Málo sa vie, že Frankensteina oživila na papieri tínedžerka. Mary Shelleyová trávila leto 1816 pri Ženevskom jazere, tak trochu vo vyhnanstve. Utiekla pred prudérnou anglickou spoločnosťou, ktorá jej vyčítala vzťah so ženatým spisovateľom Percym Shelleym. Vo Švajčiarsku našiel pár útočisko u slávneho básnika lorda Byrona, ktorý mal na rováši ešte oveľa väčšie škandály a avantúry.
Letopočet 1816 sa do histórie zapísal ako „rok, keď neprišlo leto“. Shelleyovci s Byronom a jeho milenkou boli pre daždivé počasie stále zatvorení v Byronovej vile. Frayling v knihe Frankenstein – prvých dvesto rokov, píše, že "bulváruchtiví“ britskí turisti štvoricu podozrievali z orgií a dokonca si v protiľahlom hoteli nainštalovali veľký ďalekohľad, aby "nemravných“ umelcov mohli pozorovať.
V skutočnosti sa literáti za stenami vily nechávali inšpirovať nečasom a vymýšľali duchárske príbehy. Mary si vtedy spomenula na sen, ktorý sa jej prisnil po smrti jej prvého dieťaťa rok predtým. "Sníva sa mi, že moje dieťatko znovu ožilo, že iba prechladlo, tak sme ho trochu pošúchali pri ohni,“ zapísala si vtedy do denníka. Starý sen spojila s poznatkami o súdobej vede a príbeh vedca Frankensteina (na monštrum toto meno preniesli až v neskorších adaptáciách) bol na svete. Teda, ešte celkom nie – vyšiel až v januári 1818, pôvodne bez udania mena autorky.
Analytici Shelleyovej románu sa často zameriavajú skôr na kritiku dravej vedy bez zodpovednosti a imaginácie a toho, čo jej bezhlavé konanie môže spôsobiť. Román v priebehu rokov citovali pri udalostiach, keď sa veda vymkla kontrole – po výbuchoch atómových bômb aj po zisteniach o škodlivosti insekticídu DDT. Zabúda sa však, že Shelleyová príbeh napísala aj na základe osobnej traumy a konkrétneho sna o oživení milovanej bytosti.
Všimol si to však britský spisovateľ Stephen Cave, ktorý sa zaoberá témou ľudskej túžby po nesmrteľnosti (v slovenčine mu vyšla kniha Nesmrteľnosť – ako túžba po večnom živote poháňa civilizáciu). V nej tvrdí: "V čase, keď Mary Shelleyová písala Frankensteina, veda sa začínala ustanovovať ako nová autorita v oblasti prírodných zákonov. V predchádzajúcom storočí sa vedecké metódy starostlivého pozorovania a experimentovania naplno osamostatnili od obskúrností alchymistov. No aj keď sa metódy zmenili, ciele zostávali rovnaké: pochopiť koncepciu prírody a poraziť smrteľnosť.“
Klonovacia továreň
Dnes sme o dve storočia ďalej, no pri pohľade na aktuálny aj starší výskum spojený s klonovaním môžeme s Caveom polemizovať. Naozaj sa metódy od čias alchymistov zmenili?
Cynický animovaný seriál Family Guy (v češtine uvádzaný ako Griffinovci) v jednom diele ponúkol scénku, v ktorej hlavná postava hodila obrovskej gorile mačiatko a tá sa ho láskavo ujala. Hrdina seriálu sa usmial na svoju ženu a povedal jej: "Vidíš, ja som vedel, že v jednom momente ich prestane trhať na kusy.“ Následne sa záber na gorilu rozšíril a diváci mohli vedľa nej vidieť obrovskú kopu roztrhaných mŕtvych mačiatok.
Ak ste pozorne čítali správu o úspešnom vyklonovaní makakov, možno ste si všimli, že sa to čínskym vedcom podarilo až na 79. pokus. Ale neostávajme len v Číne. Historicky prvým vyklonovaným cicavcom bola ovca Dolly, ktorá sa narodila v lete 1996 v škótskom Edinburghu. Rovnako to vyšlo len v jednom z takmer 300 pokusov. Jej život následne sprevádzali zdravotné problémy a uhynula predčasne na rakovinu.
Odvtedy klonovanie zvierat rozhodne nestagnovalo, klonovali sa mačky, psy, prasatá či v jednom prípade dokonca už vyhynutý kozorožec (skonal ale krátko po narodení).
Reportáž BBC z roku 2014 podrobne opisuje spôsob klonovania svíň v čínskom meste Šen-čen, ktoré sa chváli prvou "klonovacou továrňou“ na svete. "Prechádzam chlievom, v ktorom sa nachádza 90 zvierat vo dvoch radoch. Prasatá vyzerajú úplne obyčajne, hoci niektoré v sebe nosia klonované embryo, iné sú dokonca klonmi. Vo vedľajšej miestnosti sa nachádza operačná miestnosť. Prasnica je pod narkotikami, na rypáku má dýchaciu masku, leží na chrbte, na paprčiach má obuté modré plastové hygienické návleky. Dýcha pravidelne. Dvaja technici sondou vyhľadajú maternicu, tretí v malej tube z chladničky vyberá embryo klonu. O chvíľu ho implantujú. Miestnosť nemá klímu a nie je ani zvlášť čistá. Okolo prasacej hlavy lietajú muchy.“
Svine klonovali rovnakou metódou (SCNT) ako ovcu Dolly. Do vajíčka zbaveného jadra vložili jadro somatickej (inej ako pohlavnej) bunky iného zvieraťa. Z takto pripravenej bunky vznikol klon prasaťa, ktoré bolo darcom náhradného bunkového jadra. Prasnica na stole bola vlastne len náhradnou matkou pre klon.
Pri vôbec prvom úspešnom nakolnovaní primátov, ktoré sa uskutočnilo na konci roku 2017 a verejnosti bolo predstavené koncom januára 2018, použili takisto metódu SCNT, ale mierne upravenú. Klonovanie primátov je zložitejšie a vedci zatiaľ neprišli ani na to, ako vytvoriť klon z dospelého jedinca (Dolly bola replikou dospelej ovce), klony Čung Čunga a Chua Chua vytvorili na základe bunky zo zárodku iného makaka.
Varenie žaby
Čínski vedci zdôrazňujú, že cieľom takýchto experimentov nie je vydláždenie cesty ku klonu človeka. Pokusy na prasatách i makakoch majú vraj spoločného menovateľa. Vedci takýmto spôsobom skúmajú, či úpravou génov dokážu napríklad znížiť pravdepodobnosť vzniku Alzheimerovej choroby. Prasatá a dnes i makaky využívajú pre blízku príbuznosť ich génov s tými našimi.
Vlastne súčasťou takmer každej správy o klonovaní v posledných rokoch je akási povinná formulka, že daný výskum nie je predvojom ku klonovaniu človeka. Klonovanie ľudí zakazuje aj deklarácia Organizácie spojených národov z roku 2005, ktorá tvrdí, že je to metóda "nekompatibilná s ľudskou dôstojnosťou a ochranou ľudského života“.
Lenže ku klonovaniu ľudí môže v budúcnosti dôjsť aj metódou varenia žaby. A voda je dnes už o dosť teplejšia ako v 70. rokoch, keď sa za veľkých protestov začalo s mimotelovými oplodneniami – tzv. in vitro fertilizáciami (IVF). Už vtedy sa diskutovalo, či takto narodení ľudia nebudú trpieť chorobami, dokonca či to budú ľudia, a nie len "Frankensteinovi príbuzní“. Dnes ide o rutinu.
Nakoľko je genetické inžinierstvo prirodzené alebo, naopak, či ide o vzburu proti prírode, to je nekonečná téma. John Harris, autor knihy Enhancing Evolution (Zlepšovanie evolúcie, s podtitulom Etická otázka výroby lepších ľudí) argumentuje, že je čas nahradiť evolučný prirodzený výber uvážlivým výberom a že ľudia sa vždy zlepšovali podľa dostupných možností a technológií – napríklad praktikami medicíny.
V mene liečby chorôb budú obdobné výskumy určite pokračovať ďalej. Na margo posledného úspešného pokusu Číňanov reagovali niektorí vedci, že je zrejme len otázkou času, kedy bude možné vyklonovať primáty aj z buniek dospelých jedincov. A v tom momente možno nebude príbeh o Frankensteinovi fungovať. Roky úspešných predstupňov – pomalé varenie – utvrdia ľudí, že dokážu predvídať všetky následky stvorenia ľudského klonu.
Napokon, možno to bude aj nevyhnutnosť. Niektoré sci-fi scenáre prežitia ľudstva po tom, čo sa naša planéta stane neobývateľnou, sa zaoberajú aj možnosťou prenosu embryí na vzdialené planéty a obnovením ľudstva v inej galaxii práve klonovaním. Ale vráťme sa späť…
Nesmrteľný pes
Konkrétne k príbehu Mary Shelleyovej. Iste, bola fascinovaná "galvanizáciou“, teda pokusmi talianskeho vedca Luigiho Galvaniho a jeho syna Giovanniho Aldiniho s oživovaním mŕtvych tkanív. Zvlášť sa jej do pamäti zapísala správa o londýnskom pokuse Aldiniho, pri ktorom pomocou elektriny pohol svalmi popraveného väzňa či otvoril jeho oko. Jej intímnym motívom k napísaniu slávneho príbehu však ostáva dávna túžba po oživení mŕtveho dieťatka.
Vôbec, pri téme klonovania sa silné intímne motívy jednotlivcov často strácajú aj pod návalom celospoločenských dystopických scenárov. Spomeňme len spisovateľa Aldousa Huxleyho, ktorého slávny román Prekrásny nový svet bol založený práve na klonovaní ľudí. Veľmi podrobne v knihe opisuje tzv. Bokanovského proces klonovania, ktorý slúžil spoločnosti na vytváranie poslušných identických jedincov určených na istý typ rutinnej práce. Keby však klonovanie človeka bolo dosiahnuteľné, nebolo by hlavnou témou skôr naplnenie odvekej túžby človeka po nesmrteľnosti – seba i svojich blízkych?
Odpoveď nám núka už dve desaťročia prebiehajúce klonovanie cicavcov. Okrem medicínskych pokusov prinieslo aj vznik súkromných firiem, ktoré podnikajú s klonovaním domácich miláčikov – psov a mačiek. Klon najlepšieho priateľa človeka v texaskej firme ViaGen vyjde na 50-tisíc dolárov, klon zvieracieho druhu s najväčším počtom fotiek na internete o polovicu menej – iba 25-tisíc. "Čo mám robiť, ak som nestihol odobrať vzorku svojho miláčika, kým bol ešte nažive?“ Znie jedna zo štandardizovaných otázok zákazníkov na webe ViaGenu. "Prvým a kritickým krokom je, aby ste čo najskôr po smrti vášho psa alebo mačky odobrali vzorku jeho tkaniva a uložili ju do chladničky (Pozor! Určite nie do mrazničky.).“ Znie odpoveď.
Morbídne? Neetické? Na službu firmy je momentálne čakačka, od minulého roku, keď ju spustili, už vyklonovali stovky psov a mačiek. ViaGen sľubuje nového miláčika s totožným genetickým základom. Môže však mať inak rozložené škvrny po tele a, samozrejme, jeho povahu bude ovplyvňovať aj výchova. A, samozrejme, môže ochorieť…
Podobné služby, len so zameraním na ľudí, by časom rada ponúkala organizácia Clonaid, ktorá v roku 2002 tvrdila, že vyklonovala prvého človeka – dievčatko menom Eva. Po mediálnej búrke sa ukázalo, že išlo o podvod. Už predtým sa Clonaid ocitla pod paľbou kritiky. Odborníci poukazovali najmä na to, že klonovanie ľudí je nezodpovedné, pretože zvieracie klony trpia chorobami a deformáciami. Ak sa však metóda na zvieratách zdokonalí, odolajú ľudia tomu, aby si oživili blízkych a dosiahli nesmrteľnosť?
Ako by sa asi rozhodla autorka Frankensteina, keby jej v osudnom februári 1815 ponúkli možnosť "oživiť“ zosnulé dieťatko?