Mokrade. Svedomie aj spása človeka

, 03.02.2018 07:00
Čiližský potok
V Čiližskom potoku už vyše roka opäť prúdi voda. Autor:

Krajinu dolného Žitného ostrova akoby namaľoval španielsky surrealista Joan Miró. Prastaré ramená Dunaja sa vlnia skrz umelé jarky a s farebnými poľami vytvárajú rozihranú detskú kresbu. Pristane najväčšej zásobárni pitnej vody v strednej Európe, akurát v tokoch je málo vlahy. Netýka sa to však Čiližského potoka, ktorý po vyše tridsaťročnej odmlke znova sýti čerstvou vodou okolie.

Napríklad aj v neďalekom Hamskom luhu je aj teraz v januári plno vody. Ševelia v nej ostrice, na rozčerenej hladine sa mihajú tiene vtákov. Tento vodný obraz je v ostrom kontraste s tým, čo oblasť zvaná Medzičilizie zažívala celý minulý rok, podobne ako ďalšie lokality na Žitnom ostrove.

„Vlani bolo veľmi málo vlahy. Za celý rok to bolo 420 milimetrov, čo je o 150 milimetrov menej než v priemerných rokoch. Aj január bol na zrážky úbohý. A napriek tomu máme slušné oblasti pod vodou. Vďačíme za to len tomu, že sa podarilo sprietočniť Čiližský potok,“ naznačuje bývalý starosta Čiližskej Radvane István Csikász.

Potok otvorili v novembri 2016 ochranári z Bratislavského regionálneho ochranárskeho združenia (BROZ) v spolupráci s Prírodovedeckou fakultou Univerzity Komenského v Bratislave a Výskumným ústavom vodného hospodárstva, Európska komisia a ministerstvo životného prostredia zainvestovali dokopy 800-tisíc eur. Už po prvom roku sa podľa pána Csikásza preukázalo, že vodný režim sa zlepšil. Stačilo, aby človek vrátil prírode aspoň malú časť z toho, čo jej zobral.

Vďaka vode ožili priľahlé močiare.
Vďaka vode ožili priľahlé močiare. Autor: Andrej Barát, Pravda

Budovanie sucha

Meandrujúci potok je pozostatkom bočného ramena Dunaja a pripomienkou v minulosti rozsiahlej vnútrozemskej delty. Kedysi sa rameno odpájalo od rieky už pri Šamoríne (Čilistove) a tieklo až k Číčovu, kde sa pri zaniknutej dedine Ásványtó vlievalo späť.

Už od 15. storočia začali ľudia výrazne meniť Podunajsko. Mokrade vysušovali a zakladali systém odvodňovacích kanálov. Ako sa napriamoval tok Dunaja, Čiližský potok sa skracoval. V 60. rokoch 20. storočia sa potok úplne prerušil, presmeroval. Premenil sa na niekoľko fragmentov a ostal takmer bez vody.

Podľa Kataríny Tuhárskej z BROZ-u a manažérky projektu sprietočnenia Čiližského potoka sa krajina v minulosti vysušila. Reguláciou Dunaja a výstavbou siete odvodňovacích kanálov sa podarilo celé územie dolného Žitného ostrova a Medzičilizia odvodniť tak, že sa postupne zaradilo k najsuchším na Slovensku. Najstarší obyvatelia Čiližskej Radvane si pamätajú, že kým kedysi kopali studňu trojmetrovú, postupne museli kopať až do hĺbky šiestich, siedmich metrov.

Sucho sa však podľa bývalého starostu zosilnilo v posledných rokoch aj preto, že sa vybudovaná sieť melioračných kanálov nechala spustnúť. Menšie stavidlá sa rozkradli, väčšie poškodili. „Boli to však dômyselné technické diela, s ktorými sa dala regulovať voda v krajine,“ presviedča. Ak sa podľa neho už raz postavili, mali sa naďalej udržiavať, inak to vodný režim na dolnom Žitnom ostrove ešte viac zhoršuje.

Prečo sa vlastne celé Podunajsko muselo vysúšať? Kvôli pôde. Ľudia získali nesmierne plochy mimoriadne kvalitnej poľnohospodárskej pôdy, no na úkor stability krajiny. Lenže aj kedysi dávno, ak chceli ľudia v tomto zvláštnom vodnom svete prežiť, museli mať políčka so pšenicou. A takisto kopali jarky. Nikdy však podľa exstarostu Csikásza neľutovali, že nechali v krajine miesto aj pre mokrade. Či už prírodné, alebo také, ktoré sami vytvorili a kde ochotne sadili stromy. Často vŕby, ktoré každých päť rokov orezávali a využívali na kúrenie. „Udržiavali si tieto jarky. Pretože vedeli, že v čase žatvy tu nájdu chládok. Tu našli pitnú vodu. A koľko tu bolo rýb!“ Mokrade znižujú riziko povodní, v lete ochladzujú prostredie, v zime ho otepľujú.

Aj dnes, ak by hospodári vykopali hoci len pár metrov dlhý rigol na kraji poľa, tak by sa lepšie pripravili na zmenu klímy. A ak by navyše posadili vŕby, znižovali by výpar a aspoň lokálne by zmierňovali sucho. Lenže dnes sa podľa pána Csikásza považuje takáto zelená mokrá plocha za zbytočnosť. Miesto nej možno mať ďalšie štvorcové metre pôdy. Pre plodiny pre ľudí? Pre dotácie.

Zimná divočina Čiližského potoka.
Zimná divočina Čiližského potoka. Autor: Andrej Barát, Pravda

Získa jeden, stratia všetci

BROZ sa už 20 rokov snaží zachrániť mokrade. Dunajské luhy, Šúr a iné. Dosiaľ sa ochranárom podarilo zrevitalizovať 75 kilometrov starých ramien vrátane Veľkolélskeho či Karlovoveského. V rámci projektu LIFE 14 NAT/SK/001306 Obnova a manažment dunajských lužných biotopov sa pokúsia do roku 2022 zlepšiť vodný režim dokonca až na 1 850 hektároch mokradí v ramennej sústave Dunaja. Ambiciózny no ťažko dosiahnuteľný cieľ.

„Poľnohospodári nechcú pustiť ani piaď zeme novej mokradi. Nechcú pustiť vodu na ich polia. Berú za každý meter štvorcový nejakú dotáciu, tak sa nechcú zmieriť s tým, že by sme tam vytvorili trvalo zamokrený biotop alebo nebodaj vysadili celý rad vŕb. Dotácie berú aj za to, keď do periodicky zamokrených cípov polí, ktoré sú zmáčané každý rok, zasadia nejakú plodinu. Vykážu to, že zasiali, a potom si nárokujú škodu, že im to kvôli vode nevzišlo,“ upozorňuje Silvia Halková, výkonná riaditeľka BROZ-u a manažérka projektu LIFE.

Farmárom sa teda oplatí neustále rozorávať mokraď. Pretože za to môžu získať dotácie aj odškodnenie. „Je to smutné a barbarské voči prírode, z hľadiska zdravého rozumu hlúpe, ale pre farmára výhodné. Takto sú nastavené pravidlá poľnohospodárskej politiky a bohužiaľ sa doteraz nenašiel osvietený poľnohospodár, ktorý by povedal – kašlem na tie peniaze z únie, na dotácie. Predsa chcem pomôcť krajine a jej prírode a klíme a prestanem orať toho pol hektára a budem tam iba kosiť a pásť a pestovať si hlavové vŕby. Veď tak bude v krajine aj na mojom poli viac vody, viac vlahy. Bude sa v čase sucha viac dariť úrode, budem mať drevo na kúrenie a ešte aj vytvorím pekný krajinný prvok,“ naznačuje pani Halková.

Priznáva, že sa ochranárom neveľmi darí presvedčiť miestnych na hospodárenie v malom a tradične. Menej orať, viac pásť, kosiť vlhké lúky a tak udržiavať mokrade. Ak aj niekto začne, po čase to vzdá. „Ľudia, ktorí sú nezamestnaní a prestali robiť manuálne, zleniveli a ťažko sa im na manuálnu prácu zase zvyká a nechcú drieť na poli,“ vysvetľuje pani Halková. Preto sa ochranári sami museli stať roľníkmi a pozakladali si farmy.

Mokrade by pritom mohli byť zaujímavou vzpruhou pre lokálnu ekonomiku. Práve v zimnom období sa kedysi kosila trstina, ľudia z nej zbudovali strechy. Dnes sa na Slovensku k takémuto tradičnému spôsobu vracia len zopár nadšencov. Majstrov zháňajú v Česku, Poľsku, materiál v Maďarsku, kde sa k hlineno-slamenným domom vracia čoraz viac ľudí. „Trstina sa kosí a ekonomicky využíva aj v Rakúsku v národnom parku Neusiedler See Seewinkel, len 70 kilometrov od Bratislavy,“ dodáva pani Tuhárska. Slovenská nezisková organizácia Biomasa robí už niekoľko rokov sľubné pokusy miešania trstinovej a drevnej štiepky do peliet, ktoré by sa mohli uplatniť vo výrobe energie. Mokrade v okolí Veľkého Medera prispievajú k rozvoju turizmu, rekreačného rybolovu.

Čiližský potok krátko po sprietočnení.
Čiližský potok krátko po sprietočnení. Autor: Katarína Tuhárska

Bez mokradí niet stromov ani pokoja

So sceľovaním polí a vysúšaním ďalších mokradí mizli pod lopatami bagrov z Podunajska tisíce stromov. Podľa pána Csikásza zostala v regióne desatina stromov v porovnaní s obdobím spred 40 rokov. Na ľudí to dopadlo tvrdo. „V roku 2010 vytrhával vietor v obciach Ňárad, Topoľníky hrubé stromy aj s koreňmi, celé strechy. Ľudia majú obavy z čoraz silnejšieho vetra, ktorý nemá v krajine už čo zastaviť,“ rozpráva bývalý starosta Čiližskej Radvane.

Podľa klimatológa Pavla Faška nie sú obavy Žitnoostrovčanov prehnané. Čoraz častejší výskyt silného vetra síce súvisí skôr so zmenou prúdenia vzduchu na severnej pologuli. „No ak vietor nemá žiadne prekážky, stromoradie alebo nejaký pás s vegetáciou, má potom oveľa väčší priestor na to, aby sa prejavil jeho negatívny vplyv.“ Čoraz silnejší vietor môžu obyvatelia Žitného ostrova pociťovať práve v prechodných obdobiach a v zime. Pred šiestimi rokmi zavial vietor snehom cesty v okolí Zemianskej Olče natoľko, že v autách a vo vlakoch uviazli desiatky ľudí, pomáhala ťažká technika.

A riešenie? Ľudia začali zo strachu stínať ešte aj posledné zvyšky stromov v blízkosti svojich príbytkov a záhrad. „Boja sa, že im popadajú na domy. No možno práve tieto stromy ochraňujú ich strechy,“ mieni pán Csikász. Aj pre niektorých farmárov sú stromy na ťarchu. „Vraj im odčerpávajú živiny z polí. Ale nehľadia na to, že im vietor všetko odfúkne.“ Erózia mocnie.

Hraboš severský panónsky.
Hraboš severský panónsky. Autor: Zoltán Fúzfa

Zázrak? Obyčajná voda

V Čiližskej Radvani hovoria, že porasty a močiare v Hamskom luhu sa podarilo zachrániť v poslednej chvíli. Bez sprietočnenia Čiližského potoka by už takmer úplne vyschli. A s nimi by zmizli aj vzácni obyvatelia. Napríklad hraboš severský panónsky – endemit, ktorý nežije nikde inde na svete, len v mokrinách Podunajska. Stavia si hniezda v bultoch – kopčekoch v trsoch ostríc. „Je dôležitou súčasťou biologickej rozmanitosti a prispieva k stabilite tohto ekosystému,“ hovorí pani Tuhárska.

Svoje útočisko tu už po pár týždňoch od sprietočnenia našli skokany, rosničky zelené, hrabavky škvrnité, kunky červenobruché. V porastoch sa zakrátko začali hemžiť šidlá, vážky. Lovia tu biele aj čierne bociany, volavky. Mokraď opäť prichýlila trsteniariky, strnádky, fúzatky. Podmáčané lúky na jar opäť zakvitnú.

Podľa pani Halkovej sa už pár mesiacov od vytvorenia mokrade stáva, že z predtým úplne suchej prachovitej zeme porastenej iba žihľavou, inváznymi bylinami a burinou zrazu vypučia typické na vodu naviazané rastliny. Napríklad ostrice. Nikto ich tam nesadil. Zázrak? Možno. „Ale ten, kto chápe, ako funguje príroda, vie, že je to normálne. Tieto odolné rastliny prežili aj niekoľkoročné sucho, a keď prišla voda, ožili. Je to dôkaz, že pokiaľ sa v záplavovej oblasti lužných lesov urobia záchranné akcie dosť skoro, tak sa mokradný ekosystém dokáže spamätať.“ Určite nebude rovnaký ako predtým, ale veľmi podobný.

Na Hromnice, 2. februára je Svetový deň mokradí. Aj napriek enormnému úsiliu ochranárov, vedcov, nadšencov sa ich počet na celom svete stále zmenšuje.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Žitný ostrov #mokrade #Dunaj
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
24,99
Perla Ruža Color

Perla Ruža Color

34,99
Rozeta

Rozeta

Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk