Strach ako odmena

Vraždy, krv a zimomriavky po celom tele. Duchovia, upíri, zombie. Prečo radi čítame a sledujeme horory? Prečo sa Homo sapiens, vyhýbajúci sa bolesti a vyhľadávajúci radšej potešenie, tak rád dobrovoľne bojí?

18.02.2018 07:00
strach, ženy, horor, Foto:
Strach zo živlov, zo smrti a z mŕtvych, z démonov a duchov, z neznáma, z boha, čarodejníc a bosoriek... to všetko sprevádzalo život našich predkov.
debata

Temné zákutia pod rúškom noci vystriedali rozsvietené výklady a verejné osvetlenie, vyjúcich vlkov nahradili rachotiace električky. Duchovia a démoni spia už len v našich mysliach. My ich však pravidelne prebúdzame, aby sme zažili slastný pocit strachu. Koľkí z nás sa v kinosále dobrovoľne ponoria do takmer dvoch hodín psychoteroru? A ešte si za to aj zaplatíme! Odmení nás dobrý pocit na konci filmu z toho, že sa to nestalo nám? Alebo to, čo cítime počas sledovania alebo čítania hororu nie je strach, ale len akési vzrušenie?

Strach zo živlov, zo smrti a z mŕtvych, z démonov a duchov, z neznáma, z boha, čarodejníc a bosoriek… to všetko sprevádzalo život našich predkov. Strach pomáhal prežiť. A pridali sa aj obavy z čísel. Tieto fóbie majú pekné, krkolomné názvy. Strach z čísla 666 (hexakosioihe­xekontahexafó­bia), neskôr 13 (triskaidekafóbia), alebo piatka trinásteho (paraskevideka­triafóbia).

Napriek životu v civilizovanom svete sa stále bojíme. A nielen pavúkov, hmyzu, prisťahovalcov či vysokých daní. Psychiatrické kliniky evidujú oveľa kurióznejšie prípady – muž, ktorý odmieta vyjsť z domu, pretože sa bojí, že na ulici vzlietne. Žena, ktorá sa obáva, že sa nakazí aidsom už pri pohľade na krv. Ďalší muž nemôže jesť v spoločnosti iných ľudí, lebo sa bojí, že ho budú pozorovať. Iný sa bojí nákazy, a tak odmieta ostatným podávať ruku… Medzi najznámejšie fóbie patrí klaustrofóbia – strach z uzatvorených priestorov. Ľudia však majú strach aj z bozkávania (filemafóbia), strach zo straty mobilného telefónu alebo signálu (nomofóbia), dokonca existuje aj zytofóbia – strach z piva, aj keď asi nie v našich zemepisných šírkach.

Bojíme sa neistoty

Základy moderného literárneho hororu položil v devätnástom storočí Edgar Alan Poe. Ľudia sa boja radi a strach je vraj najlepší čitateľ. Pokiaľ je hrôza uzamknutá medzi riadkami, pocit mrazenia súperí so vzrušením. Zlo je len na papieri a nemôže nám predsa nijako ublížiť. Aj kráľ hororov Stephen King to vedel. Jeden z najznámejších románov spisovateľa sa tento rok dočkal sfilmovania. To, horor roka, ponúka 135 minút agresívneho teroru v podaní klauna menom Pennywise.

V súčasnosti populárna Gillian Flynnová je autorkou psychotrilerov (Stratené dievča, Temné miesta), z ktorých behajú po chrbte zimomriavky. Na pár stranách dokáže čitateľa dokonale zmiasť a prekvapujúca pointa otrasie aj skúsenými harcovníkmi. Po jej knihách siahajú aj filmári. Ani stálica na detektívnom nebi a jeden z najpredávanejších autorov Jo Nesbo nenarába s čitateľom v rukavičkách. Vo svojich mrazivých románoch sa nevyhýba bolesti, krvi, týraniu, bitkám, no najmä zákerným a premysleným vraždám. Román amerického debutanta na hororovom poli Josha Malermana Naslepo zobrazuje svet, v akom by ste nechceli žiť, ale prečítate si o ňom so zatajeným dychom. V literárnom horore sa vaším nepriateľom stáva vlastná predstavivosť.

Čo vlastne robí horor dobrým čítaním? Podmienkou je, aby autor vytvoril svet nápadne podobný tomu nášmu. Vždy nás totiž viac zaujíma, čo sa deje na vedľajšom dvore, ako niekde v Antarktíde. A preto naša obrazotvornosť dostane zelenú pri čítaní príbehu ohrozenej ženy, ktorá by mohla byť našou susedou. Bojíme sa neistoty, a preto nás autor mätie, necháva na vážkach, či ide o realitu, alebo blud. Naťahovaním deja a odbočkami dráždi našu zvedavosť a my prahneme po rozuzlení. Občas nás dokonca zlomyseľne obsadí do roly vyššej moci. Zatiaľ čo hrdinovia si neuvedomujú hroziace nebezpečenstvo, čitateľ alebo divák vedia takmer všetko, môžu sa však len nečinne prizerať. Sodoma a gomora!

Nervy napnuté ako lano

Báť sa film dovoľoval divákom už od ranných dôb kinematografie, keď ľudia uskakovali pred vlakom prichádzajúcim cez plátno či sa uhýbali pred pištoľou namierenou na objektív kamery. Testovacie projekcie filmu Čeľuste sa odohrávali na jar 1975. Steven Spielberg, vystresovaný režisér filmu, si musel vziať tabletky na upokojenie, aby premietanie vydržal. Keď 26. marca bežal film v Medallion Theatre v Dallase, Spielberg stál pri dverách. Po scéne, v ktorej žralok zaútočí na chlapca na nafukovacom ležadle, vybehol z premietacej sály jeden z divákov. Povracal koberec vo vestibule, odskočil si na toaletu a vrátil sa na svoje miesto v kinosále. "Vtedy som pochopil, že máme hit,” povedal Spielberg.

Jednou z najslávnejších filmových príšer je Votrelec (1979). Autori rovnomennej snímky stavili na primárne ľudské fóbie – strach z prázdnoty a klaustrofóbiu. Posádka vesmírnej lode Nostromo narazí na tvora, ktorý využíva na svoje rozmnožovanie telá rôznych hostiteľov. Mimozemskú bytosť pomohol vytvoriť švajčiarsky výtvarník Hans Ruedi Giger, ktorý za prácu na špeciálnych efektoch získal Oscara.

Votrelec. Jedna z najslávnejších filmových príšer. Foto: 20TH CENTURY FOX
Votrelec Votrelec. Jedna z najslávnejších filmových príšer.

Ísť do kina na film o povrazolezcovi a mať strach z výšok je odvaha. Mať strach z výšok, ísť do 3D kina a sledovať mravenisko ľudí a áut zo strechy jednej z bývalých newyorských dvojičiek, môže byť aj trúfalosťou. Trojrozmerný formát snímky Na lane sa pekne pohráva nielen s vašimi zmyslami, ale aj s nervami. Uhýbate pred drevenou tyčou padajúcou z výšky niekoľko desiatok metrov rovno medzi vaše oči a každá ďalšia otočka amerického herca Josepha Gordona-Lewitta na lane vo výške viac ako štyristo metrov vás dostane bližšie k porazeniu a tlačí hlbšie do kresla. Výsledok záverečnej polhodinky, ktorá trvala pekelne dlho? Prepotené dlane, stuhnuté svaly a sucho v krku…

Podobný pocit môže vyvolať aj detská literatúra. Použitím správnych štylistických postupov a slovných obratov sa dá totiž aj z rozprávky pre malé deti vytvoriť text, ktorý uzemní nejedného dospelého odvážlivca. Držali ste niekedy v rukách knihu Tri princezné v belasej skale ilustrovanú Albínom Brunovským? Nech je geniálnemu výtvarníkovi odpustené, ale máte šťastie.

Brunovského jednooké a nosaté príšery prekonávali v čase svojho knižného narodenia všetky hororové predstavy malého dieťaťa. O niečo lepšie (alebo horšie?) sú na tom Dobšinského rozprávky. Napríklad tá o Zlatovláske: "Tu panička utešeného chlapca zaškrtila, Zlatovláske ústa krvou pomazala a zmizla.“

Pre niektorých divákov je mučivé sledovať film... Foto: ČSFD
muž na lane Pre niektorých divákov je mučivé sledovať film Na lane o povrazolezcovi balansujúcom s drevenou tyčou.

Vďaka severským autorom sa môžu dospelí čitatelia domnievať, že Švédsko je temná krajina, kde sa vraždí ako na bežiacom páse. Jerker Eriksson z úspešnej autorskej dvojice, ktorá je podpísaná pod psychotrilerom Havranie dievča (pod pseudonymom Erik Axl Sund) – fascinujúcim príbehom o posadnutosti, pomste, psychoanalýze a vykúpení, súhlasí: „Švédsky kráľ v jednom rozhovore povedal, že sa mu nepáči, aký obraz o krajine vytvárajú švédski krimiautori. Nie je to dobré pre export, mali by sme vraj zmierniť.“ Zároveň vysvetľuje, prečo ľudia vyhľadávajú napätie v knihách. „Asi sa cítia bezpečne, keď ich čítajú. Vo vonkajšom svete sa deje veľa hnusných vecí a keď o nich čítate v bezpečí domova, máte dojem, že vás sa to netýka.“

Endorfínová odmena

Sledovanie a čítanie hororov vraj zabezpečuje duševnú pohodu. Keď sa napínavý príbeh skončí a my sa konečne zhlboka nadýchneme, spolu so strachom z vraha či príšery z nás opadne aj stres a napätie nahromadené za posledné dni. Boj s démonmi v horore sa stane aspoň na chvíľu únikom z nudy reality a človek je paradoxne spokojnejší.

Podľa jednej z teórií majú ľudia v sebe temné stránky, ktoré tlmia sledovaním hororov. Ďalšia teória, ktorú psychológovia ponúkajú, je teória prenosu vzrušenia. Pocit strachu zapne atavistické pochody v mozgu, keď zviera reaguje útekom alebo útokom. Ak zažívame filmové pocity strachu, oklamaný mozog vyhodnotí, že sme v skutočnom nebezpečenstve. Po tom, čo hororová scéna alebo film skončia a my sa upokojíme, odmení nás vyplavenými endorfínmi.

Faktom však je, že hneď ako sa film skončí, aj s neumytými zubami zalezieme pod paplón a kým zatvoríme oči, ešte sa pozrieme pod posteľ. Bojíme sa siahnuť na vypínač lampy, aby nás nechytila mŕtvolná ruka a keby nám mal aj mechúr prasknúť, vydržíme až do rána. Veď tam v tej tme alebo za rohom je predsa ON!

© Autorské práva vyhradené

debata chyba
Viac na túto tému: #strach #horor #detektívky