A pokiaľ ich získa menej ako 600, zmaže ju. „Keď nahrám novú fotku, počas prvej minúty alebo dvoch dostanem nejakých sto palcov hore. To milujem, tieto chvíle, keď sa mi telefón doslova zblázni. Je to úžasné,“ povedal Junaid.
Podľa nedávnej štúdie je posadnutosť „selfiečkami“ psychickou závislosťou, ktorej dali vedci označenie selfitída. Odborníci z Nottingham Trent University (NTU) a z indickej školy manažmentu TSM uviedli, že nutkanie urobiť si selfie a túto fotografiu nahrať na sociálne siete viac ako šesťkrát za deň už predstavuje chronickú selfitídu.
Sám Junaid pripúšťa, že jeho nutkanie robiť si selfie vedie ku konfliktom s jeho blízkymi. "Počúvam od nich: Nemôžeš sa ísť najesť namiesto toho, aby si sa fotil? A ja odpovedám: Nie, predsa som sa nechystal tri hodiny zbytočne. Tak prečo by som si nemohol urobiť fotku?“
Negatívne komentáre pod jeho fotografiami ho už vraj nemrzia. „Pred niekoľkými rokmi som takto nevyzeral. Bol som zvyknutý na svoju prirodzenú podobu. Potom prišla túžba zlepšiť svoj vzhľad. Dal som si potiahnuť zuby umelou sklovinou, vyplniť bradu, tvár, zlepšiť líniu brady a pier, dal som si vstreknúť botox pod dolné očné viečka, vytetovať obočie a hĺbkovo zmraziť tukové bunky,“ vymenúva.
Napriek všetkému si uvedomuje, aké negatívne dokážu byť sociálne siete. „To, čo vidíte na sociálnych sieťach, nie je pravda,“ hovorí. „Kým ich využívate správnym spôsobom, je to zábava. Ale nesmiete ich nechať, aby vás začali ovplyvňovať, pretože potom sa začnete snažiť byť niekým iným, ako v skutočnosti ste – a to za to nestojí.“
Dvadsaťtriročný Danny Bowman bol posadnutý nahrávaním selfie ako tínedžer. „Chcel som zapadnúť a mal som pocit, že najlepší spôsob, ako to dosiahnuť, je dobre vyzerať,“ hovorí. Preto si začal robiť selfie a potom na nich hľadať vlastné nedostatky. A z tohto procesu sa stal začarovaný kruh.
„Opakovalo sa to dookola. Trávil som deň čo deň desať hodín denne pred zrkadlom robením selfie,“ dodal. Keď mal 16 rokov, pokúsil sa o samovraždu. Skončil v liečebni, kde mu zistili poruchu vnímania vlastného tela. Teraz je presvedčený, že k nej podstatnou mierou prispeli práve sociálne médiá.
Teraz študuje na univerzite a pomáha mladým ľuďom so psychickými zdravotnými problémami. „Fotografie, ktoré teraz nahrávam na instagram, nie sú selfie, ale snímky, na ktorých hovorím s ľuďmi alebo im prednášam. Napĺňa ma to podstatne viac, ako keby som zverejňoval selfie, žobral o pozornosť a dúfal, že získam nejaký počet lajkov,“ dodal Danny.