„Sviečková manifestácia bola naprosto originálnym slovenským vystúpením. Dovtedy sa všetky udalosti v rámci Československa odvíjali od Prahy, čo bolo logické, veď išlo o metropolu a centrum politického života, tam sa lámal chlieb. No bratislavský protest svojím charakterom, výdržou, akú vtedy prejavili jeho organizátori aj účastníci, pokojne prejaveným odporom, rozmerom viery, požiadavkami náboženskej a občianskej slobody bol čisto slovenským príspevkom do procesu spoločenských zmien,“ hodnotí po rokoch jeden zo strojcov tichého protestu veriacich, bývalý disident a neskôr líder kresťanských demokratov František Mikloško.
Manifestácia sa odohrala 25. marca 1988 na Hviezdoslavovom námestí v Bratislave. Myšlienka usporiadať protestný pochod zrela podľa Mikloška vo vtedajšom katolíckom disente už od začiatku 80. rokov. Konali sa púte veriacich, podpisovali petície za prepustenie prenasledovaných, ale najmä, kardinál František Tomášek 6. januára 1988 spustil podpisovú akciu za vymenovanie nových biskupov na neobsadené stolce, ktorá veriacich nesmierne zjednotila.
Stále dosť málo známou je skutočnosť, že priamy impulz na to, aby sa ľudia takto organizovane vzopreli skostnateným štátnym „aparátčikom“, vnukol vtedajšiemu katolíckemu disentu hokejista Marián Šťastný, jeden z trojice slávnych bratov, hokejových reprezentantov, v tom čase žijúci v exile. „Z Kanady poslal Jánovi Čarnogurskému poštou obal z čokolády. Na jeho rubovej strane bola ukrytá výzva. Aby sa 25. marca, vo sviatok Zvestovania Panny Márie, usporiadali v rôznych kútoch sveta, kde žije slovenská komunita, protestné akcie,“ spomína niekdajší disident Mikloško.
Foto: Ivan Majerský, Pravda
Zahraniční Slováci, pokračuje Mikloško, žiadali sprvu riadny priebeh demonštrácie, bežný v demokratických krajinách. „Mali zaznieť prejavy. Mal sa rozvinúť transparent s mapou Slovenska, po ktorej šliape rudá sovietska čižma,“ opisuje prípravy. No, ako dodáva, napokon sa od týchto plánov upustilo. „Účinnejšia sa nám zdala tichá polhodinová manifestácia. Sviečky v rukách pokojných ľudí, to bola pre políciu oveľa ťažšie uchopiteľná výzva na zásah…“ hovorí dnes s úsmevom.
Stačili dva oznamy odvysielané v zahraničných, na Slovensku oficiálne zakázaných, rádiách Slobodná Európa a Hlas Ameriky. Pravé slová povedané v pravej chvíli. Až prekvapujúco rýchlo dokázali zmobilizovať veriacich z celého Slovenska, spomína ďalej pamätník tých dôb. Nepomohlo, že súdruhovia dali v ten deň „pre istotu“ študentom v školách voľno a do televízie nasadili krásnu filmovú Angeliku. Mocní evidentne prepadali hystérii.
„Ráno v deň demonštrácie ma však cestou do kostola zatkli,“ vybavuje si Mikloško vzápätí ďalšie podrobnosti. Takže z toho, čo sa od šiestej večer dialo „vonku“, napokon nevidel vôbec nič. Nemohol sa zaradiť medzi zhruba dve tisícky ľudí, ktorí sa na námestí zomkli vo večernom chlade a daždi so sviečkami v rukách. Nemohol, ako oni, tušiť ustrašené pohľady vtedajších súdruhov, ktorí zásah sledovali z blízkeho hotela Carlton. Ani čeliť obuškom, vodným delám či nájazdom policajných áut do davu, keď zavelili na zásah. Pamätá si len, že jeho vyšetrovatelia sa tvárili ľahostajne. Snažili sa budiť dojem, že na miesto zrazu v podstate nikto neprišiel. Všimol si však na nich, že taja značnú nervozitu. Jeden dokonca ironicky poznamenal, že „nás pápež iste vyznamená“.
Po 48 hodinách ho z cely predbežného zadržania prepustili. „Keď ma viedli po dvore na Februárke (bývalé centrum ŠtB na Ulici Februárového víťazstva, dnes sídlo Prezídia Policajného zboru na Račianskej ulici – pozn. red.), ešte som nevedel, či idem sedieť do Justičného, alebo ma pošlú domov,“ spomína. Nakoniec mu otvorili bránu a pustili ho preč. Nevylučuje, že tomu predchádzal aj „zásah z Prahy“. Šéf KSČ Miloš Jakeš vraj vtedy potreboval zahladiť iný incident. V tom čase totiž boli na hraniciach s Rakúskom, v práve vytvorenom „perestrojkovom pásme dôvery“, obuškami zbití niekoľkí britskí novinári.
„Hoci som sa dostal von, stále som nemal tušenia, ako to vlastne dopadlo,“ opisuje ďalej Mikloško. „No keď ma pred domom zbadali susedia, hneď mi nadšene zvestovali: Ferko, to bola svetová vec!“ zdôrazní.
Naplno sa však do dramatickej atmosféry manifestácie dokázal vžiť až vtedy, keď si už po roku 1989 pozrel pamätný záznam, ktorý z nej urobili „eštebáci“. A netají, že ho príjemne mrazilo, keď sa o akcii zmienil aj americký prezident George Bush, keď v roku 2005 rečnil na rovnakom bratislavskom námestí. Alebo nemecký prezident Frank-Walter Steinmeier, keď kedysi, ešte ako minister zahraničných vecí, pri návšteve Bratislavy vyhlásil: „Tu sa to zapálilo!“ Aj dnes, na okrúhle výročie „sviečkovej“, je Mikloško presvedčený: „Môžeme byť hrdí na túto udalosť. Bola to naozaj hviezdna polhodinka Slovenska!“