Pri zdvihnutej vlne emócií sa ľahko môžu podozrenia považovať za fakty. Bývalý agent vojenskej tajnej služby Ruskej federácie Sergej Skripaľ bol otrávený spolu s jeho dcérou Júliou dvojzložkovým nervovým plynom, ktorého výroba podľa jedného z jeho autorov, volžského Tatára, ktorý žije mnoho rokov v Spojených štátoch, presahuje možnosti neštátnych aktérov. Vyrábal sa v Uzbekistane.
Putin sa kedysi vyjadril, že zradcovia sa dočkajú odplaty a už je to jasné: ruský prezident je zodpovedný za útok na agenta.
Takto jednoducho to však vo svete nechodí. Druhú svetovú vojnu vyprovokovali Nemci oblečení do poľských uniforiem, vietnamskú pre zmenu Američania útokom na vlastné lode v Tonkinskom zálive. Podvrhnutých operácií je ako húb.
Už 4. marca, keď sa chemický útok na bývalého špióna a jeho dcéru stal, súdni ľudia pochybovali o vine domnelých útočníkov. Nedávalo to zmysel.
Kto chce veriť, nech verí…
Je dobré sa napríklad spýtať, kto bude mať z dôsledkov tohto agresívneho činu prospech. Útok vzácnym nervovým plynom predsa nevyhnutne vrhne podozrenie na Rusko. Čo tým môže Ruská federácia získať? Na to je potrebná veľmi krkolomná teória. Napríklad, že Vladimir Putin chce zastrašiť strednú triedu, aby neopúšťala Rusko. Alebo preukázať, že Británia je slabá. Alebo vyhnať Rusov z Londýna. Kto chce veriť, nech verí, ale asi si to vyžiada istú námahu.
Na druhej strane, ak má niekto záujem Rusko a Putina poškodiť notabene pred voľbami, je takto zosnovaný útok ideálnym nástrojom. Ako by sa asi útočník mohol k nervovému plynu dostať? To nie je ťažké odhadnúť. V časoch existencie Sovietskeho zväzu boli zbrane hromadného ničenia rozmiestnené aj v tých republikách, ktoré sa po rozpade Sovietskeho zväzu osamostatnili.
Napríklad vieme, že jadrové zbrane boli tak na Ukrajine, ako aj v Kazachstane. Nepochybne tam pre prípad vojny boli aj chemické zbrane.
Navyše v chaose za Jeľcina bola kontrola zbraní značne nedostatočná, takže existuje vysoká pravdepodobnosť, že chemické zbrane sa mohli dostať do mnohých nepovolaných rúk. Povedzme, že štát Ypsilon, ktorý má veľmi zlé vzťahy s Ruskom, chce jeho povesti čo najviac uškodiť. Lepšie, než takýmto typom útoku, to urobiť vari ani nejde.
Nepripomína to staré časy?
Chápem, že si mnoho čitateľov okamžite povie, to je predsa apologetika Ruska či priamo kremeľská propaganda!
Moment. Dodnes oficiálne prijímaná verzia udalostí na Majdane v roku 2014 predsa udalosť opisuje tak, že polícia Berkut prokremeľského prezidenta Janukovyča začala strieľať do pokojných demonštrantov.
Od tých čias sa však dostal na svetlo božie celý rad informácií, ktorým sa naše médiá akosi nevenovali. Nemecká verejnoprávna televízia ARD nakrútila na Ukrajine dokumentárny film, v ktorom kyjevský lekár hovorí redaktorom, že v tele obetí policajtov z Berkutu i demonštrantov našli guľky z rovnakej pušky.
To však úplne mení celý príbeh a znamená to, že masaker na Majdane nezavinil Janukovyč na príkaz z Moskvy, ale ho zostrojil niekto tretí. Kto? Nie je to tak dlho, čo taliansky kanál 5 odvysielal interview s tromi snajpermi, ktorí v ňom uviedli svoje mená a vyhlásili, že boli najatí ľuďmi z okolia gruzínskeho prezidenta Saakašviliho na to, aby provokáciu na Majdane uskutočnili. Opisujú podrobne, ako to bolo.
To už je príbeh, ktorý logiku má, ale zároveň je jasné, prečo oň západné mainstreamové médiá vrátane našich nestoja. Ak je prezident Porošenko cenným spojencom, ktorý prináša „západné hodnoty“ do kľúčového priestoru bývalého Sovietskeho zväzu, ťažko bude mať niekto záujem opisovať detaily, ako sa dostal k moci. Veď predsa bez Ukrajiny Rusko nemôže byť superveľmoc, ako amerických stratégov učil Zbigniew Brzezinski.
Ešte sa vám zdá nemožné, že útok nervovým plynom je zámerne zosnovaný tak, aby všetko podozrenie padlo na Rusko? Zdôrazňujem, že ide o hypotézu, žiadne dôkazy. Niektoré hypotézy sú však omnoho pravdepodobnejšie ako iné. Aktérov, ktorí mohli chcieť poškodiť Putina, je mnoho: Čečenci, Sýrčania, islamisti všetkého druhu. Občania by mali dostať šancu, aby si porovnanie urobili sami. Pokiaľ sú občania svojimi ministrami vyzývaní, aby sa bez dôkazov a bez premýšľania postavili za Britániu, lebo je potrebné ukázať jednotu, nepripomína to staré časy?
O informačnej asymetrii
Nie je to jediný príklad informačnej asymetrie, akú média vytvárajú. Jedným z míľnikov vývoja názorov na prezidenta Putina bola vražda novinárky Anny Politkovskej v roku 2006 v deň Putinových narodenín. Objednaná vražda novinárky je skutočne odporná vec a reakcii verejnosti sa nemožno diviť. Zaujímavé je, že osem rokov predtým bol na narodeniny Michaila Chodorkovského zastrelený starosta mesta Neftejugansk Vladimír Petukov. Trvale sa dožadoval, aby Jukos platil dane. Po ceste do úradu ho niekto rozstrieľal samopalom.
Uvádzam to preto, že v prípade Politkovskej sa objavil celý rad článkov, ktoré jej vraždu spájali s prezidentom Putinom, zatiaľ čo v prípade Petukova sa podobné články v zahraničnej i našej tlači nielenže vôbec neobjavili, ale Chodorkovskij bol sústavne opisovaný ako špičkový ruský manažér, ktorý upadol do Putinovej nemilosti, pretože chcel v Rusku potlačiť korupciu, a skorumpovaný Putin ho preto v politickom procese uvrhol na dlhé roky do väzenia.
Nikto neopisoval, ako sa podvodom „pôžičky za akcie“ Chodorkovskij zmocnil Jukosu, ako šéfovia Jukosu podplácali poslancov v Dume, aby neschvaľovali daňové zákony, nikto nezdôrazňoval, že Európsky súd pre ľudské práva (ESLP) opakovane odmietol uznať, že proces s Chodorkovským bol politickým procesom.
Základným manipulačným mechanizmom je selekcia informácií. Médiá informácie vyberať musia, ale ide o to, aby neupadli do propagandy.
Upozorňujem, že si nemyslím, že si Chodorkovskij objednal vraždu starostu, ale rovnako si nemyslím, že by si Putin objednal vraždu Politkovskej. Čítal som kdesi, že v tých časoch velitelia ochraniek videli v likvidácii „problematického hmyzu“ vhodný darček pre šéfa k narodeninám. Ramzan Kadyrov, ktorý bol hlavným terčom článkov Politkovskej, mal narodeniny o tri dni skôr ako Putin.
Novinárka, ktorá sa zastávala práv Čečencov proti vyčíňaniu federálnej armády, nepredstavovala pre Putina vôbec žiadne politické nebezpečenstvo. V Rusku strašia deti Čečencami aj v klasickej literatúre. Naopak, jej vražda bola to najhoršie, čo sa mohlo Putinovi z hľadiska jeho prestíže stať.
Kľúčová otázka
Informačná asymetria sa týka celého radu ďalších káuz. Problém je však v tom, že je ich príliš veľa. Putin sa ujímal úradu v prakticky zrútenom štáte. Obnova moci sa málokedy riadi príručkami zdvorilého správania Gutha-Jarkovského.
Okrem francúzskeho prezidenta Jacqua Chiraca a nemeckého kancelára Gerharda Schrödera nemali západní štátnici pochopenie pre obrovskú úlohu, ktorá pred Putinom stála. Keď západné médiá zakrátko začali Putina kritizovať za jeho nedemokratické počínanie, napríklad vojnu v Čečensku, mnoho západných politikov dalo postupne od Putina ruky preč, pretože by za to mohli u verejnosti zaplatiť vysokú cenu.
Kľúčovú otázku, či sa do novej bezpečnostnej architektúry zaradí aj Rusko, však Západ riešil dlho pred Putinom.
Špičkový americký diplomat George Kennan varoval už v polovici 90. rokov, že rozširovanie NATO na východ je katastrofálnou chybou, ktorá poškodí vývoj ruskej demokracie, vyvolá v Rusoch opäť pocit ohrozenia, a keď na to budú reagovať, povie sa, že sa nezbavili svojich imperiálnych ambícií. Presne k tomu došlo.
Clintonova vláda sa rozhodla inak. Formálny záväzok nerozširovania aliancie neexistoval, záujem bývalých členov Varšavskej zmluvy a vojenskopriemyselného komplexu, naopak, áno a bol veľmi účinný. Otázku, či sa tým pásmo stability a bezpečnosti skutočne rozšíri, si okrem Kennana kládlo pár akademikov.
NATO sa jednoducho rozhodlo bezpečnostné záujmy Ruska ignorovať. Vraj NATO iba obhajuje ľudské práva, takže sa ho nikto nemusí báť. Realistická teória medzinárodných vzťahov sa vyučuje na prevažnej väčšine amerických univerzít. Tam sa študenti zoznámia s konceptom národných záujmov. Keď sa pozrieme, ako Spojené štáty reagujú na budovanie čínskej vojenskej základne v Džibuti pri vjazde do Červeného mora vedľa ich vlastnej vojenskej základne, vidíme, že národným záujmom rozumejú veľmi dobre.
Prečo si v prípade Ruska myslia, že sa Moskva národných záujmov vzdá? Ako by v Rusku mohol obstáť politik, ktorý závisí od súhlasu občanov so svojou politikou, keby nereagoval na puč, ktorý viedol k zvrhnutiu prezidenta Janukovyča v Kyjeve? Z hľadiska Rusov nejde o anexiu Krymu, ale realizáciu práva na sebaurčenie občanov Krymskej autonómnej oblasti. NATO iba stelesňuje tradičný pocit ohrozenia Západom, ktorý do ruskej genetickej výbavy zabudovali Napoleon s Hitlerom.
Generálny tajomník NATO Stoltenberg by sa mohol zamyslieť nad tým, ako vlastne došlo k premene vzťahov medzi Ruskom a Západom. Či v tom náhodou nezohralo úlohu, že sa západná vojenská aliancia posunula o 1 000 km na východ oproti pôvodným sľubom (nie záväzkom), ktoré dostal Gorbačov, či v tom nehrajú úlohu pokusy NATO začleniť do aliancie Gruzínsko a Ukrajinu.
Členka Národnej bezpečnostnej rady Spojených štátov Fiona Hillová poznamenala pri besede v Brookingskom inštitúte, že si nedokázali predstaviť, ako by Putin mohol proti rozširovaniu NATO do krajín bývalého Sovietskeho zväzu niečo urobiť. Niet divu: keď Jeľcin celé roky iba protestoval, zvykli si, že to môžu ignorovať. Putin varoval Condoleezzu Riceovú, vtedy ministerku zahraničia USA, už v roku 2006 pred plánom rozšíriť NATO do Gruzínska a na Ukrajinu. Nebrala ho vážne…
Dejiny sa opakujú
George Kennan mal opäť pravdu. Ako prvý z osobností, ktoré utvárali povojnovú zahraničnú politiku Spojených štátov, si uvedomil, že jednostranná stávka na vojenskú konfrontáciu je cestou s vysokými nákladmi i rizikami. Ostro kritizoval rastúcu moc armády, vojenského priemyslu a lobistov.
V atmosfére strachu, ktorý v 50. rokoch zachvátil Spojené štáty, to prehral. Kissinger s Nixonom však vyviedli Čínu z komunistického bloku nie silou, ale diplomaciou. Gorbačov odstavil Komunistickú stranu Sovietskeho zväzu od moci, pretože po rokovaniach Ronaldovi Reaganovi uveril.
Kennan videl, že sa dejiny opakujú. Jeho predpoveď, čo sa bude diať po rozšírení NATO k tesnej blízkosti s ruskými hranicami, bola celkom presná. Preňho otázka stála tak, že pokiaľ sa Rusko nebude cítiť ohrozené vo svojich národných záujmoch, bude sa správať ako kooperatívny partner. V atmosfére strašenia hybridnými vojnami taká politika nemá šancu na úspech.
V Spojených štátoch sa porušuje deľba moci: zákonodarcovia suplujú exekutívu. Vyzerá to, akoby Spojené štáty zachvátila tretia vlna červenej hrôzy. Nezodpovední európski politici ako britský minister zahraničia Boris Johnson používajú strach z Ruska na mobilizáciu v domácom politickom zápase.
Niektorí pozorovatelia si uvedomujú veľkú podobnosť so situáciou pred prvou svetovou vojnou. Po desaťročiach mieru ako by si to národy chceli rozdať. Dúfajme, že existencia jadrových zbraní tento scenár z roku 1914 nedovolí zopakovať. Realista však vie, na akej tenkej niti je táto nádej zavesená.
Václav Žák (1945)
Šéfredaktor českého časopisu Listy. Vyštudoval jadrovú fyziku, pracoval na vývoji operačných systémov počítačov, študoval humanitné vedy, ekonómiu a právo, organizoval bytové semináre, podpísal Chartu 77. Po 17. novembri 1989 pôsobil v Občianskom fóre, neskôr v Občianskom hnutí, bol podpredsedom ČNR. Prednášal v Česku i v zahraničí. Do roku 2009 bol predsedom Rady pre rozhlasové a televízne vysielanie.