V júli prevzalo predsedníctvo v Rade Európskej únie Rakúsko. Nastolilo viacero tém – bezpečnosť, migrácia, terorizmus a ešte jednu špecifickú, ktorá sa z tlačových správ kamsi vytratila. Záchrana jeseterov vrátane vyzy.
Pred dvoma týždňami na konferencii o jeseteroch vo Viedni zaznelo, že v prípade európskych jeseterov už nejde o ohrozenie, ale o vymieranie. „Nedávno ľudí pohoršila správa o tom, že vyhynul poddruh nosorožca (nosorožec tuponosý severný). Ale to, že vymierajú jesetery, nikoho netrápi. A pritom sa nám to deje rovno pod nosom. V Dunaji,“ upozorňuje ichtyológ Ladislav Pekárik.
Nie sú to len vyzy, ale aj jeseter ruský, tiež jeseter hladký, o ktorom sa zachovalo veľmi málo poznatkov, a v súčasnosti je zrejme už vyhubený, pretože posledné nálezy sú staré približne 15 rokov. K záhube sa blíži aj jeseter hviezdnatý. Z Európy zmizol jeseter atlantický. Vo francúzskej rieke Garonne žije posledná európska populácia jesetera veľkého.
Jeseter je Dunaj
Jesetery vymierajú, pretože ľudia premenili veľké európske rieky na pevnosti nedobytné pre život. Dunaj kedysi nemal na území Slovenska hlavné koryto. Rieku tvorila pulzujúca sieť ramien, ktoré sa vlnili a každý rok prekresľovali svoj tvar. Bol to jedinečný svet, obraz nesmiernej tvorivej sily vody. Toky, ktoré si kedysi každý rok vytesávali v krajine nové koryto, však ľudia spútali do napriamených kanálov, predelili ich priehradami a odrezali od bočných ramien. Nielen ryby stratili domov. To je akoby niekto všetkých ľudí vyhnal na ulicu. A odrezal im prístup k vlastným príbytkom, potravinám, obchodom, školám, škôlkam.
Chrániť jesetera znamená pokúsiť sa zreštaurovať jeho domov, rieku. Jeseter je vlajkovým druhom Dunaja, podobne ako hlucháň hôrny predstavuje dáždnikový druh slovenského lesa. Ak zachránime domov jesetera, zachránime aj množstvo ďalších druhov. Nie náhodou sa rôzne inštitúcie snažia vytvoriť čosi ako značku Dunaja, logo, ktorému by dominoval jeseter.
Nebude to však ľahké. „Dunaj je najmedzinárodnejšia rieka na svete. Preteká cez najviac krajín,“ hovorí Pekárik, ktorý sa podieľa na najnovšom nadnárodnom dunajskom projekte, ktorého cieľom je monitorovať a zlepšiť migráciu jeseterov a ďalších druhov rýb. Projekt odštartoval toto leto, vedci označia niektoré ryby akustickými vysielačkami a budú sledovať ich pohyb a mapovať ich prostredie. Na niektorých miestach budú umelo vysádzať pôvodné dunajské línie jeseterov. A hľadať podporu pre jesetery u každého, kto rozhoduje o riekach a rybách.
Foto: Andrej Barát, Pravda
Na Dunajskom ostrove pod Viedňou sa už pred dvoma rokmi v rámci projektu LIFE Sterlet vybudovala v lodnom kontajneri chovňa jesetera malého. Je vlastne jediným druhom jesetera, ktorý prežil v slovenskej a rakúskej časti Dunaja. Do roku 2021 plánujú vedci vypustiť niekoľko tisíc mladých jedincov do úseku medzi Viedňou a Bratislavou a potom ich budú intenzívne monitorovať. Práve jeseter malý tvoril s vyzou, najväčším druhom jesetera, akúsi dvojicu. Počas neresu vyhľadávali podobné prostredie. „Ak sa nám podarí identifikovať neresiská jesetera malého, je možné, že takto nájdeme aj neresiská vyzy veľkej,“ dodáva ichtyológ.
Prežili dinosaury, človeka nemusia
Vyza vážila viac ako tonu, rekordné úlovky sa blížili k dvom tonám. Obry kedysi tiahli na jeseň vo veľkých húfoch z Čierneho mora proti prúdu Dunaja a pod Bratislavou sa na jar neresili. Migrovali dokonca až po nemecké mesto Regensburg, čo je takmer 500 kilometrov ďalej od Bratislavy.
Musel to byť veľkolepý pohľad, keď sa kdesi z hladiny vynárali chrbty obrovských rýb. Píše o tom historik Pavel Dvořák vo svojom cykle Päť kníh o Bratislave. Vyza sa lovila od nepamäti. Jej mäso sa vozilo z Prešporka na trhy do Viedne, dokonca až do Paríža. Lovila sa s pomocou plotov a sietí, ryby sa vyháňali s hlukom, búchaním a krikom z hlbších vôd do plytčín. Koly na vyzu zatlčené do koryta boli kedysi pri Veľkom Léli, starý obrázok loviska sa však našiel aj na Gagarinovej ulici v Bratislave blízko Gymnázia Ladislava Novomeského.
Vyzy, ako aj ostatné druhy jeseterov, tvoria veľmi starú skupinu rýb. Boli súčasníkmi dinosaurov. Týchto obrov sa snažia už niekoľko rokov „prinavrátiť“ režiséri a scenáristi filmovej série Jurský park. Dvaja genetici Darren Griffin a Rebecca O’Connorová z Univerzity v Kente v Spojenom kráľovstve túto snahu filmárov nedávno vtipne a odborne komentovali v článku na portáli The Conversation. Zaujímavejšie je však ich pripomenutie, že dinosaury nikdy nevyhynuli.
„Práve naopak, sú medzi nami. Vtáky sa nevyvinuli z dinosaurov, vtáky nie sú blízkymi príbuznými dinosaurov. Vtáky sú dinosaury,“ píšu autori. Dinosaury netreba oživovať, stačí chrániť tie žijúce.
A podobne je to aj s jesetermi. „Prežili dinosaury, no pravdepodobne neprežijú človeka,“ smutne konštatuje ichtyológ Pekárik a pozoruje čierneho kormorána, ako sa vlní pod hladinou Dunaja a loví. Sedíme na brehu, na 1 868. riečnom kilometri. Stále je záhadou, prečo vyzy míňali toľko energie na takmer 2-tisíc kilometrov dlhú cestu. Pekárik má vlastnú hypotézu, alebo skôr úvahu.
„V Panónskej nížine existovalo kedysi Panónske more, ktoré bolo prepojené s Čiernym morom. Dunaj vtedy ústil do mora pri Devíne v oblasti Devínskej brány. Panónske more ustupovalo, Dunaj sa predlžoval. A vieme, že tieto ryby majú veľmi silný vzťah k miestu, kde sa vyliahli.“ Čo však toto odveké cestovanie narušilo?
Skutočná cena za kaviár
V dunajskej úžine Železné vráta na hranici medzi Srbskom a Rumunskom sa postavila v 70. a 80. rokoch minulého storočia dvojica priehrad s rovnakým menom. Železné vráta I a Železné vráta II. Vodné dielo Gabčíkovo sa budovalo od roku 1977. Tieto priehrady znemožnili migráciu výz, no neboli tým hlavným dôvodom, prečo sa vytratili.
Poslednú vyzu videli na území Slovenska o dve desaťročia skôr. V roku 1957 pri obci Sap. Pri pozorovaní bol aj svetovo uznávaný ichtyológ Eugen Kornel Balon. Pochádzal zo Sliezska, pôsobil na Slovensku v Laboratóriu rybárstva a hydrobiológie. Neskôr emigroval a podieľal sa napríklad na výskume „živej fosílie“ – latimérie divnej, ryby, o ktorej sa predpokladalo, že vyhynula spolu s dinosaurami pred 65 miliónmi rokov. No žije v Indickom oceáne… Keď pozorovali obrovskú vyzu pri Sape, tak ich to prekvapilo. Kým sa otočili po harpúnu, bola preč.
„Aj predtým boli nálezy vyzy sporadické, už v druhej polovici 19. storočia ich bolo málo. Prispel k tomu nadmerný lov,“ vysvetľuje riaditeľ Prírodovedného múzea v Bratislave Ján Kautman. Fotografiu vyzy veľkej má na pozadí monitora. Nefotil ju v rieke, ale v akváriu. Pri maďarskom meste Tiszafüred. Vyza sa dožíva vysokého veku. Ako človek, 100 rokov a viac. Pohlavne dospieva medzi 15 až 20 rokom. Aj preto ju nadmerný lov zatlačil na pokraj vyhynutia.
Foto: Andrej Barát, Pravda
Kedysi sa vyza lovila pre kožu a veľmi kvalitné mäso, ktoré sa mohlo jesť aj v čase pôstu. Dnes je mimoriadne cenným artiklom kaviár. A hoci by mal všetok pochádzať z prísne certifikovaných umelých chovov, analýzy DNA preukázali, že v mnohých konzervách sa nachádzajú aj ikry z posledných divo žijúcich rýb. Pytliactvo nevymizlo. A pri love v Kaspickom mori je podľa Kautmana častou praxou, že sa rybe odoberú len ikry a potom sa telo hodí späť do vody…
Drahá jednosmerka
Vyzy podľa pozorovaní rumunských vedcov stále tiahnu hore prúdom Dunaja. A pod Železnými vrátami neúnavne hľadajú, kadiaľ by mohli prejsť. Popri vodných dielach sa zvyknú stavať rybie priechody. Sú to malé bočné kanály s prúdiacou vodou. Pre vyzu by však bolo potrebné naprojektovať niečo oveľa väčšie a sofistikovanejšie.
„Odmietajú vstupovať do úzkych priestorov. Potrebujú koryto široké niekoľko desiatok metrov a prietok v ňom by mal byť porovnateľný s prietokom dolného Hrona alebo Váhu,“ naznačuje Pekárik.
V prípade Gabčíkova to nie je nerealizovateľné. „Mohla by sa využiť existujúca ramenná sústava a staré koryto.“ Pričom by sa zišiel podrobný výskum s pomocou akustických vysielačiek, ktorý by odhalil, kde presne pod bariérami sa ryby zdržujú a kadiaľ sa snažia prejsť. Len je to všetko veľmi drahé. A navyše, odborníci zatiaľ vedia technicky vyriešiť iba migráciu proti prúdu. S poprúdnou migráciou je to oveľa náročnejšie. Podľa Pekárika vieme, ako teoreticky dostať vyzu späť do stredného toku Dunaja, no zatiaľ nevieme, ako by sa mohla vrátiť nazad do mora. Možno by sa mohli využiť plavebné komory.
Aj napriek tomu sa oplatí investovať úsilie do hľadania riešenia. Nejde tu totiž len o veľké či malé ryby. Ale aj o človeka. Aj spoločnosť bude profitovať z obnovenej kontinuity riek.
„Len zdravý riečny ekosystém nám dokáže poskytovať všetky ekosystémové služby v plnej miere. Je to niečo, čo nám rieka poskytuje zadarmo,“ vysvetľuje ichtyológ. Človek si zo všetkých služieb vybral len niektoré na úkor ostatných – najmä výrobu energie. No zdravá rieka má napríklad silnú samočistiacu schopnosť. Pri riekach existuje jeden z najproduktívnejších ekosystémov na zemi – lužný les. V podmáčaných, zaplavovaných mokradiach sa nachádza najrýchlejšie rastúca biomasa. Prirodzenosť rieky má vplyv na zdroje pitnej vody. Nemenej významnou ekosystémovou službou je aj vysoká estetika riečneho prostredia.
Už sme spomenuli, že vyza je vlajkový druh Dunaja. A zreštaurovať Dunaj tak, aby sa v ňom znovu dobre cítila vyza, znamená zreštaurovať prostredie aj pre ľudí. „Obnovou ekosystému pre tento druh vyriešime niekoľko čiastkových, ale vážnych problémov, ktoré momentálne Dunaj má a ktoré majú aj ekonomický dosah na spoločnosť,“ mieni Milan Janák z WWF Slovensko.
Návrat rovnováhy
Čo by sa vlastne stalo, ak by sa podarilo vrátiť vyzu, ak by sa podarilo aspoň čiastočne obnoviť kontinuitu Dunaja? Do svojich domovov by sa mohli vrátiť pôvodné druhy rýb, ktoré by spestrili konkurenciu v rieke. Práve invázne druhy, ktoré rýchlo vyplnili medzery v narušenom ekosystéme, predstavujú veľký problém.
Invázne druhy tvoria v slovenskom úseku Dunaja viac ako 30 percent zo všetkých rýb. Platí to aj pre Nemecko a Rakúsko. „V podstate každá tretia ryba v Dunaji je býčko čiernoústy, invázny druh, ktorý sa veľmi rýchlo šíri,“ upozorňuje Vladimír Kováč, biológ, expert na ontogenézu, ekológiu rýb a biologické invázie z Katedry ekológie Prírodovedeckej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave. V ramenách Dunaja spôsobujú problémy zasa hrúzovec sieťovaný a slnečnica pestrá.
Býčko čiernoústy bol na Slovensku prvýkrát zaznamenaný v roku 2003. Ani nie za 20 rokov dokázala táto rýba „zaplaviť“ Dunaj a ďalšie rieky od Čierneho mora až po Severné.
Býčka čiernoústeho ľudia zavliekli aj do Veľkých jazier v Severnej Amerike. „Spôsobujú tu veľké ekonomické škody, najmä v rybárstve a cez potravové reťazce aj v ďalších oblastiach. Dokonca spôsobili hromadnú otravu vodného vtáctva,“ hovorí Kováč, ktorý riadi monitoring rybích spoločenstiev všetkých tokov na Slovensku a podieľa sa aj na najväčšej riečnej expedícii na svete – Joint Danube Survey (Spoločný prieskum Dunaja), ktorá sa organizuje každých šesť rokov. Štvrtá expedícia v poradí sa uskutoční budúci rok.
Foto: Andrej Barát, Pravda
Za rýchlou inváziou je práve narušená kontinuita rieky. Dunaj sa vplyvom rôznych zásahov a priehrad predovšetkým oteplil. Priemerne o dva stupne Celzia! Nielen vplyvom klimatickej zmeny, ale najmä preto, že po vybudovaní množstva priehrad v Nemecku a Rakúsku voda tečie pomalšie, dlhšie sa zdrží na jednom mieste a slnko ju viac zohrieva. „Dva stupne je veľmi vysoké číslo, pretože to vytvorilo priaznivé podmienky pre druhy, ktorých pôvodným domovom je Čierne more a dolný tok Dunaja,“ dodáva Kováč. K šíreniu inváznych druhov prispela aj lodná doprava.
Riziko inváznych druhov rýb spočíva aj v tom, že môžu prenášať nové choroby, na ktoré domáce druhy rýb nie sú evolučne pripravené. Paralelu nachádza Kováč s ľuďmi. „Na Slovensku je veľká časť alergií spôsobená inváznymi rastlinami. Naše imunitné systémy nepoznajú tieto cudzie peľové častice, a preto vyvolávajú u mnohých ľudí silnú imunitnú reakciu.“
Rieka nechýba len rybám. Ale aj ľuďom.
Stredoeurópania menili tvár Dunaja oddávna. Už v 13. storočí stavali malé bariéry. V roku 1424 ich kráľ Žigmund Luxemburský nariadil poprepájať. V 17. storočí sa začala narúšať väzba medzi riekou a jej ramenami, stavali sa hrádze v záplavových častiach Dunaja. „Tento proces veľmi intenzívne pokračoval v 19. storočí najmä v Šamoríne a v Komárne, kde existovali vodné spolky. V tomto storočí došlo aj k hlavnému napriameniu Dunaja. Voda sa z pôvodne hustej spleti ramien koncentrovala do hlavného toku,“ opisuje Kováč.
Podľa neho už nie je šanca obnoviť Dunaj do podoby, akú mal v 19. storočí. No stojí za to znova prepojiť hlavné koryto s bočnými ramenami. Čo sa v posledných rokoch deje. Bratislavské regionálne ochranárske združenie v spolupráci s Vodohospodárskou výstavbou a ministerstvom životného prostredia sprietočnilo alebo sprietočňuje Veľkolélske rameno, Karlovoveské, Devínske či Rusovské.
Umožniť rieke, aby znovu „komunikovala“ so svojimi ramenami, je veľmi dôležité. Rybám by sa sprístupnili neresiská. Znovu by sa otvorili miesta, kde by mohli rásť mladé ryby. A najmä, zvýšilo by to celkové množstvo rýb v Dunaji, čo je ďalší vážny problém. „S kolegami zo zahraničia odhadujeme, že v súčasnosti v rieke nie je viac ako 30 percent z pôvodného množstva rýb. Inými slovami, je tu potenciál, aby sa počet rýb v Dunaji strojnásobil,“ hovorí Kováč. Ako veľmi by sa zvýšila atraktivita územia pri Dunaji? Ako by to prospelo rybárstvu, turizmu, gastronómii a nakoniec samotnej značke Slovenska?
„Keď som bol študent, vnútrozemská delta a jej ramená boli prakticky nedotknutou prírodou,“ hovorí Kováč. Podľa neho je hanbou, že stále nebol vyhlásený národný park Podunajsko. „No chýba mi aj to, že sa Dunaj veľmi málo využíva rekreačne v Bratislave a v okolí.“ Takmer vôbec sa podľa neho nevyužíva potenciál Dunaja ako mestotvorného prvku či priestoru na športovanie. A netýka sa to len Bratislavy. V česko-slovenskom architektonickom projekte Mestské zásahy nemožno prehliadnuť túžbu obyčajných ľudí, ale aj architektov obnoviť kontakt s riekou. V návrhoch často pretvárajú brehy na móla, miesta s lavičkami.
A čo ak by sa naozaj vrátila ikonická vyza? „Predstavte si, že by bolo možné pozorovať vyzy veľké napríklad zo Starého mosta v Bratislave,“ mieni ekológ Janák. „Podľa mňa by to bolo niečo úžasné aj pre bežných ľudí a turistov, ktorí do Bratislavy prúdia.“ Ani rybám, ani ľuďom sa nemôže páčiť domov pretkaný pustými kanálmi. Určite chcú živé rieky.