Čítanie z tanierov slávnych tyranov

zväčšiť Foto: Z knihy Večere diktátorov

Kim Čong-il Kim Čong-il vyžadoval, aby jedlo bolo dokonalé.

Opisuje nielen afrických kanibalov na najvyšších postoch, ako bol Idi Amin z Ugandy či Jean-Bédel Bokassa zo Stredoafrickej republiky, ale aj vegetariána Hitlera či asketického Mussoliniho. Popri samotných kulinárskych spôsoboch kniha prezrádza aj to, ako sa aj v gastronómii prejavovali ich diktátorské maniere. Prečo Stalin opíjal svojich hostí a prečo Erich Honecker premenoval pizzu na krustu a Coca Colu na Vita Colu?

Diktátori sú obyčajne bohatí ľudia, a tak si môžu dovoliť, čo sa im zapáči. Rozkazujú aj v kuchyni a na tanieri očakávajú obľúbené lahôdky. Niekedy zasahujú aj do jedálneho lístka celého národa, prípadne jedlom a pitím aj mučia!

Zneužití pri stole

Skôr než o ženy zaujímal sa diktátor Stalin pri hodovaní o mužov. Podmaňoval si ich a dirigoval. Bolo o ňom známe, že je najčulejší v noci. Vtedy organizoval opulentné večere a tam hostí opíjal do nemoty. Pod obraz Boží sa museli vodkou opiť aj najdôstojnejší politici, znamenalo to, že sa ocitli v jeho područí. Bol svedkom, ako vracali, ponižovali sa a bľabotali. On sa bavil, pil iba kvalitné víno, a stal sa svedkom ich poníženia, tak nad nimi psychicky triumfoval.

Na jednej z pitiek Tito vracal do rukáva svojho saka a československý prezident Klement Gottwald ponížene prosil Stalina, aby pripojil Československo k ZSSR. Sám Chruščov sa po jednej z večerí u Stalina pomočil do postele. Dokonca aj odolný Winston Churchill sa v lete 1942 tak opil zo Stalinovho obľúbeného polosladkého červeného vína Chvančkara, že mu o tretej ráno išla hlava prasknúť.

Zaujímavé je, že pitie alkoholu malo v socialistických krajinách zelenú. Pilo sa pokojne aj na pracoviskách, opilci sa tešili porozumeniu, bralo sa ako milé huncútstvo. Bol to však spôsob ohlupovania ľudí, udržiavanie akejsi „dobrej nálady“, spoločný hriech, vina pre tajomstvá vyplývajúce zo správania sa „v opici“. V alkoholickom opojení sa mohlo aj všeličo protištátne „natárať“ – bol to určitý ventil, ale iste aj zdroj pre tajných.

Vegetariáni aj kanibali

No medzi diktátormi boli aj askéti. Taký Hitler mal napríklad rád zdravú stravu. Kým sa však stal vegetariánom, tak si v 30. rokoch minulého storočia rád pochutnával na holúbätách plnených hovädzím jazykom, pečeňou a pistáciovými orieškami. Údajne raz vyhlásil, že pečeňovým haluškám sa nič nevyrovná. Lenže potom Hitlerov najobľúbenejší hudobný skladateľ a povestný antisemita Richard Wagner napísal esej Hrdinstvo a kresťanstvo, v ktorej uvažoval nad vegetariánstvom.

Tvrdil v nej, že ľudia sú od prírody vegetariáni a mäso jedli až židia. Hitler tiež veril, že vegetariánstvo funguje aj proti nadúvaniu a zápche, čím trpel. Na svoje tráviace problémy bral až 28 rôznych liekov. V posledných mesiacoch vojny sa Hitlerove zažívacie problémy zhoršili tak, že jedol už len zemiakové pyré a číry vývar.

Na čom si pochutnávali diktátori

Fotogaléria 6 fotiek

+3

Diktátori z afrických krajín, kde bolo ľudožrútstvo bežné, sa zasa nerozpakovali plniť chladničky zásobami čerstvého ľudského mäsa. Bolo to celkom prirodzené, veď to patrilo k rituálom – zjesť mäso zavraždeného protivníka znamenalo, že jeho duch sa nemôže vrátiť a mátať svojho vraha. Ugandský diktátor Idi Amin dal zoťať hlavy svojim rivalom a ujedal mäso z ich tvárí. Toto správanie vraj dokonale zodpovedá rituálom kmeňa Kakwa, z ktorého Amin pochádzal. Keď sa ho na to raz priamo opýtali, odpovedal: „Nemám rád ľudské mäso, je pre mňa príliš slané.“

Kanibalom bol vraj aj diktátor zo Stredoafrickej republiky Jean-Bédel Bokassa, známy svojím obdivom k Napoleonovi. Jeho bývalý kuchár tvrdil, že raz preňho musel poliať džinom a flambovať ľudské telo. On to popieral slovami: „Ako by mohol byť kanibalom niekoľkokrát vyznamenaný francúzsky vojak?“

Zvádzanie jedlom

Jedlom sa však dá aj zvádzať. Veď sú známe rôzne afrodiaziká a podobné pochúťky, ktoré uvoľňujú chúťky na sex a erotiku. Tak ugandský diktátor, už spomínaný kanibal, vypravil celú nákladnú loď banánov k anglickej kráľovnej Alžbete II. Bol do nej zamilovaný, a keď sa dopočul, že má Británia ekonomické problémy, chcel takto Alžbetu II. utešiť.

„Posielam vám nákladnú loď plnú banánov ako prejav vďaky za dobré časy koloniálnej vlády.“ Amin bol kráľovnou priam posadnutý, neustále ju pozýval do Ugandy na stretnutie s „ozajstným mužom“ a posielal jej zaľúbené listy. Alžbetu II. však jeho mužný vzhľad a hlboký zvodný hlas nepriťahovali, odmietla ho. Zrejme to prispelo k Aminovmu sklamaniu z Anglicka a rozhodnutiu pomôcť Škótom vymaniť sa spod anglického vplyvu. Vyhlásil sa za „posledného škótskeho kráľa“ (existuje o ňom aj rovnomenný film, kde obľúbeného Aminovho lekára hral herec James McAvoy).

Ideologický prístup

Je všeobecne známe, že v čase železnej opony ľudia na Východe túžili po západniarskych pochúťkach. Vysnenou bola napríklad Coca Cola: podľa Ericha Honeckera symbol zahnívajúceho imperializmu. Tento nápoj bohov však túžili piť aj východní Nemci, veď inšpiráciu mali tak blízko – v západnom Nemecku. Komunistické východné Nemecko odhodlane čelilo akémukoľvek kulinárskemu vplyvu zo Západu, v čom bolo najvytrvalejšie zo všetkých krajín východného bloku.

Televízne programy o varení zásadne propagovali jedlá z bratských socialistických krajín a vyhýbali sa talianskej a francúzskej kuchyni. Východní Nemci teda mali namiesto pizze krustu a namiesto Coca Coly si zaháňali smäd menej sladkou, ale lepkavejšou Vita Colou. Jej výrobu po páde Berlínskeho múru zastavili, no v roku 1994 ju opäť obnovili.

Pepsi a Coca Colu nepil ani líbyjský diktátor Muammar Kaddáfí. Tvrdil, že kolovník je africký strom. „Američania si od nás zobrali lacnú surovinu, spracovali ju, vyrobili z nej nápoj a teraz nám ju predávajú za vysoké ceny. To my by sme mali spracovávať kolu a oni by ju mali od nás kupovať.“

Vodka kontra whisky

Steaky a whisky, vodka a boršč, to boli dva odlišné svety. Dnes zmizli aj gastronomické hranice. V časoch globalizácie sa stále viac mieša aj ľudská strava. Ktovie, či na ľudí zásadne pôsobí to, čo jedia. Pôsobilo jedlo na diktátorov? Zmeníme sa, keď budem jesť namiesto šúľancov suši? Jedlo vraj ovplyvňuje zdravie i náladu. Dnes sa mnohí prejedajú, masovo sa priberá na celých kontinentoch. A predsa je na svete stále aj hlad.

Zábavná kniha upriami pozornosť aj na to. Mnohí diktátori zmizli, ale ďalej platí, že niekto maškrtí a niekto živorí. No určite je na svete stále viac ľudí, čo si môžu dovoliť vyskúšať hoci obľúbené jedlá diktátorov z tejto knihy z vydavateľstva Zelený kocúr, ktorá na ne uvádza aj recepty. Takže – trend je pozitívny: menej diktátorov, viac jedla.

zväčšiť Foto: Večere diktátorov, vydal Zelený kocúr

večere diktátorov