínal aj kapelník Milan.
Zo svetla späť do tmy
Mladší brat kapelníka bubeník Nikolas si kúpil cajon (alebo aj cajón), perkusný hudobný nástroj, na ktorom sa sedí a bubnuje rukami. Nie náhodou rozmermi pripomína škatuľu od banánov, kedysi na nich hrávali africkí otroci v Peru. Ku kapele sa ešte pridali akordeonista Roman Gábor so synom klávesistom Romanom Polhošom. Ten pôsobí aj v kežmarskom súbore Kesaj Tchave pod vedením Ivana Akimova, s ktorým vystupoval v Paríži, Rumunsku, Dánsku, po celej Európe.
Kapela bez mena sa najprv len okrajovo mihla pri prezentácii dokumentárneho filmu Všetky moje deti v roku 2014. A predsa si ich všimli tisíce ľudí. Diváci a fanúšikovia filmu sa im pozbierali na kontrabas a harmoniku. Jeden z členov kapely basu zaniesol do záložne. Už s nimi nehrá.
Foto: Tomáš Slebodník
Filmári sa však k nim vrátili a nakrúcajú tentoraz film o nich, volá sa Kapela a čoskoro bude mať premiéru. Vlani sa predstavili aj na výstave Trenčín Mesto Módy. V júli minulého roku vystupovali ako predskokani Jána Berkyho-Mrenicu. Lialo, ľudia sa skrývali pod stánkami, a predsa sa im podarilo pritiahnuť ich na pódium. Hrávajú na firemných večierkoch veľkých firiem v Bratislave. Hrávajú na svadbách. Pohreboch. Tu sa rozosmejú, lebo sa im ako živá vybaví spomienka na jeden pohreb, na ktorom roztancovali celú rodinu, ktorá ich nakoniec pozvala aj na kar.
Vydajú zo seba maximum a každý si bez váhania berie. No kým všetkým tým ľuďom, ktorým zahrali, na druhý deň v hlavách ešte stále znie chytľavá melódia, kapelníci sa vracajú do rovnako neodbytnej reality. Prezliekajú si košele. Prezúvajú lakovky. V blate po členky sa rozídu do neomietnutých domov.
Dvetisíc ľudí. Jedna studňa
S kapelníkmi sa stretávame najprv v komunitnom centre na začiatku osady. „S obcou sme sa dohodli, že tu môžu chlapci skúšať,“ hovorí Tomáš Slebodník z občianskeho združenia 500, ktorý kapelníkom pomáha organizovať vystúpenia. Na stránke hithit.com rozbehol crowdfundingovú kampaň na vydanie prvého CD. Spoločne s vedúcim folklórneho súboru Lomničan Ľubomírom Precákom by chceli prepojiť ďalšie komunitné centrá v Kežmarskom okrese, vo Veľkej Lomnici, Krížovej Vsi a v Toporci, zapojili by kapelníkov a spoločne by hľadali talenty v oblasti hudby, tanca medzi najmladšími obyvateľmi rómskych osád.
Jednak, aby podchytili mladých, možno by sa im podarilo oživiť súbor Ľoľi roklica, ktorý sa medzičasom roztratil tak, ako vyrástli, oženili sa a vydali sa jeho členovia. A jednak preto, aby sa naplno využívali priestory komunitných centier. „Tu v komunitnom centre sa môžu členovia kapely prezliecť, upraviť, osprchovať pred každým vystúpením,“ dodáva ešte jeden dôležitý detail.
Osadu totiž pretína „diaľnica“. Ženy hore-dolu vláčia bandasky a vedrá s vodou. Naberajú ju v jedinej studni, ktorá tu je pre takmer 2-tisíc osadníkov. Iba zopár domov má vlastnú vodu. Ženy sú zablatené. Deti sú zablatené až po uši, keď prichádzajú do školy vo Veľkej Lomnici.
Aj k Milanovmu domu vedie kľukatá špinavá cesta olemovaná rozvešanou bielizňou a štekajúcimi psami. Jeho dom je zvonku neomietnutý. Postavil si ho sám. Pozemok nevlastní ako desiatky ďalších rodín, ale čaká na ponuku od obce, aby ho mohol odkúpiť. Dnu je to úplne iný svet. Áno, taký cigánsky, farebný, vyzdobený, ale útulný. Práve na jeho prahu možno lepšie porozumieť tomu, v akých kontrastných svetoch sa teraz pohybuje kapela.
Foto: Andrej Barát, Pravda
„Na koncertoch ľudia nemajú predsudky. Berú nás tak normálne, nie ako špinavých cigánov. Ľudia sa bavia a my sme radi,“ hovorí Milan. Má 28 rokov, študuje na Vysokej škole zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety v Košiciach, pracuje ako sociálny pracovník v komunitnom centre. Predtým robil za pásom v jednej z pásových výrob na okraji Popradu, ktoré zväčša dodávajú dielce do automobiliek alebo vyrábajú spotrebiče do domácností. Hraním si trochu prilepšuje.
Brat Nikolas má 20, ženu, dvojčatá. Roman Gábor šesť detí a tak ďalej… Každý z nich to niekoľko rokov skúšal či naďalej skúša za pásom.
Kultúra nevykorení biedu
Vo fabrikách sotva zo seba vydávajú maximum, no aj tu si od nich každý berie, ako od tisícov ďalších ľudí. „Títo ľudia však majú štartovaciu čiaru inú. A firmy, ktoré využívajú rómsky potenciál ako lacnú pracovnú silu, to nevracajú späť do regiónu,“ vysvetľuje Slebodník. Inicioval stretnutia so zástupcami firiem, v ktorých pracujú stovky Rómov, no nikde neprejavili vôľu nejako podporiť ich kultúru, hudbu, tance.
Kapele nevyšli v ústrety ani s dovolenkami, keď si ich chceli čerpať, aby mohli odohrať koncert napríklad na Pohode. „Dovtedy som si nevedel predstaviť firmu, kde by mali ľudia zakázané čerpať si dovolenku. Nakoniec sme sa nejako dohodli,“ dodáva Slebodník. Ale prekážky v dovolenke sú to najmenej. Kapelníci nám jeden po druhom rozprávajú zážitky, ako si zamestnávatelia pásových výrob robia so zamestnancami, čo sa im zachce. A to nie je iba problém Rómov. Podobné skúsenosti nám pravidelne opisujú robotníci a robotníčky v Michalovciach, Nitre, Komárne, Galante, Trnave.
„Nútili nás pracovať 12 hodín namiesto osem. No za štyri hodiny navyše sme nedostali vôbec zaplatené. Povedali – keď neodrobíš, dostaneš hodinovú výpoveď. Stávalo sa mi, že som jeden mesiac odrobil 140 hodín a dostal 580 eur v hrubom. Ale keď som mal odrobených 230 hodín, tak mi dali iba 430 eur. Odrobil som viac a dostal som menej,“ rozpráva Nikolas.
Predsa sa usmieva. A ostatní kapelníci tiež. Sú bezstarostní? Ľahostajní? Možno cítia aspoň malú šancu žiť normálnejší život. Vďaka hudbe. Nechcú byť hviezdami. „Viem, že to nedotiahneme napríklad k Cigánskym diablom. Ale treba chcieť a človek môže aspoň niečo zmeniť,“ hovorí kapelník Milan Polhoš za kuchynským stolom obsypaným ružami. A ponúka kávu.
Vďaka hraniu v kapele sa majú ich rodiny aspoň trochu lepšie. Nik z nich naivne neverí, že ich muzika zázračne presťahuje z osady alebo vytiahne z chudoby, chcú zostať žiť tu. Ale slušnejšie. A hudba ich na pódiu aspoň na nejaký čas vytrhne z izolácie. A dokáže im prinavrátiť dôstojnosť.