Detské knihy patria k najpredávanejším artiklom v kníhkupectvách. No tretina rodičov na Slovensku svojim deťom nečíta vôbec alebo len príležitostne. Vyplynulo to z prieskumu, ktorý urobila agentúra TNS Slovakia pred tromi rokmi.
Práve teraz sa začína 15. ročník celoslovenskej čitateľskej súťaže Čítame s Osmijankom – pridaj sa aj ty! s podtitulom Osmijankova literárna záhrada, ktorú z verejných zdrojov podporuje Fond na podporu umenia. Jej organizátori sa snažia byť majákom v mori detských kníh a upriamiť pozornosť na hodnotné tituly. „Počas realizácie projektu sa zapojilo asi 200-tisíc detí,“ prezrádza riaditeľka neziskovej organizácie OSMIJANKO Miroslava Biznárová.
Za 15 rokov sa im podarilo nazbierať nesmierne množstvo údajov o detských čitateľoch, o ich návykoch. Je to materiál pre viaceré sociologicko-psychologické výskumy, ktoré ešte len čakajú na spracovanie. S dátami sa začala zaoberať napríklad aj vysokoškolská pedagogička Ľudmila Hrdináková z Katedry knižničnej a informačnej vedy na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave.
Deti si napríklad merajú domáce knižnice s pomocou osmimetrov (jeden osmimeter je osem kníh). Kristína napočítala 45 osmimetrov, Maroš dokonca 59 osmimetrov a šesť kníh. No niektorí školáci sa Osmijankovi priznali, že majú doma len pol osmimetra kníh. Osmijankova súťaž však odkrýva ešte niečo, čo je ťažké zmerať – ak nemajú rodičia čas, kto deťom buduje čitateľské zázemie?
Požičané deti
Deti ju na ulici v Dolnom Kubíne zdravia „teta Osmijanková“. Knihovníčka Alena Javorková zapája školákov do súťaže Čítame s Osmijankom už niekoľko rokov a pomohla viacerými úspešným riešiteľom. Naháňa ich hoci aj v zime po Kubínskej holi na lyžovačke, aby jej dokončili súťažné výkresy. Na detskom oddelení Oravskej knižnice Antona Habovštiaka v Dolnom Kubíne pracuje od roku 1993. „Raz som sa nechala preložiť na oddelenie beletrie, ale aj tam to so mnou šilo a vrátila som sa späť k deťom,“ usmieva sa.
Deti si požičiavajú knihy a ona si požičiava deti. Zo školy. Z hodín slovenčiny, výtvarnej, etiky. Raz, dvakrát do mesiaca. Čítajú? Knihou sa to iba začína. S Jozefom Pavlovičom sa vydávajú na Lov slov. Skladajú rýmy. Posadia sa za hrnčiarsky kruh, spájajú hlinu. Vypaľujú sošky v peci. Kreslia.
Listujú si v Hávedníku od Jiřího Dvořáka, spoznávajú rušníka múzejného, ktorého, ako píše autor, posadla asi zberateľská vášeň, možno záľuba v umení a v prírodovedných expozíciách (jeho larva zbožňuje vidlochvosty a vypchaté medvede). Zhovárajú sa o muchách, chrobákoch, lienkach, o ich význame, aby potom dedovi zhabali starú turistickú topánku, vystlali ju machom, pozakrývali kokteilovými dáždnikmi a dôležito vystavili. Aby mala háveď kde bývať.
Pripravujú zasadnutie triedneho parlamentu, na ktorom budú riešiť tému mestských holubov, ktoré znečisťujú pamiatky. Odrazovým mostíkom je útla a sviežo napísaná knižka Svetozár od Andrey Gregušovej. Nielenže búra stereotypy o operených poštároch, no nenápadne podnecuje školákov k otázkam. „Je to veľmi dobrá téma na rozhovory. Deti vedia byť veľmi kritické. Ale i priame. Niektoré dieťa vám povie na rovinu, že by sa mali postrieľať. Iné zas, že pochytať a odviezť na druhý svetadiel lietadlom…“
Nedokončený príbeh
Niektoré knihy si rozčítajú a potom ich skúšajú vlastnoručne dokončiť. Vlani patrila k najobľúbenejším knihám Adela, ani to neskúšaj! od Petra Karpinského. Adela vyrastá so súrodencami v detskom domove, túži sa stať futbalistkou. Jej brat má poruchu čítania.
Vychovávajú ich rádové sestry. Niekde uprostred sa čítanie končí, začínajú sa otázky. Kto z kamarátov žije v neúplnej rodine? Ako to vlastne vyzerá v detskom domove? Ako môže vychovávať deti niekto, kto deti nemal? Ako možno pomôcť niekomu, kto nevie dobre čítať? A čo znamenajú tie ďalšie ťažké slová na dys – dysgrafia, dyskalkulia? A potom deti samy vymýšľajú rozuzlenie. „Volám to Nedokončený príbeh. Je to vďačný spôsob,“ hovorí knihovníčka. Deti si zaumienili, že Adelu si osvojila babička, ktorá sa znenazdajky objavila. S bývaním im pomohol nejaký sponzor. Súrodenci odišli z domova a Adela sa skutočne stala futbalistkou.
Foto: Andrej Barát, Pravda
Aké veľké je potom prekvapenie detí, že kniha sa končí úplne inak. O alternatívnych koncoch sa potom zhovárajú so samotnými autormi, ktorých si do dolnokubínskej knižnice pozývajú na besedy. „Navštívila nás Gabriela Futová, Martin Kellenberger. Tiež Zuzana Contosová. S deťmi sme vymýšľali, ako inak by sa mohlo skončiť stretnutie škriatkov Majstríka a Krasomilky, ktorých vymyslela. Na tomto vidno, čo deti vlastne čítajú. Či niektoré sedia za počítačovými hrami alebo niekto má rád rozprávky. Spisovatelia im vysvetľujú, ako treba písať príbeh, aká dôležitá je prvotná myšlienka. Ľubomír Feldek napríklad deťom odpovedal, že mu niekedy stačí päť slov, ktoré mu povie manželka a on ich nejako poskladá. Aj tak vznikajú príbehy,“ hovorí pani Javorková. Tento rok spolupracuje s deviatimi triedami zo štyroch škôl. Vlani s dvanástimi. Keď v 90.
rokoch nastupovala do práce, ročne mali 20 podujatí. Dnes ich je 900. Prváci majú členské zadarmo. Človek má pocit, že v Dolnom Kubíne musí čítať každý. Ale to by bol len ďalší naivný alternatívny koniec príbehu. Nekompromisne doň totiž vstupujú technológie. Čo s tým?
Deti sú vraj v šoku, keď ich teta Osmijanková pošle k počítačom. Keď pracujú na téme, ku ktorej ju inšpiruje kniha Mať tak o koliesko viac od Dávida a Ivana Popoviča. Vynálezy 20. storočia. Alebo staršie vízie Jula Verna. „Deti rozdelím na skupiny. Jedna ide pátrať po vynálezoch v počítačoch. Druhá v knihách. Učia sa pritom orientovať. A potom si to vyhodnotíme. Nakoniec aj tak skonštatovali, že internet je síce bohatým zdrojom, no najviac informácií a perličiek našli v knihách,“ presviedča knihovníčka.
Akej farby je najlepší svet?
Od januára do júna tohto roka navštívili organizátori Osmijankovho čitateľského projektu 38 miest a obcí po celom Slovensku. Stretli aj také deti, pre ktoré bolo prostredie knižnice alebo kníhkupectva veľkou neznámou. No aj napriek tomu si riaditeľka neziskovky Osmijanko Miroslava Biznárová nemyslí, žeby slovenské deti „nečítali“. „Čítajú rôzne rozprávky, príbehy, fantasy, Harryho Pottera, ktorý pred rokmi spôsobil čitateľskú epidémiu, encyklopedické knihy. Hoci u niektorých naozaj prevláda menej náročná literatúra alebo komercia.“
Tvrdí však, že v malých mestách a dedinách sa číta viac. „Súvisí to s tým, že v menších mestách a obciach je menej kultúrnych podnetov a tablety a počítače nie sú ešte v každej rodine." A tak s Osmijankom putujú za deťmi aj bábkoherci a lektori Lukáš Tandara, Miro Mihálek, Barbora Krajč Zamišková, Eliška a Juraj Sadílekovci, Sidónia Féderová, aby spolu s deťmi prežívali príbehy na vlastnej koži. Napríklad tie o veľkom priateľstve O Guľkovi Bombuľkovi od Márie Ďuríčkovej alebo o dievčati s veľkou fantáziou – Pippi či O nespokojnej žirafe z Osmijankových rozprávok Kristy Bendovej.
V knižniciach rozkvitá aj Osmijankova literárna záhrada, putovná výstava, ktorú navrhla divadelná scénografka Naďa Salbotová. Rastie v nej strom rozprávkovník Kristy Bendovej, strom fantasmagorika knihoplodá ukrývajúca literárnych hrdinov, strom šifrovník, ktorý tají šifru na odkliatie princeznej. Čitatelia musia zbudovať veršoplôtik básnikov Tomáša Janovica, Miroslava Válka, Pavla Országha Hviezdoslava. A napokon musia prekročiť močiar porekadlovník. Cesta sa stratila v rozhádzaných porekadlách. Kto lenivo žije, sám seba bije. Kto chce všetko vedieť, musí v peci tri dni sedieť.
Jaroslava Blažková knižkou Mačky vo vreci inšpirovala k workshopu, kde žiaci riešia podobnú dilemu ako hlavná postava knižky. Zlá Kokrhela poslala Ivana utopiť mačky. Namiesto toho však svojimi dobrými skutkami mačky vyslobodzuje z vreca. A snaží sa mačky rozsúdiť, ktorá je najkrajšia. Či kakaová, kávová, ružová, fialová. Samozrejme, že žiadna, no diskusie so žiakmi o tolerancii mali niekedy trochu iné, prekvapivé vyústenie.
Načo je kniha?
„Sedeli sme s deťmi v kruhu a bola som ohromená, ako sa pred nami, neznámymi ľuďmi priamo vyjadrovali o tom, ako sa navzájom nemajú rady. Ako si robia zle. Jeden chlapec otvorene opisoval, ako veľmi nenávidí svoju sestru. Bez zábran povedal, žeby ju vyhodil z balkóna. Postupne sa pridávali ďalší,“ hovorí pani Biznárová.
Nedá sa to však paušalizovať. Z niektorých školských kolektívov vychádzali „Osmijankovia“ nadšení, z iných smutní. Je agresívne správanie u detí naozaj vypuklejšie? Skôr osamelosť. A tá sa ukazuje vtedy, keď sa Osmijanko detí pýta, na to, ako kniha funguje v rodine. Či deti vidia rodičov čítať. A čítajú vôbec knihy alebo len časopisy a letáky? Osmijanko má množstvo dôkazov, veď deti mu posielajú v rámci súťaže aj fotografie. Na jednej je napríklad taký dobre uležaný a začítaný tatino na gauči s pivom. Ktosi ďalší píše o tom, ako sú jeho rodičia veľmi vyťažení.
„Dieťa potrebuje sprievodcu. Dospeláka, ktorý ho nasmeruje k hudbe, divadlu, športu, čitateľstvu, naučí ho milovať prírodu i vážiť si svoje okolie. Malo by sa to začínať v rodine a rodina by sa mala so školou dopĺňať,“ mieni pani Biznárová.
Ako sa však skončil workshop s Mačkami vo vreci a s chlapcom, ktorý chcel vyhodiť svoju sestru z balkóna? „Keď si prešli celou tvorivou aktivitou, deťom sa zrazu akoby zjemnil výraz tváre,“ hovorí pani Biznárová. Chlapci podľa nej postupne začali uvažovať, že to so sestrami nemusí byť až také zlé. Až dokonca uznali, aké je to vlastne dobré mať staršiu sestru. Spojenca.
Sprievodcu. „Od učiteľov dostávame spätnú väzbu, ako súťaž Čítame s Osmijankom stmeľuje kolektívy. Niektorým pomohla vyriešiť problém so šikanovaním. Rozvíja kreativitu.“ Optimizmus však vlieva organizátorke Osmijankovej súťaže ešte jedno poznanie. Že teta Osmijanková – knihovníčka Alena Javorková vôbec nie je výnimkou. A pridáva príklady z knižníc v Piešťanoch, Bánovciach nad Bebravou, Bratislave, Prievidzi a ďalších mestách.
„Počas súťaže sme zistili, že po celom Slovensku máme skvelých pedagógov a knihovníkov, ktorí vymýšľajú vlastné spôsoby, ako deti priviesť k čítaniu. Ukazujú im, ako knižný príbeh pomáha vyrovnať sa s tým vlastným osobným.“