Drogy ľudí sprevádzali od nepamäti. Hneď ako Sumeri začali písať, opísali aj "rastlinu šťastia i zabudnutia”, opísali mak. Starovekí Egypťania zase rozprávali príbeh o tom, ako ich boh slnka Ré omámil bohyňu Sachmet, keď jej hodil koreň mandragory do piva. Ľudstvo s omamnými látkami teda experimentovalo celé tisícročia, kým vznikla potreba systematicky trestať ich výrobcov a neskôr aj užívateľov. Na našom území vznikol prvý protidrogový zákon v roku 1852 a podľa neho trestu nemal ujsť ten, kto "odvarom z makovíc spôsobí dieťaťu ťažké poškodenie na tele”.
O rok neskôr sa však rozpútal konflikt, ktorý stvoril prvých moderných "narkomanov”. V Krymskej vojne (1853 – 1856) sa na zmiernenie bolesti zranených vojakov premiérovo použilo morfium, analgetikum nazvané po gréckom bohovi snov Morfeovi. Takáto liečba však vyvolávala u pacientov závislosť, a tak veteráni po návrate domov v lekárňach vykupovali zásoby opiátu, až z toho vznikal verejný problém. Začiatkom 20. storočia mal ich závislosť vyliečiť nový, údajne neškodný prostriedok, ktorý dnes poznáme ako heroín. U kaviarenských typov sa zase obľúbeným lekárenským tovarom stal kokaín.
Tresty za alkoholizmus existovali v rôznych podobách v celej ľudskej histórii, až po priemyselnej revolúcii v 19. storočí sa však z pitia stal celospoločenský problém, ktorý vyžadoval systémové riešenie. Podobne to bolo aj s drogami, len o storočie neskôr. Začalo sa to odporúčaniami na reguláciu predaja morfínu a kokaínu, ktoré vznikli na Šanghajskej konferencii v roku 1909. V jednotlivých štátoch sa do praxe nové pravidlá zavádzali len pomaly. Kontrolu lekárnikov a tresty pre dílerov malo Československo už v 20. rokoch, medzinárodné dohody dobehlo až spomínaným ópiovým zákonom z roku 1938.
Zákon trestal nielen dílerov, ale aj užívateľov. „Kroky po zavedení zákona boli natoľko úspešné, že ich možno označiť za hlavný dôvod výrazného zníženia počtu osôb zneužívajúcich drogy v tomto období,“ napísala Jana Hamouzová z českej Národnej protidrogovej centrály. Hlavné drogy medzivojnového štátu, teda morfín a kokaín, však vtedy zneužívala len malá časť spoločnosti. V predvečer druhej svetovej vojny mohol zafungovať aj patriotizmus (a emócie), keďže československá propaganda tvrdila, že drogy nám sem posielajú Nemci (kokaín skutočne prišiel do ČSR spolu s berlínskymi kabaretnými tanečníčkami).
Nixonova vojna s protivníkmi
Skutočný drogový boom vo svete nastal až po druhej svetovej vojne. Do hry totiž vstúpili amfetamíny, ktoré v 40. rokoch povzbudzovali do boja vojakov od Normandie, cez Stalingrad po Okinavu, a ktoré sa od 50. rokov začali šíriť aj medzi civilistami. Hašiš a marihuana zase vystúpili z prítmia džezových klubov do slnkom zaliatych komún hipíkov. Drogová explózia sa však týkala viac sveta na západ od železnej opony. V Československu prevládal alkohol v kombinácii s liekmi, toluén a až od 70. rokov aj pervitín. Vráťme sa však na Západ, ktorý od rozmachu drog v uvoľnených 60. rokoch zvolil cestu represie.
Tento prístup najlepšie reprezentuje americká Vojna proti drogám (War on drugs). Všetko to začal prezident Richard Nixon v roku 1971, keď predstúpil pred televízne kamery a spoluobčanom oznámil, že drogy sú americkým verejným nepriateľom číslo jeden. Odvtedy Spojené štáty viac ako štyri desaťročia neupustili od stratégie prísnej represie. Podľa zákona sú trestaní nielen díleri, ale aj užívatelia drog. USA navyše zasahujú do boja proti drogám aj v iných krajinách, kde sa vyrábajú. Do zákulisia drsnej intervencie Američanov v Kolumbii umožnil nahliadnuť napríklad aj populárny seriál Narcos.
Foto: Reuters
Američania sa teda už takmer polstoročie nesústredia na prevenciu a osvetu o drogách, ale na trestanie všetkých, ktorí s drogami prídu do kontaktu. Že ide o zlyhanie, tvrdia aj bývalí zástancovia tejto stratégie. Len vlani to pre New York Times napísal George P. Schultz, bývalý minister zahraničných vecí z čias Ronalda Reagana. Intervencie USA v zahraničí podľa neho spôsobujú len presúvanie problémov a násilia do ďalších krajín (po "čistke” v Kolumbii sa rozmohlo násilie v Mexiku, kde od roku 2006 pre drogy zahynulo viac ako 100-tisíc ľudí). Drogová epidémia v USA pritom nemizne, práve naopak.
Kontraproduktívne je aj kriminalizovanie užívateľov, ktorí sa až vo väzení stávajú skutočnými zločincami. "Potrebujeme osvetu a vzdelávanie,” vyzýval na konci článku Schultz. Zaujímavé pritom je, že počiatok vojny proti drogám nemusel súvisieť so zle zvolenou odbornou stratégiou, ale viac s politikou. Pred dvoma rokmi vyšiel s oneskorením rozhovor s poradcom Nixona Johnom Ehrlicmanom, ktorý v ňom tvrdil, že Nixon vojnu drogám vyhlásil preto, aby získal možnosť silou zakročiť proti svojim nevoličom (liberálom a černochom), skupinám, ktoré holdovali drogám viac, ako prezidentovi konzervatívni voliči.
Portugalský model
Hoci americký prístup je v demokratickom svete jeden z najtvrdších, ešte v 90. rokoch minulého storočia sa v celom svete preferovala viac cesta represie ako dekriminalizácia, či dokonca legalizácia drog. Na odvážny experiment si však trúfli v Portugalsku. Drogová situácia v 80. rokoch tam pripomínala tú (česko)slovenskú zo začiatku 90. rokov. Po tom, čo sa zrútil totalitný režim (v Portugalsku v roku 1974 fašistický, v Československu v roku 1989 komunistický), rýchlo vzrástla popularita dovtedy nedostupných "západných” drog so všetkými katastrofickými dôsledkami.
V Portugalsku k nim patrila vysoká úmrtnosť, ale aj rozšírenie HIV medzi užívateľmi. Už koncom 80. rokov išlo o drogovú epidémiu – problém s heroínom mal každý stý Portugalec! V 90. rokoch sa však nezávisle od seba v krajine objavilo viacero zdravotníckych odborníkov, ktorí rozbehli aktivity vnímané ako kontroverzné. Výmeny ihiel narkomanom, poradenstvo namiesto trestu či náhradnú metadónovú liečbu. Ich úspešné mikroprojekty zaujali vtedajšieho socialistického premiéra (a dnešného generálneho tajomníka OSN) Antónia Guterresa, ktorý nadšencom nechal navrhnúť štátnu protidrogovú stratégiu.
Výsledkom bol liberálny dokument, ktorý pobúril celý svet. Pritom nešlo o legalizáciu drog, len o ich dekriminalizáciu. Užívatelia nemali byť prenasledovaní, ale mala im byť ponúknutá sociálna pomoc. Ostatné krajiny sa však báli, že takýto prístup naruší globálnu vojnu proti drogám. Nestalo sa tak, naopak, Portugalsko po 17 rokoch od prijatia nových pravidiel dávajú na celom svete za vzor. Krajina má dnes jednu z najmenších úmrtností spôsobenú drogami na svete. Kým v roku 2000 bolo HIV pozitívnych 50 percent užívateľov drog, dnes je to už len päť percent. Hlavne sa však zmenilo zmýšľanie ľudí.
Foto: ČTK/AP
Verejnosť nevidí v užívateľoch drog nebezpečné kreatúry, dokonca dokáže akceptovať, že existuje aj užívanie drog, ktoré nie je problémové. Díleri z ulíc Fara, Lisabonu a Porta nezmizli a smutné príbehy končiace sa zlatou dávkou sa v nich stále odohrávajú, ale narkoman v Portugalsku má oveľa lepšie vyhliadky na nápravu, než v krajinách s prísnym postihom užívateľov. Pri pristihnutí s dávkou musí dotyčný absolvovať sedenie so sociálnym pracovníkom, ktorý s ním môže ďalej pracovať. Ľudia sa tiež neboja volať záchranku pri predávkovaní. V konečnom dôsledku je viac chránená celá spoločnosť.
Zákazy aj legalizácia musia mať cieľ
Ani v Portugalsku sa však začiatok novej protidrogovej stratégie nezaobišiel bez emócií. Heroínová epidémia sa vtedy dotýkala veľkej časti portugalských rodín, a to všetkých sociálnych vrstiev. Politici boli preto viac naklonení riešeniu, ktoré nebude kriminalizovať značnú časť populácie. Podobne aj dnešná generácia politikov na Slovensku musí registrovať, že marihuana je u nás masovo rozšírená. Aj preto debata o jej dekriminalizácii dnes už nie je tabu. Keďže tvrdé drogy (heroín a pervitín) ostávajú drogou ľudí na okraji spoločnosti, reakcia na dekriminalizáciu týchto drog zo strany SNS a Smeru bola pred mesiacom odmietavá.
Aj zo skúseností Portugalska už svet vie, že mierne vyšší dopyt po dekriminalizácii tvrdých drog je dočasná záležitosť, ktorú navyše vyvážia lepšie možnosti pracovať s problémovými užívateľmi. Štatistiky však na politikov nezaberajú, a tak nový minister spravodlivosti Gábor Gál naznačil, že pôjde postupnou cestou. „Ja si myslím, že celoživotne poškodiť nejakého stredoškoláka pre jednu cigaretu, je problém. Treba nájsť riešenie, ktoré nájde podporu v NR SR,“ vyjadril sa Gál, pričom dodal, že aby diskusia mohla pokračovať, musí sa téma zúžiť na „veľmi nevinné prípady a nič viac“. Teda zatiaľ bez tvrdých drog.
Kam vie spoločnosť z dlhodobého hľadiska posunúť politické (nie odborné) riešenie problémového užívania drog, môžeme sledovať na príklade postnixonovskej Ameriky. Liberáli by však nemali prvoplánovo zhadzovať ani stratégie zákazov. Na dobrý príklad upozornil britský autor Mark Forsyth. Podľa neho sa svet vysmieva americkej alkoholovej prohibícii neoprávnene.
Al Capone v Chicagu a speakeasy bary v New Yorku úplne zatienili to, čo sa prohibícii skutočne podarilo – eliminovať problémové pitie chlapov na americkom vidieku, ktorí v saloonoch prepili na posedenie celú výplatu a rozvracali tak rodiny i celú spoločnosť. Čomu má však zabrániť trestanie užívateľov marihuany? Samotnému užívaniu drogy totiž rozhodne dlhodobo nezabraňuje.
Portugalská dekriminalizácia naproti tomu jasne ukazuje, že touto stratégiou v súčasnosti možno najlepšie znížiť zdravotné riziká. Rovnako dobre by svoj účel mala mať zdokumentovaná represia i legalizácia. V USA akoby sa opäť pri drogách vydali z extrému do extrému. Prvé výskumy totiž naznačujú, že po legalizácii marihuany síce s trávou nezačali tí, čo ju predtým nefajčili, ale študenti, ktorí ju užívali predtým, si jej doprajú ešte viac. Okrem toho domino legalizácie spôsobilo, že mexickí díleri sa preorientovali na heroín a ešte zhoršili opiátovú epidémiu v USA. S drogami tak ako proti drogám – vždy opatrne.