V príbehu o Sýrii sú podobné rozpory, aké boli v irackom

15.05.2018 06:00
Dúma, Sýria
Po tom, ako vládne sýrske vojská s pomocou ruského letectva vyhnali z Dúmy teroristov, sa do mesta vrátilo už viac ako 800-tisíc ľudí. Autor: ,

Sýrsky príbeh sa veľmi rýchlo blíži k ďalšiemu bodu obratu. Aby sme sa v tomto zložitom príbehu plnom zvratov mohli zorientovať, potrebujeme interpretačný rámec. Kladie to značný nárok na novinársku integritu. Chápem ju tak, že ak sa má novinár prikloniť k určitej verzii príbehu, nesmú v nej byť rozpory, na ktoré si nedokáže odpovedať.

Najskôr všeobecný rámec. Po rozpade Sovietskeho zväzu dal Paul Wolfowitz, v tom čase námestník ministra obrany Cheneyho, vypracovať smernicu pre budúcu strategickú doktrínu Spojených štátov. Na prvom mieste v ňom figurovala úloha nepripustiť vznik súpera na globálnej úrovni, ktorý by dokázal obmedzovať rozhodovanie Spojených štátov ako v nedávnej minulosti Sovietsky zväz. Spojené štáty sa stali jedinou superveľmocou na svete a rozhodli sa, že toto svoje postavenie použijú na šírenie amerických hodnôt a konfrontáciu potenciálnych súperov.

Ako verejne uvádzal generál Wesley Clark, keď sa uchádzal o nomináciu na prezidenta Spojených štátov za Demokratickú stranu, Paul Wolfowitz mu osobne povedal, že Spojené štáty musia využiť okienko príležitosti, dokiaľ je Rusko slabé, a vysporiadať sa s režimami, ktoré boli v čase studenej vojny spojencami Sovietskeho zväzu. Po začatí vojny v Afganistane – po 11. septembri 2001 – Pentagon rozpracovával scenár siedmich vojen na päť rokov. Irak, Sýria, Libanon, Líbya, Somálsko, Sudán a nakoniec Irán.

Tento rámec sa stal základom tzv. Bushovej doktríny, ktorá nadväzovala na Projekt pre nové americké storočie z roku 1997. Ako to pregnantne vyjadril prezident G. W. Bush v roku 2002: Doteraz písali dejiny iní. Odteraz ich budeme písať my.

Diabolský kolotoč

Od prvého okamihu útoku na newyorské dvojičky v roku 2001 bolo zrejmé, že ho uskutočnili veriaci moslimovia. Ako by však mohol výsostne sekulárny režim Saddáma Husajna primäť zbožných moslimov na samovražedný útok, bolo nad moje pochopenie. Preto som oficiálne odôvodnenie vojny v Iraku považoval od začiatku za lživé.

Oficiálna správa amerického Kongresu o tom, ako sa vládlo v čase imperiálneho prezidentovania Georgea W. Busha, mi dala za pravdu. Sú v nej opísane lži a manipulácie, porušovanie americkej ústavy aj početné intrigy voči dlhoročným priateľom, pomocou ktorých sa viceprezident Richard Cheney a minister obrany Donald Rumsfeld rozhodli zavliecť Spojené štáty do vojny s Irakom. Pokiaľ si v správe prečítame, ako sa prefabrikovali fakty pre reč ministra zahraničných vecí Colina Powella v Organizácii Spojených národov o dôkazoch, že Saddám Husajn disponuje zbraňami hromadného ničenia, musí nám byť zrejmé, že sa oficiálnym vyhláseniam americkej vlády nedá vôbec veriť.

O „kvalite“ mainstreamových médií veľavravne vypovedá to, keď nikto nepripomína, že šlo o prvú úspešnú dezinformačnú kampaň, ktorú americká spoločnosť, šokovaná útokom na Svetové obchodné centrum, prijala prakticky bez výhrad.

Vojna v Iraku sa Spojeným štátom úplne vymkla z rúk. Namiesto nastolenia demokracie viedla ku krvavej sektárskej vojne medzi šiitmi a sunnitmi. Mučenie, používané CIA, urobilo ľudskoprávnu rétoriku smiešnou, nezvládnutie vnútorných pomerov po rozpustení armády a štátnej služby prispelo k vytvoreniu Islamského štátu. Navyše šiitská väčšina v Iraku sa primkla k Iránu a posilnila tým režim, ktorý je nepriateľský tak voči Spojeným štátom, ako aj voči Izraelu.

Islamský štát sa neobmedzil len na Irak. Začal expandovať aj do Sýrie. Situácia sa značne skomplikovala s príchodom „arabskej jari“. Protesty proti režimu, ktoré vyvolala, obsahovali od počiatku aj násilie. Režim zareagoval tvrdo, čím situáciu vyhrotil. Zakrátko začali v zápase s režimom hrať hlavnú úlohu islamskí teroristi.

Spojené štáty urobili ďalšiu hrubú chybu. Chceli bojovať proti Islamskému štátu, a zároveň podporovať umiernenú protiasadovskú opozíciu. Tá však bohužiaľ neexistovala, takže vytvorili diabolský kolotoč: len čo sa pokúsili vycvičiť skupinu tzv. umiernenej opozície, okamžite v nej prevládli radikáli. Zbrane dodávané umiernenej opozícii sa rýchle ocitali v rukách teroristov, proti ktorým Spojené štáty bojovali. Niekedy im ich dokonca predávali sprostredkovatelia. CIA v tajnej operácii zaistila dodávku niekoľkých stoviek ton zbraní z Líbye cez Turecko do rúk islamských teroristov.

Spojené štáty zďaleka neboli samy, kto teroristom dodával zbrane. Na ich financovaní sa podieľali Saudská Arábia, Katar i jednotlivci, ktorí sympatizovali s cieľmi islamských teroristov.

Slepú uličku, v ktorej sa ocitli USA, využilo Rusko. Na pozvanie Bašára Asada poskytlo Sýrii leteckú podporu. Najprv zlikvidovalo „mobilné ropovody“, hlavný zdroj príjmov ISIS, a potom podporovalo boj sýrskej armády s teroristami, bojujúcimi proti Asadovi, podporovanými USA . Zvrátilo tým vývoj vojny.

Rovnaký scenár

V príbehu o Sýrii sú dve podobné diskrepancie ako v tom irackom.

Prvá: Ak je Bašár Asad taký krvavý vrah, ako ho vykresľujú mainstreamové média, ako je možné, že sa odváži vyjsť na ulicu? Ak vezmeme do úvahy, že prekáža Izraelu, Saudskej Arábii, Turecku, sunnitským krajinám zálivu, Spojeným štátom, Francúzsku a Veľkej Británii, bol by to absolútny zázrak, aby sa udržal pri moci bez rozsiahlej domácej podpory. Mainstreamový príbeh nedokáže odpovedať, ako je to možné.

Druhá: Nelogická zvrátenosť chemických útokov. Prezident Obama na tlačovej konferencii 20. augusta 2012 pod tlakom kritiky médií, že necháva sýrskym udalostiam voľný priebeh, neopatrne naznačil, že použitie chemických zbraní by mohlo byť „cez čiaru“. V rámci mediálneho šumu sa z toho stala „červená čiara“, t. j. možnosť, že by sa použitie chemických zbraní mohlo stať spúšťačom, ktorý „donúti“ Spojené štáty k zásahu v Sýrii. Elementárna logika napovedá, že v takom prípade ten, kto mal najmenší záujem na použití chemických zbraní, bol Bašár Asad. Keď potom v roku 2013 k použitiu chemických zbraní došlo, Carla del Ponteová, bývalá generálna prokurátorka Medzinárodného trestného tribunálu pre vyšetrovanie zločinov v bývalej Juhoslávii, rezolútne vyhlásila, že tieto zbrane nepoužila Asadova vláda, ale rebelanti.

Ponteová v tom čase viedla komisiu zriadenú pri OSN na vyšetrovanie porušovania ľudských práv v Sýrii. OSN neskôr zmenila pravidlá tak, aby komisia vyšetrovala iba to, či k chemickému útoku došlo, a nestarala sa o to, kto ho spôsobil. Údajne to presadili Rusi.

Známy americký novinár Robert Parry, ktorý mal dobré kontakty v spravodajských službách na Strednom východe, napísal to isté: sarin použili teroristi.

Potom sa so železnou pravidelnosťou opakoval rovnaký scenár: keď kedykoľvek poľavila ochota Spojených štátov angažovať sa v Sýrii a Asad víťazil, objavil sa útok chemickými zbraňami. Logika v takých prípadoch, samozrejme, nestačí ako dôkaz, že režim chemické zbrane nepoužil. Pokojne je možné predstaviť si povedzme to, že sa aj v sýrskom vládnom tábore niekto snaží Bašára Asada zbaviť. Jednako, Bašár Asad na použití chemických zbraní skutočne žiadny logický záujem mať nemohol.

Referenčným zdrojom informácií boli obyčajne Biele prilby, ktoré západné média vykresľovali ako neutrálnu humanitárnu organizáciu.

Tak ako to bolo?

Nedávno sa na YouTube objavili videá bolívijskej herečky a producentky Carly Ortízovej, ktorá v posledných dvoch rokoch často nakrúcala v Sýrii. Prečo tieto videá považujem za prelomové? Dokážu vysvetliť obidve diskrepancie.

Vyberme najdôležitejšie informácie.

Po skončení bitky o Aleppo ľudia nadšene slávili oslobodenie. Odvtedy sa tam vrátilo 800-tisíc obyvateľov.

Značná časť tých, čo bojovali proti vláde Bašára Asada, boli žoldnieri. Dostávali 1 500 amerických dolárov mesačne, kým vojaci vo vládnom vojsku iba 50 dolárov.

Biele prilby boli sanitárnou organizáciou, ktorá slúžila prednostne teroristom. A dostávali podľa svedectiev viacerých z nich rovnakú sumu (hoci wikipédia uvádza len skromných 150).

Velenie Bielych prilieb a Al Nusrá sídlili v Aleppe v susedných školských budovách, ktoré zabrali. Deti Sýrčanov, ktorí stáli na strane vlády, nesmeli chodiť do škôl.

Obrovský nemocničný komplex uprostred Aleppa slúžil ako báza Al Nusrá. Teroristi ho pred bombardovaním chránili klietkami, do ktorých zatvárali príslušníkov menšín – kresťanov alebo alavitov.

Carla Ortízová ukazuje, že evakuačné cesty, ktoré sýrska vláda a ruská armáda zorganizovali pre odsun obyvateľstva z oblastí bojov, napádali teroristi, a nie sýrska vláda.

Takže teraz máme pred sebou dva príbehy, ktoré sa navzájom vylučujú: Buď sa bitka o Aleppo skončila jeho dobytím Asadovou soldateskou s pomocou zločinného ruského letectva, ktoré bezhlavo bombardovalo školy a nemocnice, alebo jeho oslobodením po tom, čo sýrska armáda s ruskou pomocou vyčistila Aleppo od islamistických teroristov, ktorých pre zmenu podporovali Spojené štáty v rámci tajnej operácie, ktorá mala viesť k zvrhnutiu režimu Bašára Asada.

Vrtieť psom

Čo svedčí v prospech druhého príbehu? Vláda Bašára Asada chráni príslušníkov sýrskych menšín, ktorí vedia, že v prípade víťazstva islamských teroristov by boli vyvraždení. Nebojujú za peniaze, ale aby ochránili seba a svoje rodiny. Preto sa Bašár Asad môže spoľahnúť na ich podporu.

Čo sa týka chemických útokov, zistenia, že šlo o inscenáciu, podporuje i profesor Günter Mayer, predseda Svetového kongresu pre štúdiá Stredného východu a riaditeľ Strediska pre výskum arabského sveta na univerzite v Mainzi. Súvislosť medzi útokmi a snahou zaistiť pokračovanie americkej intervencie v Sýrii až príliš bije do očí.

Zvlášť posledný útok je „pikantný“. Generál Josef Votel, vrchný veliteľ hlavného amerického velenia, vyhlásil 13. marca tohto roku v senátnom armádnom výbore, že Asad s pomocou Iránu a Ruska vyhral občiansku vojnu v Sýrii.

3. apríla prezident Trump vyhlásil, že je potrebné rýchlo odísť zo Sýrie.

Čo sa stalo potom? 7. apríla došlo k údajnému chemickému útoku v meste Dúma. Rusi a Sýrčania vopred upozorňovali, že sa pripravuje takáto provokácia. Biele prilby odvysielali do sveta video z podzemnej nemocnice, na ktorom bolo vidieť deti s maskou na podporu dýchania, ktoré niekto omýval vodou. Do sveta sa rozletela správa o chemickom útoku. Skúsený britský vojnový reportér Robert Fisk navštívil mesto niekoľko dní po útoku a hovoril s lekárom zo zmienenej nemocnice. O žiadnom chemickom útoku nemal informácie. Tvrdil, že ľudia sa dusili prachom po rozsiahlom bombardovaní okolia. Potom tam pribehli neznámi ľudia, polievali deti vodou, všetko natáčali na video a zase zmizli. V ten deň teroristi vrátane Bielych prilieb opustili Dúmu a odcestovali autobusmi cez bezpečnú zónu do provincie Idlíb, pretože mesto obsadzovala sýrska armáda. Zdá sa, že už nemali čas inscenovať chemický útok – len natočili video. Stačilo to.

Potom už bežali udalosti jedna za druhou. Donald Trump vyhlásil, že USA zo Sýrie neodídu, a že režim Bašára Asada za chemický útok potrestá, aby ho na ďalší prešla chuť. Na pomoc mu priskočili Francúzsko a Veľká Británia. 13. apríla tieto tri krajiny zaútočili na tri objekty, o ktorých vyhlásili, že v nich Bašár Asad vyvíja chemické zbrane. Útok sa konal z piatka na sobotu – teda v deň pokoja – a Rusi aj Asadova vláda o ňom boli vopred informovaní. Slovom, film Vrtieť psom je oproti tomu vidiecka „šmíra“.

Nič veselé

Mohlo by to byť na smiech, ale úsmev akosi mrzne na perách. Rusi vopred vyhlásili, že pokiaľ počas útoku budú ohrození ruskí dôstojníci, ktorí pracujú aj ako poradcovia sýrskej armády, zasiahnu nielen proti raketám, ale aj proti odpaľovacím zariadeniam. Vzhľadom na to, že takýto „sľub“ by mohlo Rusko splniť jedine s použitím síl na území Ruska, je zrejmé, že svet čelil mimoriadne vážnej situácii.

Táto teatrálna akcia zatienila omnoho závažnejšiu udalosť. Izrael uskutočnil raketový útok na iránsku základňu v Sýrii a zabil asi tucet Iráncov. Po prvý raz sa tak Izrael stretol s Iránom priamo, bez prostredníkov.

Nechcel som článok komplikovať vypočítavaním ďalších paralelných vojnových konfliktov na Blízkom východe, ale tu sa dostávame do iného stupňa nebezpečenstva. Sýria nie je pre USA ani pre Rusko kľúčovou oblasťou národného záujmu. Ale posilnenie úlohy Iránu v Sýrii je vážnym nebezpečenstvom pre Izrael i pre Saudskú Arábiu. Priamy konflikt medzi regionálnymi mocnosťami budú môcť Rusko a Spojené štáty len ťažko ignorovať.

Václav Žák (1945)

Šéfredaktor českého časopisu Listy. Vyštudoval jadrovú fyziku, pracoval na vývoji operačných systémov počítačov, študoval humanitné vedy, ekonómiu a právo, organizoval bytové semináre, podpísal Chartu 77. Po 17. novembri 1989 pôsobil v Občianskom fóre, neskôr v Občianskom hnutí, bol podpredsedom ČNR. Prednášal v Česku i v zahraničí. Do roku 2009 bol predsedom Rady pre rozhlasové a televízne vysielanie.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#vojna v Sýrii
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
24,99
Perla Ruža Color

Perla Ruža Color

34,99
Rozeta

Rozeta

Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk