Dnes ráno, keď píšem tieto riadky, klesla ortuť vígľašských teplomerov „iba“ na mínus 14. Vígľaš sa nepovažuje za „slovenskú Sibír“, tou je predsa Liesek alebo Oravská Lesná. A Vígľaš leží v Slatinskej kotline, pätnásť kilometrov od Zvolena. Časť obce sa volá Pstruša a tá má dodnes meteorologickú stanicu, kde 11. februára 1929 zaznamenali rekordný mráz.
Mínus štrnásť – to sa dá ešte hravo zvládnuť, ale mínus štyridsaťjeden? Zima horšia ako v ľadovni alebo v rázštubni pri kolese v mlyne. Podľa starých ľudí by človek v takomto počas nemal vôbec vychádzať von, radšej sa prekrižovať a zaliezť späť pod perinu. Ale načo by aj vychádzal?!
„Môj otec spomínal, že v roku 1929 furmani nemohli s koňmi von, lebo im na studenom vzduchu okamžite zamŕzali nozdry. Mohli sa zadusiť.“ To už je z rozprávania bývalého dlhoročného starostu Vígľaša Pavla Výboha. „Keď vtedy ľudia vylievali na dvore vodu, tak na zem už dopadal ľad. Pomrzla väčšina ovocných stromov, vo veľkom hynula lesná zver, z oblohy padali zmrznuté vtáky.“
Aj podľa klimatológov zo Slovenského hydrometeorologického ústavu bola zima 1928/1929 čímsi výnimočným. Nielen rekordnými mrazmi, ale aj svojou dĺžkou a nádielkou snehu. Veď ešte aj v marci klesali teploty pod mínus 30 stupňov, arktický vzduch k nám totiž prúdil v niekoľkých vlnách. Pritom všetko sa začalo nenápadne, december 1928 bol teplotne nadpriemerný.
V januári síce prituhlo, ale v polovici mesiaca k nám začal prúdiť od západu teplejší morský vzduch. „Ak by sa táto situácia stabilizovala, tak zima 1928/1929 by mala úplne iný priebeh“. To už citujem z odborného článku klimatológov Pavla Fašku, Jozefa Pecha a Pavla Matejoviča. Ibaže začiatkom februára „prenikla do strednej Európy ďalšia dávka kontinentálneho arktického vzduchu, kde sa už predtým udržiaval kontinentálny polárny vzduch, v dôsledku čoho klesala v noci na snehovej pokrývke teplota vzduchu hlboko pod bod mrazu“.
Už 3. februára 1929 dosiahla denná (!) teplota v Hurbanove takmer mínus 21 stupňov. O týždeň nato sa nad naše končiny dostal hrebeň tlakovej výše a nasledovalo podľa klimatológov zmenšenie oblačnosti, utíšenie vetra, ešte intenzívnejšie mrazy. Vo Vígľaši namerali najtuhší mráz, ale aj v Oravskom Podzámku klesla teplota 11. februára na 36,5 stupňa Celzia.
V ďalších dňoch v dôsledku prílevu teplejšieho a vlhkého vzduchu z juhu pribudlo zrážok. Napríklad v Hurbanove napadlo za tri dni 48 centimetrov snehu, v severnejšie položených okresoch ešte oveľa viac. Chumelí tak, že ani sveta nevidno, hovorili si ľudia.
Foto: KNIŽNÝ FOND VKJB
Hynuli ľudia i zver
Z dobovej tlače sa dozvedáme, že zima roku 1929 postihla najmä vodovodné siete a na kolená zrazila železničnú dopravu. Mladé Československo ešte nezáviselo natoľko od elektrickej energie, ale uviaznuté vlaky spôsobili takmer politickú krízu. Vláda vydala vyhlásenie, v ktorom vyzývala obyvateľstvo do spoločného boja proti „prírodným besom“, údaje o počtoch ľudských obetí však neuviedla.
Tuhé mrazy plus záľahy snehu, to je nebezpečná kombinácia. V severných okresoch Slovenska sa vtedy obnovila takmer zabudnutá stredoveká tradícia – každý žiak musel doniesť do školy aspoň jedno polienko dreva, aby bolo čím kúriť.
Ako zaznamenali obecní a školskí kronikári, vo februári 1929 deťom zo Skalice a Šiavničky omrzli cestou do školy uši a prsty, preto museli zostať doma. V školách sa triedy nedali vykúriť, hoci sa kúrilo naplno. Vyučovanie muselo byť preto prerušené, ministerstvo školstva vyhlásilo nútené prázdniny. V národe ich pomenovali „studené“. Trvali od 18. do 28. februára a potom ich predĺžili až do 10. marca 1929.
Dunaj na svojom slovenskom úseku trvalejšie zamrzol práve v pamätnom roku 1929, keď neďaleko Rusoviec uviazla v ľadovom pancieri loď Sázava a prírodná hranica bola zrazu priechodná. Využili to najmä miestni pašeráci.
Ľudia na Slovensku vtedy zažili viac ako 75 ľadových dní, čiže dní, keď teplota zostáva pod nulou celých 24 hodín, a vyše 90 dní so zápornými dennými teplotami.
Rekordné mrazy boli namerané aj v Čechách a na Morave. V Litvínovciach pri Českých Budějoviciach bolo 11. februára 1929 dokonca chladnejšie ako vo Vígľaši – až mínus 42,2 stupňa Celzia. Vltavu spútal ľad do hĺbky jedného metra, zamrzli vodovody aj plynové potrubia, obyvateľom veľkých miest chýbala voda, rady na uhlie vraj pripomínali vojnu.
V Prahe ležala takmer desať týždňov (!) 30-centimetrová snehová pokrývka, v Klementíne, kde je najstaršia česká hydrometeorologická stanica – dokonca 45 cm, čo je odvtedy rekord.
Mimochodom, dnes sa vo verejnosti neúmerne zvýšil záujem o podobné rekordy, najmä teplotné, akoby zimy súťažili medzi sebou o podobné prvenstvá. Ľudia sa potom menej zaujímajú o ich dôsledky. V zimných mesiacoch roku 1929 boli účinky arktických mrazov viac ako smutné: noviny bez prestania referovali o zamrznutých ľuďoch. „V noci zamrzol na stráži vojak 152. pluku v Olomouci a v Opave zamrzlo dieťa v kočíku,“ informoval 11. februára 1929 Moravskoslezský denník. Lidové noviny zase na druhý deň písali, že v Brne prišlo okolo sto robotníkov do Zbrojovky s omrzlinami a že „pomrzlo veľa Cigánov“.
V celom Česku odumrelo cez túto legendárnu zimu vyše 50 percent ovocných stromov, poľnohospodárske kultúry boli ničivými mrazmi zdecimované, zo sypkého snehu sa ľahko tvorili vysoké záveje, čo spôsobovalo opakované dopravné kalamity.
Foto: WWW.WIEDOMOSCI.PL
Zima storočia alebo tisícročia?
U našich severných susedov to vtedy nebolo ináč a mali tam namerať dokonca silnejšie mrazy. Poľskí klimatológovia však upozorňujú, že viaceré stanice, ktoré sa v tejto súvislosti spomínajú, nepatria do siete Národného meteorologického ústavu. Oficiálne bolo potvrdených len mínus 40,6 stupňa Celzia na stanici v Zywieci 10. februára 1929.
Námorný prístav v Gdansku zamrzol, čo je neobvyklé, a od 13. februára boli zrušené prednášky dokonca na Jagellonskej univerzite v Krakove, o vyučovaní na školách nižších stupňov ani nehovoriac.
Aj v Poľsku to bola zima nielen mrazivá, ale aj zasnežená. Od januára do marca 1929 sa hrúbka snehovej pokrývky v nížinách (!) pohybovala od 20 do 60 cm.
Podobné správy prichádzali aj z ďalších krajín Európy. Zamrzlo Baltské more aj benátske kanály. Čo znie paradoxne, nezvyčajná zima spôsobila na mnohých miestach požiare vyvolané intenzívnym kúrením. Hasenie ohňa sa skomplikovalo zamrznutím vody v hasičských striekačkách.
Dodnes sa o nej hovorí ako o najchladnejšej zime 20. storočia, o zime storočia a niektorí odborníci dokonca tvrdia, že takáto zima sa môže vyskytnúť len raz za tisícročie. Svojho času som sa o tom zhováral s klimatológom Pavlom Šťastným, ktorý takéto názory spochybnil. Veď hodnoverné meteorologické záznamy siahajú len 150 – 200 rokov dozadu.
Môže sa však zopakovať podobná zima do desiatich rokov? Ťažko povedať, zatiaľ aspoň nič nesvedčí o tom, žeby „vígľašský rekord“ mal padnúť už počas tohtoročnej zimy. Ibaže počasie je vrtkavé a príroda je známa svojou nevyspytateľnosťou a rozmarmi…