Foto: Wikipedia
Nestáva sa často, aby ste pri pive stretli človeka ovenčeného Oscarom. Ten, kto v 80. rokoch minulého storočia zablúdil do pražského pohostinstva Na Mělníku, to však zažiť mohol. Jedným zo štamgastov tam totiž býval chlapík, ktorý síce zabával celú spoločnosť, no inak vyzeral tuctovo. Za večer si dal polievku a osem pív, a keď naňho prišla slabá chvíľa, obšťastňoval kumpánov historkami, ako kedysi získal Oscara. Ak sa z neho smiali, vybral z tašky pozlátenú sošku zabalenú v utierke…
Ten muž sa volal Ivan Jandl a cena bola naozaj jeho. 26. marca 1949, keď mal 12 rokov, prišiel na jeho adresu v Prahe-Libni telegram. „Si víťazom Oscara za najlepšiu detskú úlohu. Stop. Oscar je najvyššie ocenenie Akadémie filmových umení a vied. Gratulujeme,“ oznámil mu po anglicky švajčiarsky filmový producent.
Keby Ivan pochádzal z inej krajiny, asi by sa pred ním otvorila sľubná kariéra a stal by sa úspešným hercom. Žil však v komunistickom Československu a vo svete zúrila studená vojna. Všetko preto dopadlo úplne inak…
Foto: Wikipedia
Hercom aj bez slov
Ako sa tento útly český chlapec dostal k Oscarovi? Vďaka za to patrí rakúsko-americkému režisérovi Fredovi Zinnemannovi, ktorého neskôr preslávil western Na pravé poludnie, vojnová dráma Odtiaľto až na večnosť či politický triler Šakal. Pre svoj nový film hľadal dieťa, ktoré by aj bez slov – len pohľadom a mimikou – dokázalo vyjadriť úzkosť, strach, radosť i smútok.
Keď 40-ročný filmár zavítal do Prahy, niekto mu poradil, aby skúsil šťastie v Dismanovom detskom rozhlasovom súbore. S kolegami si tam obzrel 120 detí, jedným z nich bol aj desaťročný Ivan.
„Povedali mi, aby som niečo predviedol. Ja som nemal nič pripravené. Vravel som: Nikam nepôjdem! Jednoducho, nútili ma k tomu a ja som sa nazlostil. A on hovorí: Tak choď a ukáž, že sa hneváš,“ zaspomínal si Jandl počas besedy v septembri 1981. Nakoniec zahral scénu, pri ktorej do telefónu naoko vynadal režisérovi, aby mu nezavadzal v štúdiu. Zinnemann si pri tom výstupe uvedomil, že svojho hrdinu už našiel.
Hlavnou postavou príbehu mal byť totiž zúbožený český chlapec, ktorý prežil Osvienčim. Zamestnanci medzinárodnej organizácie UNRRA by mu radi pomohli, lenže malý tulák vôbec nerozpráva. Zabudol, ako sa volá, aj to, kde má domov. Keď v panike ujde, ujme sa ho americký vojak, ktorého stvárnil vtedy ešte neznámy, no neskôr slávny herec Montgomery Clift. S najdúchom sa zblíži a uvažuje nad tým, že si ho adoptuje. Napokon ho však spozná matka, ktorá ho po celý čas hľadala…
Ivan spĺňal všetky predpoklady. Bol neduživý, po tom, ako v troch rokoch prekonal obrnu, ľahko kríval. Mal i citlivú povahu. Keďže ho rodičia ako jedináčika takmer stratili, veľmi na ňom lipli. V jeho prospech hovorilo aj to, že mal prvé herecké skúsenosti zo slovenského filmu Varúj…!
Foto: Wikipedia
„Bol roztomilý. Malý blondiačik s veľkými očami. Dobrý, nikomu neublížil, nebol to žiadny darebák. Chlapci tam lietali po štúdiu, ale on bol skôr zdržanlivejší,“ opísala ho nedávno pre Český rozhlas bývalá členka Dismanovho súboru Zdeňka Harcubová.
Švajčiarsko-americká dráma Poznamenaní (The Search) sa nakrúcala od júna do novembra 1947 – ateliéry v Zürichu, exteriéry v rozbombardovaných nemeckých mestách Mníchov, Ingolstadt a Würzburg. Od konca druhej svetovej vojny uplynuli len dva roky, preto prostredie pôsobilo veľmi autenticky. Uveriteľnosť príbehu umocňoval fakt, že okrem Jandla a jeho francúzskeho kamaráta boli všetky deti vo filme naozaj siroty, ktoré zachránili z koncentračných táborov.
Československo bolo vtedy ešte demokratickým štátom, takže s cestovaním na Západ nebol problém. Malého Ivana práca bavila, hoci nevedel ani slovo po anglicky. Všetci k nemu boli milí, režisér trpezlivý a jeho filmová mama, ktorá zároveň vypomáhala ako tlmočníčka, sa oňho s láskou starala. Hrala ju Jarmila Novotná, česká operná speváčka. V tom čase žila v New Yorku, kde účinkovala v Metropolitnej opere. Chlapca si tak obľúbila, že s ním zostala v kontakte až do 80. rokov.
Pre Ivana bolo filmovanie veľkým dobrodružstvom i preto, lebo bol v cudzine bez rodičov. Od producentov dostával vreckové desať dolárov denne, ktoré vlastne ani nemal na čo minúť, lebo čokoláda stála zopár centov. So svojím francúzskym kamarátom ich preto vymieňal za americké cigarety. Buď ich vyfajčili, alebo ponúkali Nemcom v uliciach za to, že ich povozia na špeciálnom vláčiku, ktorým odpratávali sutiny.
Inak si však zábavy veľa neužil, nakrúcanie bola drina. „Predstavte si: o pol ôsmej ráno byť v ateliéri, pracovať v žiare svetlometov, do tých sa dívať, jedna malá scéna sa dnes nakrúcala 27-krát (a to nie je výnimka). O druhej nás pustia, o tretej musíme byť po obede a v štúdiu. Popoludní nasleduje to isté ako dopoludnia, o siedmej sme hotoví, o pol ôsmej sme doma, navečeriam sa a idem spať. Tak je to každý deň,“ písal rodičom zo Švajčiarska.
S chlebom od Američana
Keď sa Ivan vrátil do Prahy, spolužiakov ohuroval historkami o skvelom dobrodružstve, švajčiarskej čokoláde a „ujovi Fredovi“, ako volal Zinnemanna. Medzi vrstovníkmi v Dismanovom súbore sa stal na krátky čas hviezdou. „Nebol nafúkaný… Uctievali sme ho ako nejakú autoritu,“ potvrdil herec Václav Martinec.
V marci 1948 mali Poznamenaní premiéru v New Yorku, odkiaľ sa začalo ich úspešné ťaženie po svete. Výťažok z premietania putoval na repatriačné fondy OSN. Kritici na Západe pritom nešetrili chválou. Aj keď sa snímka nevyhla pátosu, dojímavý príbeh chytal divákov za srdce.
Zatiaľ čo v zahraničí zbieral ovácie, v Československu ho videla len hŕstka ľudí. V lete 1948 ho švajčiarsky producent priviezol na filmové festivaly v Zlíne a Mariánskych Lázňach, no v kinách ho už neuviedli. V krajine sa totiž zmenila situácia a totalitný režim nemal záujem o film, ktorý zobrazuje dobrého amerického vojaka. Štát postoj nezmiernil ani po tom, čo v marci 1949 prišlo prekvapenie – Jandla najskôr ocenili Zlatým glóbusom a o pár dní nato aj Oscarom.
Na odovzdávaní sa však nemohol zúčastniť, komunisti mu to nedovolili. Na ceremónii v Los Angeles preto iba ukázali jeho fotografiu z filmu, na ktorej sa kŕmi chlebom, čo mu daroval americký vojak. Ak si do toho divák dosadil ideologický kontext, vyznelo to ako provokácia.
„Bulvárna tlač sa tej záležitosti, prirodzene, zmocnila, takže si myslím, že to z politického hľadiska bola chyba, keď ma vtedy do Spojených štátov nepustili. Ja som tam rozhodne nechcel zostať, veď som mal dvanásť rokov. Čo by som tam robil,“ smial sa z toho po rokoch Jandl.
Foto: Wikipedia
O tom, ako sa k nemu vzácna soška dostala, existujú dve historky. Podľa jednej ju do ČSR dopravili dvaja americkí novinári, ktorí mu ju odovzdali v sídle Československého štátneho filmu. Ak možno veriť slovám Jandlovho známeho Michala Steina, otca usadili na chodbe a Ivanovi pohrozili: „Keď sa ťa tí ujovia budú pýtať, prečo nenakrúcaš, tak im musíš povedať, že máš ponuky od nášho socialistického filmu a preň ťa treba zachovať. Ak budeš hovoriť niečo iné, tak sa stane dosť zlá vec tvojmu oteckovi,“ odznelo v dokumente Šárky Skákalovej, ktorý pred dvoma rokmi nahrala pre Český rozhlas.
Jandlov bývalý spolužiak Miroslav Bartoš, naopak, tvrdil, že miniatúrnu sošku (veľkosť prispôsobili dieťaťu) dostala rodina poštou. Navyše prišla poškodená. „Ten Oscar je nejaký zvláštny. Má nejakú opálenú hlavu. Niečo ste s ním robili?“ pýtal sa vraj chlapcov Ivanov otec. Keď sa sťažoval na colnici, úradníci priznali, že museli zistiť, či je z rýdzeho zlata. A tak spravili malý experiment – opiekli soške hlavu. Tieto stopy po ohni na nej vidno dodnes.
Pozdrav od Bardotovej
Po ocenení sa z Ivana stala svetová hviezda, ale iba na Západe. Tam sa ocitol na stránkach časopisov, všetci ho ospevovali, domov mu chodilo množstvo gratulácií a listov od fanúšikov. Napísal mu napríklad niekdajší austrálsky premiér Robert Gordon Menzies či Shirley Templeová, ktorá sa kedysi preslávila ako detská herečka a – tak ako Ivan – dostala špeciálneho Oscara. Neskôr ho dokonca zaskočil list od mladučkej Brigitte Bardotovej.
„Milý Ivan, aby som sa Ti predstavila. Ako možno vieš, mám za sebou už prvú úspešnú filmovú rolu. Veľmi sa mi páčil film, za ktorý si nedávno dostal Oscara. Napísali mi z Europe-Filmu, že mám s Tebou hrať vo filme z Afriky o dvoch súrodencoch stroskotancoch. Veľmi sa teším na spoluprácu s takým výborným hercom ako si Ty. Dúfam, že sa čo najskôr stretneme v Paríži,“ pozývala francúzska herečka, ktorá sa potom stala idolom celej generácie.
„Malo sa to nakrúcať v Libérii alebo niekde v Pobreží Slonoviny,“ prezradil o tom po 30 rokoch Jandl. „Našťastie k tomu nedošlo. Dnes by už Brigitte Bardot o mňa nemala záujem.“
V skutočnosti to však bolo Československo, ktoré oňho nestálo. O jeho úspechu sa nikde nepísalo ani nehovorilo. Z „imperialistickej“ Ameriky bol už predsa nepriateľ a „skazenú kultúru buržoázie“ nahradil socialistický realizmus. Vzorom už nebol Hollywood, ale Moskva. Tak sa stalo, že to, čo by Jandlovi za normálnych okolností pomohlo naštartovať kariéru, ju, naopak, pochovalo. Nakrúcať v cudzine mu zakázali a doma ho nechceli.
Pred kamerou sa zjavil už len v troch epizódnych úlohách, a keďže šlo o filmy poplatné režimu, jeho otcovi to nebolo príliš po vôli. Vrchol nastal, keď Ivanovi ponúkli rolu v propagandistickej dráme Olověný chléb. To už Jandla staršieho, povolaním úradníka, rozčúlilo. „Keď ťa Klement Gottwald nepustí hrať von, tak ani v tomto hrať nebudeš,“ zdôraznil vraj synovi a ďalšie nakrúcanie zatrhol.
Foto: Wikipedia
S Jandlovou kariérou bol koniec. Po strednej škole sa ešte snažil dostať na Divadelnú fakultu Akadémie múzických umení (DAMU), ale neuspel. Jeden z pamätníkov neskôr vravel, že ho na prijímačkách vysmiali a neobmäkčilo ich, ani keď im ukázal Oscara. Sklamaný začal študovať históriu, potom žurnalistiku, nič z toho však nedokončil.
Jeho život akoby stratil smer, v priebehu siedmich rokov vystriedal šesť zamestnaní. Ožil, až keď v roku 1965 nastúpil do rozhlasu. Pracoval tam ako hlásateľ a vedúci vysielania, konečne robil niečo, čo ho bavilo. V roku 1966 rozhlas Jandlovi dokonca umožnil, aby prvý raz verejne prehovoril o svojom zabudnutom Oscarovi.
Ani toto pokojné obdobie netrvalo dlho. Prišla normalizácia a jemu sa vypomstilo, že bol počas „Pražskej jari“ členom Klubu angažovaných nestraníkov. Jeho kolega z tých čias Karel Tejkal nedávno poznamenal, že Jandl bol dobrý hlásateľ, lenže niektoré veci z presvedčenia odmietal: „Bol to človek, ktorý mal svoje mravné, politické a morálne zásady – a na tých trval.“
V roku 1972 ho z rozhlasu vyhodili a skončiť musel aj s právom, ktoré študoval popri zamestnaní.
Zúfalý boj s osudom
Napriek tomu, že Jandl zbožňoval humor, bol jeho život vlastne tragický. Hoci bol vzdelaný, mal množstvo záľub a kamarátov, zostával osamelý. Divadlu sa venoval už iba ochotnícky, osvedčil sa ako herec, režisér i scenárista. Inak si zarábal, ako vedel. Pracoval ako revízor, úradník, spojovací technik, divadelný inšpicient či obchodný inšpektor. Zatiaľ čo iní ľudia s jeho talentom hrali alebo režírovali, on kontroloval salámy.
S vrtochmi osudu, ktorý ho najprv vyniesol na vrchol, aby ho odtiaľ vzápätí strhol, sa nedokázal vyrovnať. Cítil sa ukrivdený, a akoby to nestačilo, trpel pocitmi menejcennosti. Už nepripomínal toho milého chlapca z filmu. Pribral, hanbil sa za plešinu a krívanie. Nikdy sa neoženil ani nemal deti. O tom, čo ho trápilo, sa navyše s nikým nebavil. Dusil to v sebe. Liek na svoju traumu našiel v alkohole.
„Keď ho vyhodili z rozhlasu, bol to preňho nástup k sebazničeniu,“ priznala po rokoch jeho priateľka Helena Drábková. Kým ešte žila jeho matka, držal sa ako-tak na uzde, no po jej smrti rýchlo upadal. Čoraz väčšmi sa opíjal a chradol.
Zlá životospráva sa prejavila na jeho zdraví. Mal problémy so sluchom, trápila ho silná cukrovka. Rady lekárov a kamarátov ignoroval. Vedel, že mu pivo škodí, ale nechcel sa ho vzdať. V novembri 1987, sotva ho prepustili z nemocnice, si susedia všimli, že ho tri dni nevideli, aj keď sa v byte svieti. Privolali políciu, ktorá ho už našla mŕtveho. Zomrel po záchvate vyvolanom cukrovkou. Keby nebýval sám, asi by prežil.
O smrti 50-ročného oscarového herca nevyšla v tlači nijaká správa, nikto si naňho nespomenul. Pohreb zariadil vzdialený príbuzný, ktorý jeho kamarátom ani nedal vedieť. Pochovali ho bez obradu, jeho urnu s popolom si nikto neprevzal. Až po roku a pol sa mu známi napokon poskladali na skromné miesto odpočinku. Jeho Oscar a Zlatý glóbus, ktoré doma ukrýval v škatuli od topánok, sa, našťastie, zachovali. Notár ocenenia odovzdal filmovému archívu, kde ich opatrujú dodnes.
Foto: Wikipedia
Trvalo ešte dlho, kým sa o Jandlovi začalo konečne hovoriť. V roku 1991 televízia odvysielala jeho slávny film, o 16 rokov neskôr mu venovali hviezdu na „chodníku slávy“ v Zlíne. Napriek tomu o ňom veľa ľudí doteraz nevie.
„Život stvára hlúposti. Ivanovi vlastne zlomil väzy skvelý americký film skvelého pána režiséra,“ komentoval Jandlov osud jeho kamarát, český režisér a scenárista Hynek Bočan. „Pre mňa je to dôkaz toho, čo tu ten režim napáchal.“ Podobne to dnes vidí aj Drábková: „Jemu Oscar zničil život. Doslova a do písmena.“