Sára je moja dcéra a hovorievam, že by som chcela byť slimákom v našej domácnosti. Nie tým, ktorý je určený ako lahôdka k suchému bielemu vínu! Naši „slimačí imigranti“ (väčšinou pochádzajú z Afriky) celý deň prespia, majú čerstvú stravu v podobe listovej zeleniny, mrkvy a šampiňónov posypaných drveným vápnikom. Osteoporózou určite netrpia. Občas dostanú ovocie. Mimochodom, zbožňujú broskyne, no zožeňte ich teraz v novembri! Ak chcem niečo vybrať z chladničky a zjesť, musím sa najprv spýtať, či to nie je určené pre naše slimáky.
„Mami, ty si mojim slimákom zjedla všetky šampiňóny, veď vieš, že ich zbožňujú!“ (Ako môžu s pomocou dvoch mozgových buniek vedieť, že niečo zbožňujú?)
Naše exotické slimáky viacerých druhov z rodiny Achatinidae majú elektrickou platňou vyhrievané terárium, vnútri drvené kokosové škrupiny, tzv. lignocel, ktoré dobre držia vlhkosť, premiešané s dolomitickým vápencom, misku s vodou a domčeky z pomaľovaných terakotových črepníkov (akoby im nestačili ich vlastné). Sára ich každý večer kúpe v lavóre a šetrne ich chytá len navlhčenými rukami. V našej domácnosti ich žije momentálne jedenásť, každý slimák má vlastné meno podľa mytologických bohov alebo knižných hrdinov a rôzne druhy sa líšia dokonca aj povahami. „Existujú slimáky z Nigérie, ktoré sú hanblivé a nie sú rady v teráriu s inými. Naopak, druhy reticulata a fulica sa chovajú najčastejšie práve preto, že sú prítulné a spoločenské,“ vysvetľuje Sára.
Aj vy sa zamýšľate nad tým, ako môže byť slimák spoločenský? „Rady sa túlia a sprchujú pod prúdom vlažnej vody, naťahujú sa za rukou, pretože sa chcú maznať,“ vysvetľuje moja tínedžerka. Mimochodom, kontakt s takýmito slimákmi je veľmi upokojujúci, vhodný napríklad pre deti s hyperkinetickou poruchou či rôznymi úzkosťami (a iste aj pre neurotické matky).
Foto: Sára Popovičová, Instagram: zeleninka_and_snails
Využívajú to aj v niektorých detských nemocniciach a pozor – slimačí sliz má hydratačné a omladzujúce účinky! Existuje bulharská kozmetika, ktorej regenerujúce sérum obsahuje slimačí sliz. Klinickými štúdiami nepotvrdené sú pozitívne účinky tohto slizu na atopickú pokožku, aj preto Sára prikladá jeden druh slimáka svojmu 8-ročnému bratovi na zákolenné jamky, kde má problematickú, svrbiacu pokožku. A teraz sa musím čestne priznať, že „dotyčný slimák“ s menom Griffin, nádherný albín – a pritom Afričan! – už pokusne lozil aj po mojej tvári. (Odvtedy sa každý čuduje, že na storočnú ženu vyzerám veľmi dobre.)
Sárine dva najväčšie slimáky pochádzajú z voľnej prírody z Konga, majú 13 cm (len domček) a vážia 120 gramov (na našej kuchynskej váhe). Loki a Magnus sú žravé potvory, ktoré je dokonca zakázané doviezť do Ameriky, pretože sa tam kdesi premnožili podobne ako králiky v Austrálii, keďže nemali prirodzeného nepriateľa. Chovatelia sa často pýšia svojimi „kúskami“, ktoré môžu vážiť až 600 gramov. Tomu sa hovorí „extrémne premeny“, ale s váhou v smere nahor. A niekedy stačí na takúto „reality šou“ iba jeden rok!
Mimochodom, viete, že slimáky majú penis na krku? Okamžite po získaní tejto informácie som to chcela detailne preštudovať, ale tie naše tam majú len priehlbinku, z ktorej sa vystrčí drobný výbežok v čase párenia. V prvom rade musia pohlavne dospieť, lebo sú to všetko tínedžeri. Slimáky sú hermafrodity, vlastnia ženské aj mužské pohlavné orgány, ale navzájom si musia vymeniť spermie. Vajíčka následne nakladú oba. Párenie trvá mnoho hodín a kladenie vajíčok takisto. „Mám však doma aj druh slimáka, ktorý je živorodý, a potom ešte existuje taký, čo dokáže oplodniť sám seba,“ vysvetľuje Sára.
Prečo sa vlastne hovorí: „Poď, ukážem ti svoju zbierku motýľov?“ Nebude lepšie ukazovať zbierky slimákov spoločne s výkladom netradičnej slimačej erotiky?
Jeden ázijský slimák je vzácny a Sára po ňom veľmi túži. Žije iba na Srí Lanke. Ide o dlhožijúci druh, ktorý sa dožíva aj dvadsať rokov a po spárení kladie len jediné vajíčko, z ktorého sa nie vždy vyliahne mláďa. Stojí 80 eur! Má ho zatiaľ jediná česká chovateľka a snaží sa ho rozmnožiť. A ja márne prehováram svojich priateľov na Srí Lanke, nech ho pohľadajú vo svojej záhrade.
„Nemajú srsť, nesmrdia, netreba ich venčiť, nevydávajú prakticky nijaké zvuky,“ hovorí Sára Popovičová o výhodách chovania slimákov. „Jedine večer, keď zaspávam, počujem jemné škrabkanie, ako strúhajú sépiovú kosť drapľavým jazýčkom, ktorému sa hovorí radula. Slimáky totiž nemajú zuby.“
Jednému z nich už bolo potrebné aj poskytnúť prvú pomoc (našťastie, nie stomatologickú). „Ušiel mi, pretože som ho mala v špeciálnej nádobe, na ktorej som zabudla privrieť viečko. Prehľadala som v to ráno pred odchodom do školy asi všetko navôkol a napokon som ho našla na zadnej časti môjho počítača.“ (Asi hľadal nejaké dáta.) Mal však odbitý špic domčeka, tzv. apex (nie appendix). Sára rozrobila sadru a apex mu zalepila. Je to vlastne to isté, ako keď si človek zlomí končatinu, takisto dostane sadru!
Tak toto je Sárkina slimačia odysea. A čo s tým mám spoločné ja?
Nuž, som jej matka. A niekto by možno povedal, že asi aj tie dve mozgové bunky a slimačie tempo.