Lucia sa ako dieťa často hrávala so stavebnicami. „Zo škatúľ od topánok som bábikám stavala domy a byty. Dlho som chcela byť architektkou, ale nevedela som dobre kresliť. Dnes som IT architektkou – nenavrhujem domy, ale informačné systémy. Môžem povedať, že sen sa mi čiastočne splnil,“ hovorí Lucia, ktorú to vždy ťahalo k technike. „Zaujímalo ma, ako fungujú elektrické prístroje, ako sa dajú nastaviť alebo vylepšiť. Zdedila som to po otcovi. Vždy sa zaujímal o počítače. Doma sme mali najnovší model, ktorý rozobral na súčiastky.“
Už ako desaťročná si pripravovala prezentácie v PowerPointe. A keď prišiel internet, Lucii sa otvoril nový svet. „Prístup k toľkým informáciám a možnosť komunikovať s ľuďmi z celého sveta mi zmenili život. Začala som snívať o cestovaní aj o živote v zahraničí.“
Do Paríža sa dostala vďaka programu Erasmus, do ktorého sa prihlásila v treťom ročníku Žilinskej univerzity. Na parížskej univerzite spoznala celkom iný svet. „Úspešní konzultanti a manažéri nám prednášali o svojich skúsenostiach zo svetovej IT brandže,” spomína na svoje nadšenie. Vďaka nemu a štipendiu francúzskej vlády vyštudovala v Paríži konzulting v informatike. Po škole ostala pracovať v Paríži ako audítorka informačných systémov v elektrárňach. Musela prekonávať veľa prekážok a francúzština, v ktorej bola samouk, bola jednou z nich. "Je to bohatý jazyk s mnohými výrazmi, dlhými a zložitými frázami. Nebolo vždy jednoduché kolegom počas mítingov rozumieť.“
Vodka na raňajky?
Lucia priznáva, že v začiatkoch jej kariéry bolo žien v tomto sektore málo. „Kolegovia sa na mňa pozerali ako na mimozemšťana. V opätkoch a šatách som sa prechádzala po elektrárni a kontrolovala som, ako sú zapojené káble… Ani to, že som cudzinka z východnej Európy, mi na začiatku nepomohlo. O Slovensku bežný Francúz nič nevie. Len to, že leží približne tam, kde Rusko, a že raňajky začíname vodkou. Naučila som sa tieto bariéry premeniť na svoje výhody. Dnes už každý vo firme vie, kde je krajina, z ktorej pochádzam, a že ráno si pochutíme na bryndzovej nátierke.“
Foto: archív Lucie Brezani Piccirillo
Podľa Lucie je práca v IT oveľa ľudskejšia ako sa väčšina ľudí domnieva. „Mojou každodennou náplňou sú stretnutia s ľuďmi a rozhovory o tom, ako vylepšíme ich pracovné postupy. Navrhujem riešenia, ktoré im uľahčujú prácu. Dnešné IT nie je len o programovaní a kódoch. Ženské vnímanie obohacuje tento odbor o emócie a empatiu. Výsledkom je potom aplikácia, ktorá nielenže funguje, ale je aj príjemná na pohľad a jednoduchá na používanie.“
Mladá Slovenka povzbudzuje dievčatá, aby sa tejto oblasti nebáli: "Typické ženské vlastnosti ako zmysel pre detail, organizácia či zvládanie viacerých úloh naraz sú našou výhodou.
Vybojovali sme si rovnocenné postavenie s mužmi skoro vo všetkom, tak prečo zabudnúť na túto oblasť? Stačí sa zbaviť predsudku, že počítače sú doménou mužov. My ženy ich používame rovnako často, ba možno častejšie ako muži. Od posielania e-mailov, cez nákup kabelky a rezerváciu letnej dovolenky so super zľavou.
Pochopiť, ako systémy, ktoré sa skrývajú za každodennými činnosťami, fungujú, nie je zložité. Mať možnosť navrhnúť alebo vytvoriť nový systém a aplikáciu je predsa veľmi lákavá. Neznamená to s kruhmi pod očami tráviť hodiny programovaním. Znamená to veľa komunikovať, počúvať a pochopiť potreby užívateľa. A v tomto sme my ženy neprekonateľné.
Ďalšou výhodou je finančná a kariérna istota. Pokiaľ bude fungovať internet, zamestnanie si vždy nájdete. So znalosťou angličtiny aj mimo Slovenska. Ak budete mať šťastie a želáte si to, precestujete aj kus sveta za vašimi klientmi. Stretnete zaujímavých ľudí – na prvý pohľad nudní programátori vedia prekvapiť. Majú vášeň pre umenie, hudbu či varenie a s radosťou sa o ňu s vami podelia. A možno medzi nimi nájdete aj lásku. Ozajstnú, nenaprogramovanú."
Žiadne kockaté hlavy
Lucia v súkromí počítač nepoužíva. „Len smartfón a inteligentné hodinky. Treba vedieť oddeliť súkromný a pracovný život. Na súkromnom telefóne nikdy nepozerám pracovné e-maily a, naopak, nákupy neriešim na pracovnom počítači. Časovo to je tiež jasné. Od deviatej ráno do šiestej večer som IT architektka, po tomto čase som mama, manželka, dcéra a kamarátka.“ Vďaka trojročnej dcérke Anite je večer po práci a cez víkendy v celkom inom svete. „Spolu sa zaoberáme tým, prečo je nebo modré, kedy budú Vianoce a, samozrejme, staviame bábikám domy zo škatúľ od topánok. Možno z nej raz bude architektka…“