Sánkovaniu celé desaťročia kraľovala Európa, zvyšok sveta len závidel. V medailovej bilancii majstrovstiev sveta 2017 v rakúskom Iglse však Spojené štáty skončili hneď za dominantným Nemeckom a Rakúskom a treťou najúspešnejšou krajinou boli aj vo Svetovom pohári. To už v americkom trénerskom tíme na čele s Miroslavom Zajoncom figurovali dvaja Slováci – ako jeden z jeho asistentov aj Ľubomír Mick, najskôr dvojnásobný olympionik, potom slovenský šéftréner na ZOH vo Vancouvri 2010 a v Soči 2014.
Po najúspešnejšej zime a na prahu sezóny zimnej olympiády 2018 v kórejskom Pjongčangu sa Zajonc pre príznaky Parkinsonovej choroby nečakane vzdal postu šéftrénera. Americký zväz ho však neodpísal, naopak, vymenoval ho za špeciálneho poradcu a na webovej stránke uvádza pred novým šéftrénerom. A hneď za Billom Tavaresom – Micka. Na listine koučov pre olympijský cyklus 2018 – 2022 je ako trénerka pre rozvoj aj Zajoncova tretia manželka Markéta, pod rodným priezviskom Jeriová, česká reprezentantka na ZOH 2002 a 2006.
„Miro si získal v Spojených štátoch úžasné renomé. Má cit na ľudí, vie odhadnúť, v kom sa čo skrýva a nebojí sa dať im šancu,“ tvrdí štyridsaťročný Tatranec Ľubomír Mick, ktorý kráča v jeho stopách. „Keď mi v júni 2014 predostrel ponuku stať sa jeho asistentom, zabrániť v jej prijatí mi mohla len manželka – tá však súhlasila. Spolupráca s ním bol môj sen. Prináša mi radosť a zverencom úspechy.“
Zatiaľ posledným je februárové olympijské striebro Chrisa Mazdzera – Zajoncov odchovanec získal v Pjongčangu sólovú medailu ako prvý jazdec z iného než európskeho kontinentu. Na saniach, o ktoré sa mu štyri roky a v olympijskom dejisku deň-noc staral Ľubomír Mick.
Mister No problem
Zajonc sa na najlepšieho československého juniora vypracoval vo Vysokých Tatrách pod vedením už nebohého Dušana Činčára a Waltera Marxa staršieho. Do devätnástich rokov štartovával na európskych juniorských šampionátoch (v roku 1978 vo dvojici s Petrom Štefánikom skončili na 6. mieste), ale po prechode medzi seniorov ho federálny zväz odpísal. Len čo to zistil, rozhodol sa hľadať šťastie inde. V lete 1981 sa vybral akože na dovolenku a so sto dolármi v peňaženke a so slovníkom v ruke požiadal vo Viedni o azyl.
Keď sa cez utečenecký láger dostal do Spojených štátov, neomylne zamieril do Lake Placid, kde pred ZOH 1980 vybudovali prvú umelú sánkarskú dráhu v krajine. Americké sánkovanie však bolo ešte v plienkach a jeho šéfovia uvažovali len v intenciách olympiád: Bez občianstva nás nemôžete reprezentovať v Sarajeve 1984 – dostanete ho až o päť rokov, pokrčili plecami. Susedia z Kanady sa zachovali pragmaticky: uvedomili si, že pred ZOH sú ešte majstrovstvá sveta, na ktorých sa občianstvo nevyžaduje, a udelili mu licenciu. Ukázalo sa to ako šikovný, ba priam zlatý ťah.
Zajonc pritom v Kanade nikdy nežil ani sa neuchádzal o občianstvo. V Lake Placid ho totiž stretlo šťastie: natrafil na manželov Hughesovcov z Annapolisu, ktorí potrebovali opraviť auto, čo ako vyučený automechanik hravo zvládol. Navyše ich očaril zručnosťou, ochotou a – úspornou odpoveďou na akúkoľvek žiadosť: No problem. Ponúkli mu izbu v ich letnom byte v Lake Placid, ba aj zamestnanie v rodinnej firme…
Zajoncovo senzačné zlato
Triumf Slováka v kanadských farbách na MS 1983 v Lake Placid bol senzáciou nielen preto, že šlo o historicky prvý neeurópsky primát v sánkovaní. So Zajoncom nikto nerátal, lebo na seniorskom šampionáte debutoval. Všetci podcenili alebo si neuvedomili, že tobogan pod Mount Van Hoevenbergom je jeho nový druhý domov. Jedinou indikáciou bolo druhé miesto v pretekoch Svetového pohára 1983 práve v Lake Placid.
Až neskôr vyšlo najavo, čo všetko pre úspech urobil. Pár mesiacov pred majstrovstvami kúpil od kohosi zo sovietskej „zbornej“ sane najkvalitnejšieho typu, aký vtedy dokázali v Lotyšsku vyrobiť, a posadil sa na ne v novej kombinéze, čo mu daroval Talian Hansjörg Raffl, ktorý vtedy ešte len začínal ako partner Norberta Huberta (neskôr získali na ZOH striebro aj bronz).
Rozhodujúce však boli jeho výkony: hneď v prvej jazde zlepšil rekord dráhy, vďaka ktorému získal na sovietskeho obhajcu titulu Sergeja Danilina náskok vyše troch desatín, a keďže jasne lepší čas dosiahol aj v tretej, Moskovčanovi nepomohol ani rekord vo štvrtej, záverečnej. Až za nimi skončili prví dvaja z lakeplacidských ZOH 1980 Bernard Glass z NDR a Talian Paul Hildegartner.
Foto: ARCHÍV Ľ. MICKA
Zajonc by bol hlavným favoritom sarajevskej olympiády 1984 – v prípade, keby na nej mohol štartovať (vyhral Hildegartner pred Danilinom). Keďže americké občianstvo dostal až v roku 1986, vrcholom jeho kariéry mali byť Hry 1988 v Calgary. Päť týždňov pred nimi však v tréningu havaroval a utrpel otvorenú zlomeninu pravej nohy. Sólový štart neprichádzal do úvahy, nuž sa so špeciálne odľahčenou ortézou vyrobenou sponzorskou firmou 3M „nasunul“ aspoň do dvojsedadlových – s Timom Nardiellom po dlhom tréningovom výpadku skončili až na jedenástom mieste. „Nebyť havárie, mali sme veľkú šancu na medailu,“ poznamenal.
Skvelá trénerská kariéra
Len čo dovŕšil tridsiatku, preorientoval sa na trénerstvo. Zakrátko sa stal hlavným koučom juniorskej reprezentácie a za jeho éry získali USA trinásť svetových titulov tejto kategórie.
„Zajonc sám na sebe zistil, že to, čo sa na jazdca nalepí zamlada, sa nestráca. Ostanú správne návyky alebo, naopak, zlozvyky, ktoré sa v neskoršom veku dlho a ťažko odstraňujú – niektoré sa nepodarí odstrániť nikdy. Aj nastavenie hlavy, kľúčový a večný mentálny problém nášho športu, je potrebné formovať už v juniorskom veku,“ tvrdí Mick. „Miro bol vzhľadom na jeho schopnosti súčasťou trénerského tímu na všetkých olympiádach od Albertville 1992, ale pre americké sánkovanie a jeho narastajúcu úspešnosť dospelých urobil najviac počas 21-ročného pôsobenia vo funkcii juniorského šéftrénera.“
V lete 2012 ho povýšili na seniorského šéftrénera. Prispel k tomu, že k štyrom olympijským medailám na dvojsedadlových saniach (1998 a 2002) pribudla prvá sólová: Erin Hamlinová si v Soči 2014 vyjazdila bronz. Vo Svetovom pohári sezóny 2015 – 2016 získali Spojené štáty rekordných 18 medailí, v nasledujúcej ďalších jedenásť. Pred sezónou ZOH 2018 však najúspešnejší americký šéftréner nečakane oznámil rezignáciu.
V deväťdesiatych rokoch si podobu priezviska poangličtil na Zayonc, všetci ho však poznali ako Mira a tak ho aj oslovujú. „Miro ostane aktívny v našej organizácii. Bude kľúčovým prispievateľom aj v nasledujúcich rokoch,“ poponáhľal sa ubezpečiť hnutie výkonný riaditeľ USA Luge Jim Leahy. „Svet uznáva jeho vysoký stupeň znalosti sánkovania a jazdcov. Sme šťastní, že môžeme využívať jeho služby.“
Málo hovoril, veľa dosiahol
„Múdry chlap a človek s veľkým Čé,“ konštatuje o Zajoncovi naša prvá päťnásobná olympionička, neskôr dlhoročná generálna sekretárka slovenského zväzu a členka exekutívy svetovej federácie Mária Jasenčáková. „Ako juniorský či seniorský šéftréner dokázal vôkol seba sústrediť kolektív šikovných a rozhľadených ľudí. A začiatkom sezóny to vždy narafičil tak, aby sa aj so spolupracovníkmi stretol so slovenskou reprezentáciou. Nikdy im nezabudol zdôrazniť: Toto sú moji krajania.“
Po tohtoročnej olympiáde je najslávnejším Zajoncovým zverencom Chris Mazdzer, ktorý v Pjongčangu zaostal za zlatým Rakúšanom Davidom Gleirscherom len o 26 tisícin. Viedol ho od trinástich rokov, keď začínal, a s výnimkou pár sezón stále. „Zajonc bol silný konkurent ako jazdec a ostal ním aj ako tréner,“ povedal vlani Mazdzer pre agentúru Associated Press. Najvýstižnejšie ho charakterizoval poslednou vetou: „On toho nikdy veľa nenahovorí, ale vždy dosiahne, čo si zaumieni.“
Mick dostal Ikkov rad
Americkí olympijskí medailisti majú od roku 2008 právo jednu medailu aj udeliť. Trénerovi alebo mentorovi. Tomu, komu najviac vďačia, že sa im splnil športový sen. Nazýva sa Ikkov rad. Pomenovaný je po víťazovi päťboja na starovekých olympijských hrách 444 pred naším letopočtom, ktorý sa neskôr stal legendárnym trénerom šampiónov. Ikkos z Tarentu bol podľa znalca antiky Vojtecha Zamarovského „zakladateľ vedeckého tréningu“ a pripisujú mu aj „zavedenie prísne regulovanej životosprávy športovcov spojenej s diétou a presne rozvrhnutého štvordenného tréningového cyklu“.
Foto: ARCHÍV Ľ. MICKA
Od leta medzi nositeľmi Ikkovho radu figuruje aj Ľubomír Mick. Mikaela Shiffrinová poctu za zlato v obrovskom slalome na ZOH 2018 venovala mame trénerke, Lindsey Vonnová za bronz v zjazde rakúskemu šéftrénerovi amerického ženského alpského lyžovania Alexovi Hoedlmoserovi a Chris Mazdzer ocenil slovenského asistenta šéftrénera amerického sánkovania.
Dekorácia sa odohrala v zákulisí júnového kongresu Medzinárodnej sánkarskej federácie (FIL), ktorý hostila Bratislava. Mick ho ako Slovák pomáhal organizovať a zároveň za USA kandidoval vo voľbách do technickej komisie. Keď vyhlásili výsledky, mnohí vyvalili oči – dostal rovnaký počet hlasov ako Nemec Georg Hackl, legendárny trojnásobný olympijský a desaťnásobný svetový šampión, a viac než Rus Albert Demčenko, trojnásobný strieborný medailista ZOH.
Aj Mazdzer mal čo oslavovať: ako šéf komisie športovcov FIL sa stal členom jej 12-člennej exekutívy, v ktorej sú najnovšie až traja Američania.
Krátke olympijské noci
„Zajonc emigráciou stavil na jednu kartu a tej šanci dal všetko. V tomto duchu vychovával aj zverencov. Chris si na štarte sadá do saní s úsmevom a v presvedčení, že sa tú necelú minútu jazdy sústredí na každý detail a vydá zo seba maximum. V Pjongčangu nepokazil ani jednu zo štyroch jázd a tretiu vyhral,“ vyratúva Mick. „Jeho striebro je najmä Zajoncova zásluha. Ak dal Mazdzer Ikkov rad mne, tak aj preto, že Miro nebol na olympiáde. Povedal, že je to jeho poďakovanie za štyri roky mojej tvrdej roboty. Asi zavážilo aj to, že sa o sane celej americkej reprezentácie starám viac-menej sám – a že tie Chrisove v Kórei priam leteli.
Doladili sme ich už v Amerike, drobne aj v Pjongčangu. Pred súťažou ešte špekuloval nad istou inováciou, ale zahaltoval som ho: Sane sú výborné, len im musíš veriť.“
Ľubomír Mick v tomto storočí ešte nechýbal na ZOH. Vo dvojici s Walterom Marxom mladším skončili v Salt Lake City 2002 na deviatom a o štyri roky v Turíne tri mesiace po ťažkej havárii na trinástom mieste. Na ďalších dvoch (2010 a 2014) viedol ako šéftréner slovenskú reprezentáciu. Medzitým sa dokonca pustil do manufaktúrnej výroby saní made in Slovakia – pár z nich predal aj do Ruska…
„Ja som priam posadnutý saňami,“ smeje sa. „Zajonc to vedel a ako asistent som od príchodu dostal na starosť hlavne technické zabezpečenie. Hneď v prvej sezóne 19-ročný Tucker West senzačne vyhral preteky Svetového pohára, na ktoré som mu pripravil sane, a prischlo mi to. Takých fanatikov zasa nie je veľa: raz som sa so saňami piplal 48 hodín bez prestávky a na olympiáde som spával v priemere tri hodiny…“
Domnienka, že doháňanie spánkového deficitu bola hlavná náplň Mickovho tohtoročného leta na Slovensku, sa ukázala naivná. Doháňal iné resty – rodinné: „Pomáhal som manželke s naším penziónikom, ale najmä som sa venoval dvom deťom, ktoré sa potatili a baví ich sánkovanie.“ Môžeme potvrdiť: raz sme ho telefonicky zastihli s 11-ročným Brunom a o tri roky mladšou Miou na prírodnej dráhe v Smržovke v Jizerských horách a druhý raz dokonca v bosnianskom Sarajeve – áno, na olympijskom tobogane Trebevič, balkánskou vojnou zdevastovanom a neskôr v skrátenej podobe obnovenom na tréning na kolieskových saniach…
Formula 1 na saniach
Mick tvrdí, že americkí sánkári mali na februárových ZOH teoretickú šancu až na sedem medailí. Napokon však získali len jednu: tímovej štafete chýbala k bronzu desatina, Summer Britcherová dosiahla rýchlostný rekord, ale hviezdne jej vyšla len jedna jazda, a bronzová zo Soči Erin Hamlinová sa rozhodla jazdiť na istotu, čo ju stálo medailu…
Výkony v sánkovaní sa ako v jedinom zimnom športe merajú na tisíciny sekundy. Technika aj vývoj úžasne pokročili, sane sa podrobujú výskumom a testovaniu ako nové autá, spolupráca s automobilkami už nie je len nemecká výsada.
„Aj Spojené štáty sa vydali cestou, ktorej smer dávnejšie určila bývalá NDR, ale nie je to lacné a bez sponzorov a spolupráce s firmami s high-technológiou nemožné. Krajiny ako Slovensko disponujúce jediným štartovým trenažérom nedokážu konkurovať sánkarskej superveľmoci, ktorou je Nemecko, a pár jej prenasledovateľom, medzi ktorých už patria aj USA,“ tvrdí Mick. „Veľká škoda, že Jožko Ninis v Pjongčangu na ruských saniach po skvelom siedmom mieste v prvej jazde ďalšie dve pokazil…“