Foto: Profimedia
Keďže internet ani televízia vtedy ešte neexistovali, o zábavu sa staralo rádio. Nebolo to inak ani v nedeľu 30. októbra 1938, večer pred obľúbeným halloweenskym sviatkom. Milióny Američanov sa posadili k rádiu a z ponuky asi 600 rozhlasových staníc si väčšina vybrala zábavnú reláciu NBC. O 20.15 h tam však ohlásili reklamnú prestávku, a tak poslucháči preladili. Napríklad na rádio CBS, kde práve zneli španielske melódie z newyorského hotela. Potom však orchester odrazu zmĺkol.
„Dámy a páni, prerušujeme program tanečnej hudby, aby sme vám priniesli mimoriadnu správu… O 19.40 centrálneho času profesor Farell z chicagského observatória Mount Jennings v Illinois ohlásil, že pozoroval niekoľko explózií rozžeraveného plynu, ku ktorým došlo v pravidelných intervaloch na planéte Mars,“ uviedol hlásateľ.
Krátko nato prišla šokujúca správa. Tentoraz z mestečka Grover’s Mill v štáte New Jersey, kde vraj na pole nejakej farmy dopadol obrovský horiaci objekt.
O tom, čo sa deje, informoval „naživo“ reportér. Ako opisoval, neznámy objekt v tvare valca obkolesili policajti a zvedaví novinári. Chvíľu sa nič nedialo, no potom sa valec otvoril. „Niečo sa plazí z tieňa ako sivý had. Vyzerá to ako chápadlo. Telo je veľké ako medveď a leskne sa ako vlhká koža. Ale tá tvár – to, to je neopísateľné,“ lapal po dychu reportér, ktorý sa predstavil ako Carl Phillips.
Katastrofa v priamom prenose
Ak niekto program CBS nesledoval od začiatku alebo nepočúval dosť pozorne, nemal ani tušenie, že ide o rozhlasovú hru. A tak ľudia pri rádiových prijímačoch neverili vlastným ušiam, keď im reportér vykresľoval situáciu na mieste pristátia mimozemskej lode.
Traja policajti údajne nabrali odvahu a s bielou vlajkou vykročili dopredu, aby návštevníkom z vesmíru dali najavo priateľské úmysly. Marťanom však to gesto asi veľa nevravelo. „Počkajte chvíľu, niečo sa deje!“ hlásil reportér. Poslucháčom vysvetlil, že z objektu vychádza svetelný lúč odrážajúci sa od zrkadla. „Čo je to? Zo zrkadla vyráža prúd ohňa a preskakuje rovno na približujúcich sa mužov. Dopadá im na hlavu! Dobrý Bože, menia sa na plameň! (Počuť zdesené výkriky.) Teraz už oheň zasiahol celé pole. (Zaduneli výbuchy.) Stromy… stodoly… palivové nádrže áut… Všade sa to šíri,“ kričal roztraseným hlasom.
Akoby sa na farme odohrával skutočný masaker: mimozemšťania podpaľujú autá a domy, nakoniec zabijú 40 ľudí vrátane reportéra. Niet pochýb, že Zem sa ocitla vo vojne. Americká armáda do bitky vysiela vojakov, tanky aj delá.
Rádio prináša upokojujúce slová veliteľa, že proti ťažkému delostrelectvu nemajú tie bytosti šancu. Ale mýli sa – zo 7 000 nasadených vojakov ich prežije len 120. Marťania majú k dispozícii akýsi veľký bojový stroj na troch nohách, ktorý všetko ničí ohňom a plynom, pričom jeho pred strelami chráni elektromagnetický štít.
O pár minút je po boji. Z Grover’s Mill zostanú iba trosky a mimozemská invázia pokračuje. Votrelci útočia na ďalšie mestá, nevynímajúc New York. Metropolu zahalí dym a vyplašení ľudia skáču do rieky. Americký minister vnútra obyvateľov vyzýva, aby sa dali na útek… Potom predsa len zahlásia, že ide o hru, a zakrátko prichádza happy end. Marťanov zahubia pozemské baktérie, proti ktorým nie sú imúnni. Na záver takmer hodinovej relácie sa ozve jej režisér Orson Welles, rozlúči sa s poslucháčmi a pripomenie Halloween.
Čakanie na monštrá z Marsu
O tom, aký dosah malo vysielanie na verejnosť, kolujú hotové legendy. Len v novembri 1938 sa tejto téme venovalo vyše 12-tisíc článkov v amerických novinách. Prinášali príbehy o ľuďoch, ktorých pri rádiu zachvátila panika, dostali hysterické záchvaty, pokúsili sa o samovraždu alebo trpeli takou traumou, že ich museli liečiť elektrošokmi.
"Falošná ,vojna‘ v rádiu vyvolala strach v USA,“ hlásal nadpis na titulnej strane denníka Daily News. Ako dôkaz zverejnili fotografiu obete – nešťastne sa tváriacej herečky Caroline Cantlon s rukou v sadre a odretými kolenami. Vraj sa zranila, keď v rádiu počula o šíriacom sa dyme na námestí Times Square. Potkla sa pri úteku zo svojho newyorského bytu… "Keď deti začali plakať, rodina sa rozhodla odísť. Zobrali sme si prikrývky a moja vnučka si chcela vziať aj mačku a kanárika. Boli sme už vonku z garáže, keď sa vrátil susedov chlapec a povedal nám, že to bola iba hra,“ zaspomínal si ďalší oklamaný poslucháč.
Archie Burbank bol s priateľkou v aute, keď z rádia začul o príchode votrelcov. Keďže sa nachádzal v Newarku, najväčšom meste štátu New Jersey, k domnelému miestu ich pristátia mali blízko. Najprv sa chceli ukryť v pivnici, no odvšadiaľ ich vyháňali. Natankovali si teda plnú nádrž odhodlaní ujsť tak ďaleko, ako sa len bude dať. Jednému ich priateľovi našťastie napadlo zavolať do redakcie miestnych novín, kde sa dozvedel pravdu.
Podobné svedectvá prichádzali aj z iných kútov USA. "So ženou sme sa viezli autom cez les v severnej Kalifornii, keď sme počuli rozhlasový prenos,“ opisoval ďalší poslucháč. "Najprv išlo iba o New Jersey, no zrazu pristávali všade, aj v Kalifornii. Nebolo úniku. Potom nám došiel benzín, už sme nemohli nič robiť. Len sme tam sedeli a čakali, že sa nad vrcholkami stromov objavia tie monštrá z Marsu.“
V mestečku Concrete v americkom štáte Washington sa o vystupňovanie napätia postarala náhoda. Sotva sa ľudia dopočuli o skaze, ktorú v ich domovine šíria mimozemšťania, v oblasti vypadol elektrický prúd a krajina sa ponorila do tmy. Nefungovali ani telefóny, a keď sa nad blízkou cementárňou začalo blýskať, vystrašení ľudia opúšťali mesto.
Aj vďaka takým správam sa zrodil mýtus, že táto rozhlasová hra nahnala strach miliónom Američanov, ktorí sa v panike pripravovali na koniec sveta. Je to však naozaj tak?
Foto: Archív
Legenda o panike
Neskoršie výskumy dokázali, že sa účinky tejto dramatizácie preceňujú. Je síce pravda, že mnohí poslucháči naleteli, ale nešlo o milióny. Už po uvedení hry sa niektorí komentátori vysmievali, že falošným správam mohli uveriť len deti, staré ženy a obmedzení hlupáci.
Ako vysvitlo, znepokojení boli najmä poslucháči v okolí New Yorku, teda blízko miesta, kde sa podľa rozhlasovej hry mala začať mimozemská invázia. Naozaj sa našli ľudia, ktorí sa dali na útek, alebo sa, naopak, pripravovali na obranu pred votrelcami.
Veľa z nich volalo do rádia CBS, rôznym novinám, na políciu či hasičom. Len v redakcii The New York Times zaznamenali 875 telefonátov znepokojených občanov.
Prvú polhodinu bola v rozpakoch i newyorská polícia. Až keď si v rádiu overila, ako sa veci majú, rozoslala informáciu všetkým svojim staniciam. O 20.48 h upozornila na rozhlasovú hru a vzniknuté problémy aj spravodajská agentúra Associated Press.
Odborníci spochybňujú odhady, že vysielanie počúvalo až šesť miliónov Američanov. Podľa prieskumu z tých čias dosiahol ten program iba dvojpercentnú počúvanosť, čo by znamenalo len 2,6 milióna poslucháčov. A aj z tých vraj výmyslom uverilo iba 28 percent.
Prečo teda vznikla legenda o ohromnej panike? Do istej miery za to môžu dobové noviny. Túžili po senzácii a vyhľadávali príhody, ktoré správy o vyvolanom strachu potvrdzovali, hoci boli v skutočnosti skôr ojedinelé. Niektorí odborníci poukazujú i na to, že tlač videla v rádiu konkurenciu, a preto jej prišlo vhod spochybniť jeho dôveryhodnosť.
Mýtus navyše podporil bádateľ v oblasti masovej komunikácie, psychológ Hadley Cantril. V roku 1940 vydal štúdiu, kde tvrdil, že takú paniku USA ešte nezažili. Podľa jeho prieskumu až 70 percent opýtaných priznalo, že u nich rozhlasová hra spôsobila strach. Tak dospel k výsledku, že rozrušila asi 1,2 milióna ľudí.
Keď však neskôr experti preverovali jeho prácu, zistili, že sa dopustil viacerých chýb. Na prieskum napríklad využil iba asi 135 respondentov, čo je veľmi úzka vzorka, z ktorej nemožno robiť všeobecné závery.
Rozhlasová hra teda v skutočnosti nezasiahla toľko ľudí, ako sa predpokladalo. Je zrejmé, že jej mnohí uverili, ale nie je doložené, že by niekto dostal infarkt alebo musel podstúpiť psychiatrickú liečbu.
Reportáže a zvuky
Keby sa o niečo podobné pokúšalo rádio dnes, asi by nepochodilo. Je už veľa spôsobov, ako sa informácie dajú overiť, ľudia nie sú odkázaní na rozhlasové vysielanie. Na Marťanov už nikto neverí a "fake news“ sa i vďaka politike stali súčasťou života.
V tom čase bola však situácia iná a režisér hry Orson Welles to dokázal využiť. Mal iba 23 rokov, no svojou originalitou predbehol dobu. Hoci sa neskôr tváril, že ho reakcie na Vojnu svetov prekvapili, a za spôsobené starosti sa ospravedlnil, v skutočnosti musel v duchu jasať.
Ako prezradil v roku 1960, jeho cieľom bolo pripraviť rozhlasovú hru, ktorá by vymyslenú krízovú udalosť zobrazovala tak verne, ako keby sa naozaj stala. S tým nápadom prišiel za svojím producentom a ďalším kolegom, s ktorými potom uvažovali, akú predlohu zo žánru science-fiction si vyberú. Voľba padla na Vojnu svetov.
V pôvodnom románe anglického spisovateľa Herberta G. Wellsa z roku 1898 mimozemšťania pristáli v okolí Londýna. Welles však navrhol, aby dej presunuli do Ameriky. So scenáristom Howardom Kochom dielo upravili tak, aby vyznelo ako spravodajstvo v priamom prenose.
Ako silno môže zapôsobiť citovo podfarbená reportáž, si Welles všimol už v marci 1932 pri únose syna slávneho pilota Charlesa Lindbergha a v máji 1937 pri havárii nemeckej vzducholode Hindenburg. Reportér Herbert Morrison, ktorý to vtedy komentoval, pri pohľade na katastrofu strácal hlas i plakal. Práve ním sa inšpirovali účinkujúci vo Vojne svetov.
Hudba, hlasy a zvukové efekty hrali dôležitú úlohu. Akademicky znejúci astronóm, prosté vyjadrovanie farmára, strohé slová generála, vojenské povely delostrelcov, hlásenie bojového pilota, kašeľ spôsobený jedovatým plynom, strihy zo štúdia do terénu a späť… To všetko bolo súčasťou plánu spolu so zvukmi, ktoré si tvorcovia dopredu nahrali alebo vyrobili v štúdiu: policajné sirény, hukot vesmírnej lode, výbuchy či streľba z kanónov.
Súhra okolností
Napriek mladému veku mal Welles už vtedy skvelú povesť ako divadelný herec a rozprávač. V rádiu CBS pripravoval adaptácie známych klasických diel, v ktorých aj sám vystupoval. Na programy nemal sponzora, takže ich ani neprerušovali reklamy. Aj to prispelo k tomu, že Vojna svetov vyznela tak vierohodne.
Welles si navyše uvedomoval, že oproti silnej konkurencii nemá šancu. Jeho relácia nepatrila medzi rozhlasové hity. Dobre však poznal zvyky poslucháčov a vedel, že počas reklamnej prestávky prelaďujú inam. To, ako v hre všetko načasoval, nebola náhoda.
Netreba zabúdať ani na historické okolnosti. Možnosť, že vypukne vojna, bola v tom čase celkom reálna. V Číne Japonci zabíjali civilných obyvateľov, v Európe sa šíril fašizmus a len mesiac predtým sa v Mníchove zradou Československa podarilo odvrátiť vojnový konflikt. To spôsobilo, že Američania boli oveľa náchylnejší uveriť, že na nich niekto zaútočil.
Welles bol mediálny mág a jeho zámer sa vydaril. Rádio CBS síce dostalo až 1 770 listov, medzi ktorými bolo veľa sťažností a kritiky, takže muselo sľúbiť, že sa už nič podobné nestane, objavili sa i žaloby či výzvy, aby rádiá podliehali prísnej kontrole štátu, no jemu nič z toho neuškodilo.
Naopak. Známy výrobca polievok sa stal sponzorom jeho rozhlasových programov a on si zrazu mohol vyberať z ponúk, ktorými ho zasypal Hollywood. Vďaka tomu sa rozvíjala i jeho ďalšia kariéra. V roku 1942 dostal Oscara za scenár filmu Občan Kane, ktorý aj režíroval a stvárnil v ňom hlavnú úlohu.
Na jeho Vojnu svetov zareagovali aj univerzity. Z Harvardovej prišlo ubezpečenie, že nejestvujú dôkazy o inteligentnom živote na Marse, na Princetone zase študenti z recesie založili "Ligu medziplanetárnej obrany“ a Wellesovi ponúkli, aby sa stal jej predsedom.
"Chceli sme, aby ľudia pochopili, že by nemali prijať nijaký predžutý názor a nemali by zhltnúť všetko, čo k nim prichádza, či už je to z rádia, alebo nie,“ vyhlásil neskôr Welles. Možno to pokladať za odkaz, ktorý je aktuálny aj dnes.