Vražda novinára v Európskej únii je rarita

Za posledné štvrťstoročie zavraždili vo svete viac ako 2 300 pracovníkov médií. Z nich 350 v Európe (v zmysle širšieho regiónu, kde sa zahŕňajú aj pre novinárov nebezpečné Rusko či Turecko). Keď však z databázy Výboru na ochranu novinárov vyberieme len vraždy s preukázaným motívom súvisiacim s prácou reportéra, zistíme, že za posledných 25 rokov v krajinách Európskej únie zabili pre ich prácu len zopár novinárov. Ak sa potvrdí, že do tejto kategórie spadá aj poprava slovenského investigatívneho novinára Jána Kuciaka a jeho priateľky, Slovensko sa ocitne na veľmi krátkom čiernom zozname.

05.03.2018 09:30
debata (11)
zväčšiť Giancarla Sianiho popravila talianska mafia... Foto: Wikimedia
VIKEND-giancarlo Giancarla Sianiho popravila talianska mafia Cammora.

Malta, Grécko, Španielsko, Írsko či Francúzsko sú krajinami Európskej únie (EÚ), kde došlo za posledné štvrťstoročie k vražde novinárov kvôli ich práci. Viac ako polovicu čiernej listiny pritom tvoria mená novinárov zo satirického francúzskeho časopisu Charlie Hebdo, ktorí sa začiatkom roku 2015 stali cieľom teroristov pre publikované karikatúry proroka Mohameda. Pravidelne zverejňované zoznamy zabitých novinárov vo svete obsahujúce v priemere 90 mien ročne aj nedávne prípady vraždy maltskej či švédskej novinárky vytvárajú dojem, že vraždy ľudí z médií sú pomerne častou záležitosťou.

Väčšinu z obetí, ktoré každoročne rozširujú smutný zoznam, ale tvoria buď novinári, ktorí padli v občianskych vojnách a iných konfliktoch, z ktorých prinášali svedectvá, alebo sú to reportéri z krajín, v ktorých je fyzická likvidácia novinárov bežnou praxou. Najbližšie k nám je to Rusko a v posledných rokoch aj Ukrajina. V roku 2017 bolo napríklad najviac novinárskych obetí z Mexika, kde zúri vojna drogových gangov, v rozvrátených krajinách, ako je Afganistan, Irak a Sýria, či z Indie, Filipín, Pakistanu, zo Somálska a Hondurasu. Poprava novinára v EÚ nie je bezprecedentná, ale určite šokujúca.

Aj preto takéto vraždy v únii vždy vyvolajú masívnu reakciu – verejnosti i politikov. A takmer zakaždým sa skloňujú slová – útok na demokraciu – pričom sa volá po rýchlom vyšetrení. Objasnenosť je v únii síce vyššia ako inde vo svete (kde podľa Medzinárodnej federácie žurnalistov dosahuje len desať percent, teda vyšetrený je jeden z desiatich prípadov), prípady sa však ťahajú aj roky. Predseda federácie Anthony Bellanger tvrdí, že jedným z hlavných dôvodov, prečo si v danej krajine niekto dovolí siahnuť na život novinárovi, je atmosféra pocitu beztrestnosti zločineckých spolkov v spoločnosti.

Sama proti gangom

Štyri mesiace predtým, ako mal premiéru film Trainspotting, ktorý svetu ukázal, ako drsne vyzerá heroínová epidémia medzi užívateľmi v Škótsku, zavraždili investigatívnu novinárku, ktorá odvážne odhaľovala, aký je svet heroínových dílerov v Írsku. Deväťdesiate roky neboli divoké len v bývalom východnom bloku, prostredie, v ktorom sa reportérka Veronica Guerinová pohybovala, bolo extrémne násilné, jej zavraždenie bolo i tak šokom. Vtedajší premiér John Bruton vyhlásil, že je to útok na demokraciu a írske médiá vydali spoločné vyhlásenie, že ide o útok na slobodu tlače a že novinári sa zastrašiť nedajú.

zväčšiť Veronicu Guerinovú zabili dublinské zločinecké... Foto: Wikimedia
VIKEND-Veronica Guerin Veronicu Guerinovú zabili dublinské zločinecké gangy.

Guerinová pracovala pre noviny Sunday Independent a v 90. rokoch priamo v teréne konfrontovala drogových dílerov. V októbri 1994 ju ohrozili prvý raz, keď kriminálnici vystrelili na jej dom. O tri mesiace už išli priamo po nej, no výstrely ju trafili len do nohy. Od polície dostala 24-hodinovú ochranku, no odmietla ju, keďže ju vraj obmedzovala pri práci. Za to, že sa heroínovými dílermi nedala zastrašiť, získala v roku 1995 aj Medzinárodnú cenu slobody tlače od Výboru na ochranu novinárov. V júni 1996 ju však na križovatke v Dubline v aute šiestimi ranami zavraždili dvaja členovia gangu, ktorí pri nej zastavili na motocykli.

Po jej vražde sa rozbehol veľký záťah polície, pri ktorom zatkli 150 ľudí z prostredia drogových gangov. Zo zosnovania vraždy obvinili šéfa jedného gangu Johna Gilligana, ktorý už v minulosti novinárku fyzicky napadol, zároveň sa jej vyhrážal, že ak bude pokračovať v písaní o ňom, "unesie a znásilní jej syna a zabije ju“. Vyšetrovanie sa však naťahovalo. Vrahov odsúdili v rokoch 1998, 1999, údajnému strojcovi však vinu nedokázali. Gilligana odsúdili až v roku 2001 za predaj hašiša – na 28 rokov. Neskôr mu však trest znížili na 20 rokov a v roku 2013 ho z väzenia predčasne prepustili.

V ére samostatného Slovenska je vražda novinára bezprecedentná. Ešte v apríli 1992 bol však v Česko-Slovensku zavraždený reportér Václav Dvořák. O jeho vraždu sa podľa policajného vyšetrovania mal postarať podnikateľ František Mrázek (neskôr sám zabitý), o ktorého nelegálnych aktivitách Dvořák písal. Vraždu polícia objasnila o dvanásť rokov. V roku 2006 zverejnila, že páchateľom bol Bohuslav Hájek, ktorý je dlhodobo nezvestný a pravdepodobne bol takisto zavraždený. Na Slovensku sú známe aj dva prípady zmiznutých novinárov, okolnosti však neboli nikdy objasnené.

Vraždy novinárov v únii

Baskická separatistická organizácia ETA sa vyhrážala novinárom pravidelne, vraždila dvakrát. Prvý raz v roku 1978, naposledy v roku 2000. Obeťou sa vtedy stal reportér novín El Mundo López de la Calle, ktorého zastrelili štyrmi ranami pred jeho domom. Vrahov nikdy nenašli, no vtedajší minister vnútra Španielska Jaime Mayor Oreja tvrdil, že zodpovednosť leží na ETA. Napokon, Calle, ktorý bol socialistom v minulosti bojujúcim aj proti Francovmu režimu, bol kritikom organizácie ETA, ktorá bola aj Európskou úniou označovaná ako teroristická. Po jeho smrti vypukli protesty v Madride, Barcelone i Baskicku.

zväčšiť Film o príbehu zavraždeného novinára Fortapaš... Foto: Wikimedia
VIKEND-fortapas Film o príbehu zavraždeného novinára Fortapaš (2009) o Giancarlovi Sianim.

V posledných rokoch v krajinách únie prišiel o život aj grécky investigatívny novinár Sokratis Giolias. V júli 2010 ho v Aténach pred jeho domom zastrelili dvaja neznámi muži prezlečení za policajtov. Bola to prvá vražda novinára v Grécku za posledných 25 rokov. Giolias bol riaditeľom rádia Thema a prispievateľom webu Troktiko. K vražde sa prihlásila radikálna ľavicová organizácia Sekta revolucionárov, ktorá sa vo vyhlásení vyhrážala, že "nabudúce nebudú vraždiť pred domom, ale vnútri“. Blog Troktiko pre vyhrážky následne skončil svoju činnosť. Podľa kolegov pracoval Giolias na článkoch o korupcii.

Najviac paralel s vraždou Jána Kuciaka nachádzame v poslednom prípade, ktorý sa stal v októbri 2017. Maltská novinárka Daphne Caruanová Galiziová sa venovala analýze údajov o praní špinavých peňazí z dokumentov Panama Papers. Jej stopa viedla až k maltskému premiérovi. Kvôli jej práci sa jej viackrát vyhrážali zabitím, napokon ju odstránili bombou nastraženou v aute. Premiér Malty Joseph Muscat vyhlásil, že vie, že novinárka patrila k jeho najväčším kritikom, vraždu však odsúdil. Prizval k vyšetrovaniu FBI a ponúkol milión eur za vypátranie vrahov. V prebiehajúcom prípade sú obvinení traja muži.

Mafia sa bojí pera

Keďže sa posledná téma, na ktorej Ján Kuciak pracoval, týkala talianskej mafie a jej prepojenia na vládnu stranu Smer, do podozrenia sa dostali práve členovia v článku spomínanej kalábrijskej mafiánskej skupiny ’Ndrangheta. Ak by sa táto stopa potvrdila, bolo by to pre skupinu veľmi netradičné konanie. Na zoznamoch jej obetí nachádzame politikov, podnikateľov či členov, ktorí zradili, ale nie novinárov. Mafia v Taliansku sa však medzičasom rozšírila po celej Európe a v prípade potreby vie kruto zakročiť. V Nemeckom Duisburgu v roku 2007 ’Ndrangheta popravila šiestich členov gangu výstrelmi do hlavy.

zväčšiť Film o príbehu zavraždenej novinárky Kto chytá... Foto: Wikimedia
VIKEND-kto-chyta-draka Film o príbehu zavraždenej novinárky Kto chytá draka (2003) o Veronice Guerinovej.

Novinári sa v Taliansku o život museli báť najmä v 70. a 80. rokoch minulého storočia. Známym prípadom, na základe ktorého vznikol aj film, je vražda novinára neapolského denníka Il Mattino Giancarla Sianiho. V čase vraždy mal iba 26 rokov. Vo svojich článkoch poukazoval na prepojenie kampánijskej mafiánskej skupiny Camorra s politikmi pri verejných zákazkách. Mladého novinára zabili v septembri 1985, keď k nemu pristúpili zozadu minimálne dvaja útočníci, ktorí ho zabili desiatimi výstrelmi do hlavy. O pätnásť rokov za vraždu reportéra odsúdili troch mafiánov na doživotie – ale v neprítomnosti.

V posledných rokoch si verejnosť vyhrážky talianskej mafie všimla najmä v súvislosti so spisovateľom Robertom Savianom. Svetoznámym sa stal po publikovaní knihy Gomora, v ktorej ako 26-ročný opísal praktiky v Neapole pôsobiacej mafie. Na motívy jeho románu neskôr nakrútili aj rovnomenný film. Ešte predtým, v roku 2006, však Saviano dostal kvôli vyhrážkam permanentnú policajnú ochranku, ktorú využíva dodnes. A odišiel z Talianska. "Mafia sa nebojí tých, ktorí píšu, ale tých, ktorí si to prečítajú,“ povedal neskôr Saviano v rozhovore pre českú Mladú frontu Dnes o dôvodoch, prečo sa mafia bojí pera.

Dôležité kroky po vražde

Pri vraždách novinárov je veľmi dôležité, čo sa stane potom. Vo svete platí spomínaná smutná štatistika, že sa vyšetrí len jedna z desiatich vrážd novinárov. Ak ide o investigatívnych novinárov, stojí za pozornosť aj to, či sa pokračuje v témach, ktoré otvorili, a v ideálnom prípade, či sa aj úspešne vyšetria. Príkladom môže byť Írsko, ktoré po vražde Guerinovej okrem rozsiahleho vyšetrovania samotnej vraždy zmenilo legislatívu a na čas rozmetala zavedený drogový trh v krajine. Hoci drogy, samozrejme, z krajiny nezmizli, pod tlakom museli ujsť alebo boli zadržaní a odsúdení šéfovia gangov.

Pri dvadsiatom výročí vraždy novinárky sa pre média vyjadril viceprezident írskeho policajného zboru Michael O’Sullivan, ktorý hovoril, že v 90. rokoch staré írske štátne štruktúry nevedeli adekvátne reagovať na drogovú kriminalitu a bez legislatívnych zmien sa nevedeli posunúť ďalej. "Potrebovali sme nejaký impulz a musela to byť vražda, aby vznikol nový kriminálny úrad (Criminal Assets Bureau založený v roku 1996), ktorý sa mohol zaoberať tým, že v haciendách si žijú nezamestnaní ľudia, ktorých sa nik nemôže pýtať na pôvod ich majetku či proti nim nejako zasiahnuť.“

Ak sa potvrdí motív vraždy Jána Kuciaka, ktorý súvisí s jeho prácou, rozšíri krátky list takto umlčaných novinárov v Európskej únii v jej modernej histórii. V záujme spravodlivosti, ale aj Slovenska a jeho kreditu vo svete, by malo byť preto nielen riadne a rýchle vyšetrenie dvojnásobnej úkladnej vraždy, ale aj efektívne ukončenie káuz, o ktorých novinár písal.

© Autorské práva vyhradené

11 debata chyba
Viac na túto tému: #vražda novinára