Písali o tom aj iní spisovatelia, napríklad Timrava. Skúmajú to aj etnológovia. My sme sa, inšpirovaní knihou Scenár, opýtali Kataríny Nádaskej, či sú trojgeneračné domy u nás už minulosťou. Znášali sa v minulosti ľudia v rodinách lepšie, že dokázali spolu bývať? Čo sa definitívne vytráca s tým, že každý už chce bývať sám a že sa naše domy aj nechtiac vyprázdňujú?
"Na Slovensku je dlhá tradícia patriarchálnych rodín, kde žilo viacero generácií v jednom dome. V minulosti aj v stiesnených podmienkach, ako to krásne vystihla vo svojej novele Ťapákovci skvelá Božena Slančíková-Timrava. V minulosti, keď sa dcéra vydala, išla bývať k mužovi, naopak, syn si doviedol nevestu do rodičovského. A synov bolo často viacej, nie každý mal peniaze na postavenie si nového domu, preto niekedy bývalo v jednom stavisku aj viacero rodín. Hlavou rodiny bol vždy najstarší muž a kuchyňa a hospodárstvo patrilo najstaršej žene – gazdinej.
Foto: Wikipedia
Synovia a nevesty plnili skôr príkazy gazdu a gazdinej. Určite bol veľký rešpekt a úcta voči starším, takže aj keď nevesta nesúhlasila so svokrou, obyčajne ustúpila. Na druhej strane spoločné bývanie učilo ľudí poslušnosti, pokore, tolerancii, ale malo samozrejme aj svoje výhody v gazdovaní či vo výchove a starostlivosti o deti – starí rodičia vedeli vypomôcť.
Neskôr po roku 1945, keď stúpala zamestnanosť aj žien, na vidieku vznikajú JRD, ktoré poskytujú zamestnanie mužom i ženám. Rodiny majú viacej finančných prostriedkov a nastáva éra výstavby tzv. štokovcov, veľkých trojposchodových domov, kde sa rátalo práve s dvoj- a viacgeneračným bývaním, samozrejme v neporovnateľne lepších podmienkach, ako kedysi.
Keďže aj počas socializmu bol v mestách s bytmi problém a vidiek poskytoval možnosti zamestnania, bývanie vo svojom bolo výhodné. V súčasnosti je na vidieku hlavný problém – nedostatok pracovných príležitostí, a to znamená aj exodus slovenského vidieka. Vidiek sa vyľudňuje a v domoch postavených pred 50 – 60 rokmi ostávajú žiť starí ľudia, často tí, ktorí svoje domy vlastnoručne a svojpomocne stavali.
Osobne sa často na výskumoch stretávam s konštatovaním ľudí, že na vidieku majú veľký, priestranný rodičovský dom a v meste sa musia tlačiť aj s rodinou v malom bytíku, ale zase – v meste je práca a pre deti väčšie možnosti vzdelania.
V minulosti bol viacgeneračný spôsob života daný obživou – viac rúk dokázalo viac obrobiť pole – dnes je úplne iný spôsob obživy, ľudia už nemusia spolu kooperovať, svoj čas venujú práci a rodine, podaktorí len práci. Starí ľudia, pokiaľ vládzu, žijú sami, keď nevládzu a sú chorí, je to často problém, lebo sa nemá kto o nich postarať. V jednogeneračnej rodine, kde sú obaja rodičia naplno zamestnaní, by sa často zišla výchovná múdrosť starých rodičov. Vytráca sa často cit a súdržnosť rodiny, empatia so starými ľuďmi."
Ako vidno, spisovateľka a etnologička sa zhodujú: Priestoru na život máme viac, ale naše príbehy sú komplikovanejšie. Kedysi nás zbližovala aj spoločná práca, bývanie, teraz sa mnohí vydávajú individuálnou cestou. Treba sa na to pripraviť. Možno aj dobrou knižkou, či už od Timravy alebo od Farkašovej.