Keď Martin Kleibl rozpráva o Petržalke svojho detstva, z oporných bodov jeho príbehov stoja už len paneláky. Ostatné sa zmenilo. Narodil sa v roku 1981, osem rokov po položení základného kameňa nového obrovského sídliska. "Ako chlapci sme sa hrali medzi panelmi v blate, člnkovali sa v mlákach na polystyrénoch,“ spomína. Odvtedy nepribudli len kaviarne, obchody, služby, ihriská, ale predovšetkým zeleň. Vysoká hladina podzemnej vody vyhnala za viac ako tri desaťročia stromy do výšky, ľudia sa k okoliu správajú viac ako k domovu, než len nocľahárni. Je to celkom iné miesto na život.
Sídlisko sa zelenalo už pred desiatimi rokmi. Jej obyvateľom však stále chýbal vzťah k okoliu. Uvedomil si to aj Kleibl, keď sa mu v roku 2008 narodila dcéra a on s kočíkom spoznával síce blízke, no vlastne neznáme zákutia Petržalky. Ako fotograf začal to, čo ho zaujalo, aj dokumentovať. Objavovanie len ďalej posilňovalo zvedavosť, a tak spoznával autorov umeleckých diel, ktoré zdobili novú Petržalku, zbieral fotografie z jej výstavby, spoznával sa s ľuďmi, ktorí hrali pri tvarovaní najväčšieho stredoeurópskeho sídliska dôležitú úlohu. "Napokon som si povedal, že by to bolo aj na knihu,“ dodáva.
V roku 2012 tak vznikla brožúrka Petržalka – turistický sprievodca, ktorá o dva roky vyšla v rozšírenom vydaní pod názvom Petržalka – prekvapivý sprievodca mestskou časťou. Zmapoval v nej, podobne ako v klasických sprievodcoch, pamiatky a historické budovy či umelecké diela, no zameral sa aj na kuriozity. Vzdal v nej hold starej Petržalke, ktorá ustúpila socialistickej výstavbe, no ukázal sídlisko ako živé a rozmanité miesto, nielen panelákovú sivosť. V knihe tak nájdete aj state o vtákoch žijúcich medzi panelmi či o petržalskej "obežnej dráhe“ – sieti starých pohostinstiev s názvami ako Urán, Kométa, Jupiter…
Kleibl sa tak pridal k ďalším umelcom a aktivistom svojej generácie, ktorí poukazovali na zaujímavé miesta Petržalky i Bratislavy, a to nielen historické, ale aj z nedávnej histórie či súčasnosti. Najznámejším takýmto projektom je M_P_ BA dizajnérky Pavlíny Morháčovej, mapa "vychytávok“ mesta. Petržalku ako priestor, v ktorom bývajú unikátni ľudia, ktorí si rovnaký panelákový byt dokážu upraviť vždy na svoj obraz, zase predstavil kameraman a fotograf Juraj Chlpík v projekte Petržalka identity (2006). Na identitu mesta zo zahraničného pohľadu nazrela Illah van Oijen v publikácii Bratislava – mesto na mieru (2007).
Zachránená maľba
Medzi prvými objektmi, ktoré si Kleibl pred desiatimi rokmi odfotografoval, boli rôzne sochy, maľby či iné umelecké diela, ktoré mnohí prehliadali v ruchu každodennosti. Všímal si všetko: od drobných detailov, až po tie najväčšie, akým je napríklad súsošie Dievčatá, ktoré sa dodnes nachádza v strede parčíka medzi Vavilovovou, Wolkrovou a Černyševského ulicou. Viac ako dva metre vysoké súsošie z roku 1986 je dielom sochára Juraja Hovorku, ktorý je aj jedným z autorov známej fontány Družba na Námestí slobody v Bratislave. Mala však takáto osveta nejaký vplyv na samotných Petržalčanov?
Fotograf v tejto súvislosti spomína príbeh niekoľkých domov, ktoré sa nachádzajú medzi Technopolom a Veľkým Draždiakom. Vo svojej knihe upozornil na ich hlinené reliéfy so zvieracími motívmi, ktoré mali zrejme slúžiť na lepšiu identifikáciu. "Neskôr som sa dozvedel, že niektoré z týchto domov po vydaní knihy zatepľovali. Reliéfy však pri tom nezničili, len ich demontovali a po zateplení vrátili na pôvodné miesto. Na jednom dome sa demontáž nepodarila a reliéf sa rozpadol, no obyvatelia sa rozhodli nechať si vyhotoviť jeho repliku. Neviem, či ich kniha ovplyvnila, ale takýto prístup ma potešil,” dodáva Kleibl.
Jednoznačne Kleiblovou zásluhou Petržalka neprišla o všetky monumentálne maľby na bočných fasádach panelákov. Sídlisko kedysi zdobilo sedem týchto malieb, dosahovali veľkosť až 450 metrov štvorcových a maľovali ich horolezci. Pri zatepľovaní panelákov však postupne mizli, a keď malo dôjsť aj na tú, ktorú fotograf vídaval dlhé roky z detskej izby na dome oproti, rozhodol sa konať. Maľbu nazvanú Mier, ktorá mala zmiznúť z paneláka na Osuského ulici, napokon zachránil aj s podporou jej autora Jozefa Porubčina. Presvedčil vlastníkov bytov a cez verejnú zbierku získal aj financie na nový náter.
Maľba sa napokon stala fenoménom. Nielen, že ešte viac posilnila záujem Petržalčanov o to, čo tvorí identitu ich sídliska, stala sa akýmsi symbolom nešliapania si po histórii. Motívu sa totiž ujal obchod Kompot, ktorý ho preniesol na tričká, obaly na telefóny, ale ponúka ho aj ako samostatnú grafiku. "Kde bolo tam bolo, bolo jedno najväčšie sídlisko na Slovensku. A na tom sídlisku boli paneláky. Veľké. Na niektorých z panelákov boli maľby. Malieb bolo sedem a boli veľké. Veľké až hrôza, veľké ako futbalové ihrisko,“ priam rozprávkovo posúvajú jeden z pôvodných prvkov Petržalky do iného rozmeru aj doby.
Polstoročie čakania na centrum
Aj vďaka spomínaným projektom si Petržalčania uvedomili, že miesto, kde žijú, má dušu. Stotisícovej mestskej časti však stále niečo chýba. Ľudia, ktorí sa budú v nasledujúcich týždňoch prechádzať okolo vznikajúcej novostavby Einpark, oproti Inchebe, si to chýbajúce môžu lepšie uvedomiť. Oplotenie novostavby tvoria fotografie, ktoré vybral Kleibl, a prezentujú premeny Petržalky, počas desaťročí vlastne nepretržitej výstavby. Čo napokon dokladuje samotné umiestnenie pouličnej galérie. Zahusťovanie sídliska však stále opomína jeho srdce, ktoré kedysi malo preťať metro, dnes električka.
Základný kameň Petržalky položili v roku 1973. Toto obdobie reprezentujú v pouličnej galérii fotografie Kamila Beladiča, ktorý bol riaditeľom spoločnosti Investing, ktorá v čase výstavby Petržalky riešila najmä jej logistiku. Fotografie si vyhotovoval pre osobnú potrebu a neskôr ich poskytol Kleiblovi. Základný kameň bratislavského metra položili v roku 1988. Túto éru dokumentujú zase snímky Ľuba Stacha. Napokon ich dopĺňajú zábery z 21. storočia, ktoré zhotovil sám Kleibl. Hoci fotografie mapujú štyri desaťročia Petržalky, bodku bude (azda) možné dopísať až po piatich. Keď sa dobuduje centrálna časť.
"Je to presne tá časť, kadiaľ po krachu projektu metra má dnes viesť trať električky. Podľa mňa toto miesto Petržalke chýba, pretože konečne vytvorí reálne centrum tejto mestskej časti, ale zároveň rozšíri centrum Bratislavy. Vidím v tom veľký potenciál, a preto by sa malo venovať veľa pozornosti, aby sa naplnil,“ vyjadril sa na záver Kleibl, ktorý dodal, že oceňuje, že projektu sa chopili odborníci, a dokonca Petržalčania, so vzťahom k miestu. Keďže sa však s projektom električky neustále mešká, srdce Petržalky vznikne v čase, keď v ňom budú spolu žiť už tri generácie Novopetržalčanov.
Čo je možno dobré. Petržalka totiž ukázala veľkú odolnosť. Nielen že vytvorila v priestore, v ktorom na začiatku nebolo veľa iného než panelu, miesto na život, dokonca miesto s dušou, ale poradila si s tým aj bez pulzujúceho srdca. Keď sa to konečne rozbúcha životom, tri generácie, tri rôzne pohľady, môžu pomôcť vytvoriť naozaj autentické miesto. A Kleibl bude môcť uzavrieť svoj životný dokumentárny projekt.