Boko Haram patrí k najbrutálnejším bojovým skupinám na svete. Od roku 2010 vedie džihád na severovýchode Nigérie proti federálnej nigérijskej vláde. Výraznejšiu pozornosť svetových médií si však získali až roku 2014 útokom na štátnu strednú školu v meste Chibok, odkiaľ uniesli vyše 200 dievčat vo veku 16–18 rokov. Od začiatku povstania majú na svedomí takmer 20-tisíc ľudských životov a približne dvetisíc unesených žien a detí. Väčšina obetí Boko Haram sú moslimovia.
Oficiálny názov hnutia v arabčine je Džamáʿat ahl as-sunna li-d-daʿwa wa-l-džihád (Skupina ľudu sunny na propagáciu islamu a džihád). V oblasti. kde pôsobí. ho však ľudia bežne označujú jednoducho Boko Haram, čo sa dá voľne preložiť ako Západné vzdelanie je hriech. Striktne odmieta akýkoľvek model spoločnosti, ktorá súvisí s princípmi Západu. Odsudzuje demokraciu, voľby, západný životný štýl aj sekulárne vzdelávanie.
V posledných rokoch Boko Haram priťahuje pomerne veľkú mediálnu pozornosť, no tá sa väčšinou obmedzuje na ich násilné činy. O pôvode hnutia, jeho ideológii či motívoch sa však vie a hovorí len veľmi málo.
Kto teda sú Boko Haram? Prečo im mladí ľudia zasväcujú svoje životy? Ako sa dá v súčasnom svete vnímať ich brutálne konanie?
Historický a geografický kontext
Džihád vedený proti západným inštitúciám nie je v Afrike ničím novým. V priebehu európskej koloniálnej expanzie v 19. a začiatkom 20. storočia sa islam stal vo viacerých regiónoch severnej a subsaharskej Afriky ideologickou základňou boja proti európskemu kolonializmu.
Africké štáty kládli európskej expanzii silný odpor a ich elity používali práve náboženstvo ako prostriedok na mobilizáciu más. Duchovní z rôznych moslimských bratstiev od Alžírska cez Senegal až po Čadské jazero často vyzývali na svätú vojnu proti neveriacim votrelcom. Regionálne či lokálne povstania vedené pod vlajkou islamu sa preto vyskytovali v severnej aj západnej Afrike minimálne od začiatku 19. storočia.
V geografickom priestore dnešnej severnej Nigérie existovali v predkoloniálnom období africké štáty so silnou islamskou tradíciou ako napríklad Borno alebo kalifát Sokoto. Na začiatku 20. storočia túto oblasť ovládla Veľká Británia, ktorá ju začlenila do vznikajúcej britskej kolónie Nigéria. Politická a ekonomická moc sa však v nových podmienkach odtiaľto presunula na juh k pobrežiu Atlantiku. Oblasti, ktoré boli predtým politicko-obchodným centrom viacerých moslimských štátov, sa tak premenili na periférne regióny na severe britskej kolónie.
Tento stav sa príliš nezmenil ani po vyhlásení nezávislosti Nigérie v roku 1960. Aj preto na severe krajiny dodnes pretrváva autorita rôznych moslimských duchovných, ktorí hlásajú očistu islamu od „vonkajších“ vplyvov. Mnohí z nich vedú lokálne náboženské školy a medzi obyčajným obyvateľstvom sa tešia pomerne veľkej popularite.
Nigéria má dnes vyše 180 miliónov obyvateľov a je najľudnatejším štátom Afriky. Napriek skutočnosti, že ide o najväčšiu africkú ekonomiku, väčšina populácie žije pod hranicou chudoby. Nigéria je demokratickou federatívnou republikou, ktorá sa skladá z vyše 30 štátov a jej obyvateľstvo tvorí viac ako 500 etnických skupín. Z náboženského hľadiska je rozdelená viac-menej na dve polovice. Severné štáty vyznávajú islam, zatiaľ čo južné štáty sú kresťanské. Len malá časť obyvateľstva vyznáva pôvodné africké náboženstvá.
Západné vzdelanie je hriech
Boko Haram založil krátko po roku 2000 mladý moslimský kazateľ Muhammad Júsuf v Maiduguri, hlavnom meste štátu Borno na severe Nigérie. Mesto Maiduguri má približne dva milióny obyvateľov, väčšinu populácie tvoria moslimovia, no v meste aj okolí žije kresťanská menšina.
Muhammad Júsuf bol žiakom islamskej školy Izala, inšpirovanej salafizmom a wahhábizmom. Vznikla ešte v 70. rokoch 20. storočia a dodnes patrí na severe Nigérie medzi najrešpektovanejšie. Hnutie Izala síce kritizuje moderný, resp. západný životný štýl, neodmieta však štát ani školský systém. Naopak, vyzýva moslimov, aby prenikali do týchto štruktúr a mohli zmeniť systém vo svoj prospech.
Júsuf sa však postupne dištancoval od svojich učiteľov a začal zastávať čoraz radikálnejšie postoje voči nigérijskej vláde a štátu. V roku 2005 si zriadil v Maiduguri vlastnú islamskú školu s mešitou. Medzi svojimi žiakmi sa stal známy najmä svojou averziou voči nigérijskému školskému systému založenému na západnom modeli vzdelávania (v jazyku hausa nazývanom „boko“), ktoré považoval za hriešne (v arabčine „harám“). Bežní ľudia jeho učenie začali nazývať jednoducho Júsufíja.
Júsuf ako mladý, charizmatický kazateľ postupne priťahoval do svojej školy v Maiduguri čoraz viac ľudí. Boli to najmä mladí muži, často úplne bez práce, alebo obyčajní predavači na miestnych trhoviskách. Do školy lákal aj chudobné deti, ktoré väčšinou žili na ulici a ktorým dokázal ponúknuť prístrešok a stravu. Spočiatku malá náboženská komunita sa v pomerne krátkom čase rozrástla na niekoľko stoviek členov. Podporovali ho však aj niektoré bohaté rodiny so silným vplyvom na miestne politické kruhy. Pomáhali mu finančne a aspoň načas mu dokázali zabezpečiť beztrestnosť za jeho radikálne postoje.
Muhammad Júsuf pravidelne organizoval verejné kázne, ktoré priťahovali zástupy ľudí. Vo svojich kázňach ostro útočil na nigérijský štát, ale aj Západ ako taký. Domácu aj medzinárodnú situáciu obratne používal na diskreditáciu demokracie ako politického systému, ktorému podľa neho vládnu len peniaze a korupcia.
Na tomto mieste je dôležité zdôrazniť, že Júsufova kritika do veľkej miery skutočne vychádzala z reality bežného života. Nigéria je dlhodobo krajinou s extrémne vysokou mierou korupcie. Obyvateľstvo trápi chudoba, nezamestnanosť či zhoršujúce sa životné prostredie.
Ľudia vo všeobecnosti nedôverujú vláde a z krajiny migruje mnoho mladých ľudí. Protivládne protesty sú zvyčajne neúmerne tvrdo potláčané bezpečnostnými zložkami a počas nich často dochádza k porušovaniu ľudských práv. Brutálne zásahy polície či armády ešte viac zvyšujú averziu voči štátu a výrazne dopomohli aj k nárastu popularity Boko Haram.
Júsuf sa vo svojich kázňach zameriaval predovšetkým na nerovnosť medzi ľuďmi, beztrestnosť bohatých elít či neprávosti páchané políciou alebo armádou. Západný životný štýl vrátane krátkeho či výstredného oblečenia zas označoval za hriech a urážku Boha. Ako obratný rečník volil také slová, ktoré u ľudí posilňovali pocit nespravodlivosti, oslavovali mučeníkov a vyzývali na nenávisť či priamo na páchanie násilia. Jeho kázne sa nahrávali a prostredníctvom kaziet sa šírili do širšieho regiónu. S pomerne veľkým ohlasom sa stretli najmä v susednom štáte Niger.
Júsufova kázeň zo začiatku roku 2006 veľmi ilustruje slová, ktoré volil na fanatizovanie moslimskej mládeže a snažil sa u nej vyvolať nenávisť voči Západu: „Tí, čo kedysi dávno vyhnali proroka Muhammada z Mekky, sú tí istí ľudia, ktorí dnes kreslia jeho karikatúry. Prečo by si mal takýchto ľudí mať rád? Prečo by si mal nosiť ich mená na tričku len preto, lebo vedia hrať dobre futbal? Ako napríklad Ronaldo? Prečo sa radšej nezamyslíš nad tým, že v Iraku ponížili ľudí u nich doma, v ich vlastnej krajine? Vyzliekli ich donaha a nútili chodiť po štyroch ako psov. Takýchto ľudí chceš mať rád?“
Nasledujúci úryvok z Júsufovej kázne z roku 2009 je zas ukážkou, ako presviedčal mladých ľudí, aby sa pridali k džihádu: „Ak ťa Boh požiada o džihád, prečo by si váhal? (…) Aj prorok Abrahám mal sen, v ktorom mu Boh prikázal zabiť vlastného syna. Keď sa zobudil, zavolal si syna a povedal mu s nožom v ruke: ʼBoh mi prikázal, aby som ťa zabil.ʼ A jeho syn mu na to odpovedal: ʼOtec, musíš urobiť to, čo hovorí Boh. Keď to hovorí Boh, nesmieš váhať.“
Chudoba a frustrácia
Vo svojich výzvach na džihád sa Júsuf od začiatku zameriaval predovšetkým na chudobných mladých ľudí, ako aj deti žijúce na uliciach v Maiduguri. Boli na najnižšom stupni spoločenského rebríčka, nikoho nezaujímali a v princípe nemali čo stratiť. Vysoká miera chudoby v regióne zostáva dodnes dôležitým faktorom pri nábore nových členov do Boko Haram.
Foto: Mapa archív autora
Dôležitú úlohu však okrem chudoby zohráva aj pocit sociálneho vylúčenia mládeže zo spoločnosti. Dokonca aj tí mladí ľudia, ktorým sa podarilo získať vzdelanie, sa často ocitajú bez pracovných možností, a teda nedokážu uniknúť zo zlej sociálnej situácie, do ktorej sa narodili. Francúzsky sociológ Corentin Cohen, ktorý sa zaujímal o motívy vstupu ľudí do Boko Haram, získal o tom viacero zaujímavých výpovedí od ľudí v utečeneckých táboroch na severovýchode Nigérie.
Podľa rozprávania jednej ženy z mesta Michika jej synovec získal po rokoch štúdia na Univerzite v Maiduguri inžiniersky titul, ktorý sa v tomto regióne považuje za prestížny. Nenašiel si však zodpovedajúcu prácu a aby sa uživil, robil predavača na jednom z miestnych trhovísk a nakoniec sa pridal k Boko Haram.
Podľa inej ženy z mesta Gwoza nevlastný syn, ktorého vychovala, študoval v Maiduguri účtovníctvo. Po skončení si však nenašiel zamestnanie a dlho odmietal prácu, ktorá nemala úroveň jeho vzdelania. Celé dni tak trávil ničnerobením a svoje uplatnenie našiel až na motorke s kalašnikovom v ruke ako člen Boko Haram.
Júsuf aj neskorší lídri hnutia využívali vo svojich kázňach túto frustráciu mladých ľudí a z ich zlej situácie obviňovali demokratický politický systém. V zlej sociálne situácii, z ktorej nebolo úniku, im dokázali ponúknuť aspoň víziu sociálnej spravodlivosti, podľa nich ohrozovanej skorumpovaným štátom.
Chlapci a mladí muži, ktorí na uliciach či trhoviskách v Maiduguri prežívali zo dňa na deň, získali v Boko Haram stravu a možnosť dobrého zárobku. Dostali však aj možnosť nového uplatnenia a sociálneho statusu. Džihád im ponúkol nový rozmer života, ktorý ich láka svojím dobrodružstvom a martýrstvom. Tí, ktorí predtým nič neznamenali, sa vďaka nemu cítia dôležití a súčasťou niečoho veľkého.
Povstanie
V roku 2009 rozpútala nigérijská armáda v Maiduguri rozsiahle represie proti prívržencom školy Júsufíja. Sprevádzali ich násilnosti, počas ktorých zahynuli stovky ľudí. V rámci týchto udalostí bol zatknutý aj samotný Muhammad Júsuf. Polícia ho polonahého a s viditeľnými známkami mučenia vyviedla pred budovu policajnej stanice. Následne ho pred davom ľudí verejne zastrelili. Túto scénu natočili viacerí na mobilné telefóny a v nasledujúcich dňoch sa šírila internetom. Júsuf sa stal pre mnohých ľudí mučeníkom a jeho popularita ešte viac narástla.
Po Júsufovej smrti sa lídrom hnutia stal Abú Bakr Šekau, jeho „pravá ruka“ a najbližší spolupracovník. V júni 2010 Šekau prostredníctvom videa oficiálne oznámil povstanie proti nigérijskej vláde s výstrahou, že každý, kto sa k nim nepridá, bude ich nepriateľ. Boko Haram tak rozpútalo na severovýchode Nigérie obrovskú vlnu násilia, ktorá zasiahla aj susedné štáty Niger, Kamerun a Čad. Samovražedné atentáty, teror na civilnom obyvateľstve, útoky na mešity, kostoly, trhoviská, školy či únosy detí neprestali ani v prvej polovici roka 2018.
Špecifickým aspektom Boko Haram sú útoky na školy a únosy dievčat. Odhaduje sa, že od roku 2010 zničili viac ako 900 škôl a zabili takmer 200 učiteľov. Predovšetkým únosy školáčok vzbudili veľké znepokojenie a pozornosť medzinárodného spoločenstva. Hoci sa podarilo viaceré z nich oslobodiť, mnohé sú stále nezvestné a existujú vážne podozrenia na ich sexuálne zneužívanie či výcvik na samovražedné atentáty.
Najdôležitejším zdrojom príjmov Boko Haram sú práve únosy ľudí, za ktorých prepustenie dostávajú milióny dolárov. Financie získavajú sčasti aj od bližšie neznámych bohatých sponzorov. Ďalším dôležitým zdrojom príjmov Boko Haram je prepadávanie bánk a napojenie na medzinárodné zločinecké organizácie, ktoré v subsaharskej Afrike obchodujú s drogami a ľuďmi. Potraviny si často zabezpečujú prepadávaním dedín, pastierov či rybárskych osád. V rokoch 2006 – 2015 si organizácia dokázala takto zarobiť vyše 10 miliónov dolárov ročne.
Koniec Boko Haram?
Po voľbách v roku 2015 nastúpil do úradu prezidenta Nigérie Muhammad Buhari, ktorý od začiatku svojej funkcie vyvíja veľké úsilie o zničenie Boko Haram. Nigérijskej armáde sa za medzinárodnej vojenskej pomoci susedných štátov Čad, Niger a Kamerun podarilo Boko Haram takmer úplne poraziť. Zvyšky bojovníkov sa stiahli do lesa Sambisa alebo na ostrovy v Čadskom jazere. Tento úspech by však nebol možný bez výraznej technickej a informačnej podpory predovšetkým americkej a čiastočne aj francúzskej armády.
Napriek skutočnosti, že Boko Haram dnes už neovláda žiadne kompaktné územie, od začiatku roku 2015 sa prezentuje ako Provincia Islamského štátu v západnej Afrike. Jeho proklamovaná lojalita k tzv. Islamskému štátu je však podľa odborníkov skôr prejavom oslabenia hnutia ako znakom jeho moci. V súčasnosti je vedenie Boko Haram rozdelené na dve súperiace sekty, ktoré sa nedokážu zhodnúť na vedení, ideológii a ďalšej taktike.
Úplná porážka fenoménu Boko Haram však nie je možná len za použitia zbraní. Odborníci sa zhodujú, že pokiaľ mladí ľudia v tomto regióne nebudú mať perspektívu uplatnenia a vlády nebudú systematicky pracovať na zlepšení ich životných podmienok, pocit vylúčenia zo spoločnosti bude u nich naďalej pretrvávať. Ich nečinnosť a frustrácia tak nájdu vždy úrodnú pôdu u radikálov, ktorí im dokážu poskytnúť sociálny štatút a možnosť pomstiť sa spoločnosti, v ktorej si nedokážu nájsť miesto.
Tento článok bol vypracovaný z veľkej časti na základe osobného rozhovoru autora s pátrom Tobiasom (52 rokov), katolíckym kňazom v meste Maiduguri na severovýchode Nigérie. Článok bol vypracovaný v rámci grantového projektu APVV-15–0030, realizovaného v Ústave orientalistiky SAV.