Nájdu ľudia zmier, ak Darwinova žaba prežije?

, 21.03.2019 06:00
prales, čile
Dažďový prales mierneho pásma v Čile. Autor:

Nosatka Darwinova je nezvyčajná žaba. Objavil ju zakladateľ evolučnej biológie Charles Darwin v pralesoch Čile. Má dlhý nos a o potomstvo sa stará samec. Žubrienky sa vyvíjajú v jeho hlasovom vaku a keď žabky vyrastú, vyskáču z otcovej tlamy von. Sotva sa vtedy zaujímajú o ľudí a konflikty, ktoré nimi zmietajú. A predsa zohrávajú tieto podivuhodné stvorenia zaujímavú úlohu pri hľadaní zmieru v čilskej spoločnosti. Darwinova žaba je na pokraji vyhynutia, podobne ako hlucháň na Slovensku. Obom druhom mizne domov, prastaré lesy. Čiľania to však chcú zmeniť.

„Kto nepozná čilský les, nepozná túto planétu. Z tejto zeme, z tohto ílu, z tohto ticha som vyšiel, aby som spieval svetu,“ napísal Ricardo Eliécer Neftalí Reyes Basoalto, básnik známy pod pseudonymom Pablo Neruda. Bol to jeden z najvýznamnejších latinskoamerických lyrikov 20. storočia a držiteľ Nobelovej ceny za literatúru. Nerudov les sa však zmenšil.

Na jeho zvyšky dnes cerí zuby Tichý oceán. Z brehu k nemu načahuje ostré skaly. Rozprestiera sa na pobreží v centrálnej časti Čile, neďaleko mesta Valdivia. Obrastá hrebene Pobrežných hôr (Cordillera de la Costa), horské pásmo, ktoré sa tiahne pozdĺž Ánd. Oddávna tvorí krajinu dreva a vody.

Nosatka Darwinova.
Nosatka Darwinova. Autor: Fabian Munoz

„Tento les má druhovo väčšie bohatstvo ako všetky lesy Európy. Rastú v ňom stovky druhov drevín,“ opisuje dekan Lesníckej fakulty Technickej univerzity vo Zvolene Viliam Pichler a zároveň podpredseda komisie pre lesy a vodu v rámci Medzinárodného zväzu lesníckych výskumníckych organizácií (IUFRO). Prales navštívil počas konferencie, ktorú IUFRO zorganizovala v novembri 2018. „Tento prirodzený les je perfektne vyladený. Funguje ako obrovská zásobáreň vody.“ Je to dažďový prales, akurát leží v miernom pásme.

Ročne tu spadne asi 3-tisíc milimetrov zrážok. Veľká časť vody sa valí v potokoch a riekach nielen späť do oceánu, ale najmä do vnútrozemia. No značnú časť vlahy si les udrží. V pôde, mohutnejúcich stromoch ale aj v pováľaných a práchnivejúcich kmeňoch, ktoré vodu sajú ako špongia. V tomto vlhkom prostredí žije Darwinova žaba a s ňou stovky ďalších druhov organizmov. Pavúky, obojživelníky, pumy, rybáriky, ďatle. Chrániť Darwinovu žabu znamená chrániť jej domov a všetkých jedinečných obyvateľov. Zo vzdušnej vlhkosti žije množstvo epifytov, rastlín, lišajníkov a húb, ktoré sa zachytili na kôre a konároch veľkých stromov. Obrastajú ich paprade, liany a rôzne popínavé rastliny vrátane národného kvetu Čile – Lapageria rosea.

Je trochu iróniou, že ho pomenovali podľa prvej Napoleonovej manželky Marie Josèphe Rose Tascher de la Pagerie a dnes zdobí pergoly a ploty po celej Európe. Hoci prirodzené prostredie tohto kvetu je domovom nespútaných, húževnatých a hrdých ľudí, ktorí dlho odolávali tlaku Európanov a západnej civilizácie. Mapučov. Nepoddali sa prvým španielskym kolonizátorom, dokonca ich z mnohých miest vytlačili. Ubránili sa zbraniam. Ich domovinu však dobyla píla a motyka. V druhej polovici 19. storočia ju začali pretvárať nemeckí kolonisti a pôvodnú krajinu prevrátili „naruby“. Obrali ju o pestrosť. A o vodu.

Krásny červený kvet Lapageria Mapučovia vo svojom jazyku mapundungun nazývajú kopiwe, čo znamená „byť hore nohami“.

Ilustrácia kvetu lapageria rosea z roku 1861.
Ilustrácia kvetu lapageria rosea z roku 1861. Autor: FLICKR/SWALLOWTAIL GARDEN SEEDS

Strom, ktorý vypije najviac vody

Aj Mapučovia si z tohto lesa pred príchodom kolonizátorov brali, čo potrebovali. Stovky rokov v ňom hospodárili, odlesňovali potrebné plochy, chovali hospodárske zvieratá, venovali sa poľnohospodárstvu. No stále tu existoval kompaktný rozsiahly les, v ktorom ľudia nachádzali medicínu. Pre ducha, no aj pre skutočné zdravotné problémy.

Silne aromatické drevo a listy stromu laurel (tihue alebo peruánsky muškátový oriešok) používali pri dýchacích ťažkostiach, bolestiach hlavy aj ako diuretikum. Štúdie preukázali, že drevo posvätného stromu drimys winteri (canelo, foye alebo v preklade zimná kôra) má antialergické, protizápalové účinky a pôsobí proti bolesti. V 16. storočí ho dokonca moreplavci Francis Drake a James Cook využívali na plavbách ako prevenciu pred skorbutom. Tehlovočervená až blčiaca kôra stromu arrayan alebo čilskej myrty sa prikladala na zranenia. Tieto stromy sa však z krajiny takmer vytratili.

Pán Pichler nám zrazu ukazuje fotografie úhľadných políčok vo zvlnenej pahorkatine. Oddeľujú ich usporiadané stromoradia, háje. Kde-tu dom, veľké auto. V dokonalých oblúkoch sa vlní zubatým lesom olemovaná pastvina a na nej si hovejú fľakaté kravky, plemeno holštajnské. Nie je to Bádensko-Württembersko, ale dnešný obrázok čilských regiónov Araucanía a Los Ríos.

Nemeckých kolonizátorov z Bádenska-Württemberska pozvala čilská vláda v rokoch 1850 až 1875. Dôvodom boli obavy, že európske mocnosti budú chcieť zabrať riedko osídlené lesnaté oblasti. Niekoľko tisíc Nemcov si do Čile doslova prenieslo svoj model podoby krajiny. „Stromy tu rástli na ich vkus pomaly. Chceli to zefektívniť a tak začali lesy klčovať a využívať ako pastviny. Pôvodné majestátne druhy ako napríklad fitzroya (juhoamerický cyprus) vyťažili, vyexportovali do celého sveta,“ ukazuje lesník a pedagóg Pichler.

Do vyťaženého územia začali vysádzať nové druhy. Na prvý pohľad sa zdá, že zubaté horizonty v „skopírovanej“ krajine tvorí smrek. Nie. Je to eukalyptus. Pôvodný prales kypiaci biodiverzitou nahradili rozsiahle plantáže s jedinou drevinou. „Eukalyptus zohráva podobnú úlohu ako smrek. Rýchlo produkuje drevo, stína sa už po 10, 15 rokoch. Rúbe sa vo veľkých pásoch. Vyrába sa z neho štiepka, palivové drevo,“ dodáva Pichler. Kamióny, vagóny prúdia do prístavov. Týždeň trvá, kým sa štiepkou naloží obrovská loď, ktorá potom smeruje cez pol sveta do Japonska alebo do Južnej Kórey.

„Tu dotiahli nemecký koncept lesníctva až za jeho vlastné, pomyselné hranice, keď pôvodné, pestré lesy nahradili krátkodobo efektívnymi monokultúrami z nepôvodných drevín,“ konštatuje Pichler. V prudko rastúcom a fantasticky speňažiteľnom dreve sa však skrýva zrada. Eukalyptus má obrovskú spotrebu vlahy. Preto rastie tak rýchlo. A v krajine chýba v suchých rokoch kľúčový element nielen pre prežitie Darwinovej žaby, ale aj človeka. Voda.

Celý les je pretkaný potokmi a riekami.
Celý les je pretkaný potokmi a riekami. Autor: Viliam Pichler

Krajina je len predstava

Je ľahké krútiť hlavou nad počínaním nemeckých kolonistov. Robili pritom len to, čo si pamätali z domoviny. „Kolonisti si v hlavách preniesli mentálny obraz svojej krajiny. A podľa neho vyformovali novú krajinu, do ktorej prišli,“ hovorí pán Pichler.

Britský historik umenia Simon Schama tento koncept rozviedol vo svojej knihe Krajina a pamäť. No najmä núti čitateľa prehodnotiť spôsob, akým vníma krajinu. Hoci sa človek spolieha na zrak, je veľmi zaujímavé, ako vnímanie krajiny ovplyvňujú a manipulujú osobné zážitky, kultúra, knihy, maľby a dokonca aj pohľady predchádzajúcich generácií a mýty.

Nemecká šľachta chcela pred storočiami zarobiť čo najviac na predaji dreva na stavbu lodí pre námorné veľmoci. Z lesov sa vytratili staré duby, nahradili ich rýchlo rastúce smreky. Dubové háje však podľa Schamu zostali kdesi v nemeckej predstavivosti dodnes.

Pohľad do tej istej krajiny je zakaždým inou, neraz protichodnou imagináciou. Mapučovia videli v pralese silu, domov, medicínu, Nemci neusporiadanosť, chaos, divokosť, nepokoj. Úhľadnosť, estetickosť dosiahli v krajine monokultúrnych le­sov.

Dokáže človek prehodnotiť a „oslobodiť“ vlastné vnímanie krajiny? Čo ak zistí, že jeho pohľad je pre iného človeka fatálny? Ak sa prepracuje až k tomuto poznaniu, dokáže to zmeniť?

Oheň ohňom?

Takýto spôsob zmierlivého filozofovania môže byť pre Mapučov výsmechom. Veď nemeckí kolonisti zabrali zem a lesy ich dedov. Nemecký spôsob hospodárenia v krajine bol dokonca podporovaný počas vojenskej diktatúry Augusta Pinocheta. Nemecký životný štýl je v krajine dodnes vzorom, cveng majú nemecky znejúce reštaurácie a nemocnice. Tak prečo si krajinu predkov jednoducho nevziať späť?

Eukalyptová plantáž.
Eukalyptová plantáž. Autor: Viliam Pichler

Čilské eukalyptové a borovicové plantáže na fotografiách a videách v posledných suchých a čoraz horúcejších rokoch často horia. Husto rastúce eukalypty predstavujú „výbušné“ zmesi. Sú mimoriadne náchylné na požiare. Keď podľa správy BBC v roku 2012 v jedinom týždni zhorelo asi 500 štvorcových kilometrov lesov a pasienkov (čo je viac ako rozloha Bratislavy a Nitry spolu), čilská vláda obvinila z podpaľačstva mapučských aktivistov, ktorí sa snažili získať späť krajinu svojich predkov. Tí obvinenia vtedy odmietli.

V nasledujúcich rokoch však práve týmto smerom vystupňovala svoje aktivity jedna z mapučských organizácií Coordinadora Arauco-Malleco (CAM). Zintenzívnila svoje sabotážne útoky proti spoločnostiam ťažiacim drevo a uchýlila sa aj k podpaľačstvu. Presne pred rokom vypálili jej členovia niekoľko plantáží a polí. Zablokovali viaceré cesty. Podpálili 16 lesníckych vozidiel. „Tieto lesy sme spálili ako akt legitímneho odporu proti ťažobnému priemyslu, ktorý utláčal Mapučov. Ak urobíme ich podnikanie nerentabilným, odídu preč, čo nám umožní obnoviť zničenú krajinu a znovuvybudovať náš svet,“ citoval britský denník The Guardian Hectora Llaitula, hovorcu CAM.

Od aktivistov sa však medzitým odštiepila radikálna skupina Weichan Auka Mapu, ktorá zaujala ostrý protičilský postoj a začala vypaľovať kostoly. Jeden zničila len niekoľko hodín pred vlaňajšou návštevou pápeža Františka v problematickom regióne. Mapučovia predstavujú asi 9 percent populácie Čile. Ďalšie útoky ich podľa odborníkov len oberajú o šancu nakloniť si sympatie verejnosti k ich prvotnému zámeru obnoviť krajinu.

Aj napriek tomu čilská vláda spustila podľa denníka The Guardian vlani v lete program rozvoja regiónu zameraný na turizmus, poľnohospodárstvo a energie. Plán tiež počíta s výkupom súkromných pozemkov v prospech agentúry pre miestny rozvoj, čím si chce vláda získať podporu pôvodného obyvateľstva. Súbežne s tým sa však sprísňujú zákony týkajúce sa boja proti terorizmu, ktoré umožnia razantnejšie zakročiť proti podpaľačom.

Nemci lesy klčovali. Mapučovia lesy vypaľujú. K slovu sa prekvapivo dostali aj samotné lesy.

Rúbane pripomínajú tie európske.
Rúbane pripomínajú tie európske. Autor: Viliam Pichler

Zmena myslenia

„Správa štátnych lesov Čile (CONAF Chile) sa rozhodla vytvárať v partnerstve s ochranárskymi organizáciami rozsiahle územia, rezervácie, ktoré sú v striktnom režime ochrany. Aby zmiernili spoločenské napätie,“ približuje Viliam Pichler.

Tak vznikla napríklad Valdívijská pobrežná rezervácia. 50-tisíc hektárov sa podarilo na burze kúpiť ochranárskym organizáciám WWF Chile a The Nature Conservancy (Ochrana prírody) po tom, čo skrachovala jedna drevárska spoločnosť, ktorá premieňala pôvodné dažďové pralesy na eukalyptové plantáže.

Ďalších 10-tisíc hektárov do rezervácie vložili štátne lesy CONAF. „Dnes sú tieto lesy pod prísnou ochranou. Regenerujú sa a získavajú novú rovnováhu, čo je znakom zdravého ekosystému. Toto napísali na tabule pre návštevníkov čilské štátne lesy ako jeden z výrazov komplexnej zmeny myslenia, ktorú si zároveň s víziou modernej a spoločensky akceptovanej bioekonomiky vytýčili pre 21. storočie. Napokon, bioekonomika je najmä ekonomika založená na živote,“ zamýšľa sa pán Pichler.

Ochranári a štátni lesníci sa spojili v ďalšom veľkom projekte – Národný park Alerce Costero, ktorý má rozlohu 24-tisíc hektárov. Ten susedí s Valdívijskou pobrežnou rezerváciou a vzniká tak veľké a najmä kompaktné chránené územie.

Pri vstupe do parkov sa platí vstupné, približne 10 až 15 eur. Štátne lesy v nich vybudovali infraštruktúru. Drevené chodníky, lávky, schody. Odvážnejší si môžu vyskúšať lanové dráhy, na ktorých preletia ponad koruny stromov. Chodníky vedú k pôsobivým výhľadom, rôznym zaujímavostiam. Na jednom mieste napríklad ukazujú prierez pôdou v dažďovom pralese. V skutočnosti je tenká ako „koža“ a tu človek pochopí význam stromov, stojacich aj ležiacich, pre zadržiavanie vody.

Praotec Alerce

Národný park Alerce Costero nesie meno po stromoch alerce. Ide o juhoamerický druh cyprusu. Rastie vo vysokých polohách a jeden z chodníkov vedie návštevníkov do exkluzívnej spoločnosti týchto 300-ročných velikánov. Cez bájny les Pabla Nerudu a domov Darwinovej žaby, cez krajinu vody, svetla a tieňa do srdca národného parku, k jednému z najstarších stromov Južnej Ameriky. „Praotcovi Alerce“, ktorý má viac ako 3 500 rokov a kmeň široký 4,5 metra. Tabuľa pri ňom pripomína, že prežil rozsiahle lesné požiare, zemetrasenia.

V skutočnosti je posledným „starým mládencom“. Prírodovedec Charles Darwin zaznamenal v 19. storočí objav stromu alerce s kmeňom širokým takmer 13 (!) metrov. Stromy alerce mali mimoriadne kvalitné drevo a vyviezli sa v priebehu 19. a 20. storočia do celého sveta.

Pán Pichler pri tomto starom strome stretol staršieho pána na prechádzke s vnučkou. „Musel k nemu kráčať dve hodiny lesom, aby ho vnučke ukázal. Nebola to však preňho iba vec národnej hrdosti. Oni jednoducho milujú prírodu. Poznajú dreviny, poznajú vtáctvo. Majú to v srdci a vedia si to vážiť,“ dodáva Pichler. Na chodníkoch stretal množstvo návštevníkov. Odpadky žiadne.

Starý otec ukazuje vnučke najstarší strom Čile....
Starý otec ukazuje vnučke najstarší strom Čile. Má viac ako 3 500 rokov. Autor: Viliam Pichler

Chránené oblasti slúžia pre školy, univerzity v nich vykonávajú dendrochronologické analýzy. Pomalá zmena sa však odohráva aj za hranicami národných parkov. Upúšťa sa od eukalyptu a iných cudzích drevín. Na niektorých plochách sa vysádzajú domáce dreviny, nie však ako monokultúry, ale v pestrejšej druhovej skladbe.

Splatený dlh?

Nosatka Darwinova zdobí obálku pútavej a objemnej fotografickej publikácie Parque Oncol, knihy o prírodnom bohatstve rezervácie Oncol. V súčasnosti oslavuje 30. rokov od vzniku. Založila ju a dodnes vlastní spoločnosť Celulosa Arauco y Constitución (Arauco), jedna z najväčších lesníckych firiem na svete. Vyrába materiály na báze celulózy, zamestnáva 37-tisíc ľudí v 30 výrobných prevádzkach v Čile, Argentíne, Brazílii, Uruguaji, USA a Kanade. V roku 2009 vlastnila takmer milión hektárov lesných plantáží v štyroch krajinách.

Zaujímavosťou však je, že v posledných rokoch firma začala rozširovať najmä svoje portfólio prírodných rezervácií. Vytvára ich podobným spôsobom, ako sme už opísali. Skupuje pozemky v blízkosti už existujúcich národných parkov, prepája ich, aby vznikali veľké scelené plochy chránených území. Pred desiatimi rokmi vlastnila spoločnosť 327-tisíc hektárov takýchto lesov. Dnes ich má vyše 400-tisíc hektárov.

Jej čelní predstavitelia José Tomás Guzmán a Matias Domeyko v predslove knihy Parque Oncol, ktorej vydanie financovali, vysvetľujú, že firma chce splatiť svoj dlh prírodnému dedičstvu Čile. Chce ponechať časť z lesov, ktoré vlastní, nedotknutými a časť z nich aj prístupnými pre verejnosť ako nástroj pre hľadanie zmieru.

Pán Pichler upozorňuje, že firma Arauco fungovala dlhé roky ako tradičná lesnícka spoločnosť, zameraná na efektivitu, produktivitu a nízke náklady. Dnes patrí medzi najinovatívnejšie na svete. K zlomu došlo v roku 2010. Tento príklad zmeny filozofie a biznis modelu firmy Arauco bol študovaný poprednými svetovými ekonómami a ako príklad prelomovej inovácie lesnícko-drevárskeho reťazca ho prezentoval aj prestížny magazín Harvard Business Review.

Čilské štátne lesy vybudovali v parkoch celú...
Čilské štátne lesy vybudovali v parkoch celú infraštruktúru. Drevené chodníky, lanové dráhy. Autor: Viliam Pichler

Inšpirácia

Čile zasiahlo ničivé zemetrasenie, piate najsilnejšie spomedzi zaznamenaných zemetrasení. Zahynulo 525 ľudí, 400-tisíc domov bolo zničených. Sídlo firmy Arauco, pobrežné mesto Constitución zasiahla 15 metrov vysoká vlna cunami. Zemetrasenie zničilo takmer všetky prevádzky najväčšieho zamestnávateľa v regióne. Podľa štúdie kanadskej Western University si vedenie spoločnosti v tomto okamihu uvedomilo, že udržateľnosť ich podnikania nespočíva len v obnove stromov. Ale aj v obnove a udržiavaní silných sociálnych väzieb v komunitách, v ktorých pôsobia.

Pán Pichler listuje v knihe plnej podivuhodných rastlín, stromov, pavúkov, žiab, šeliem a hovorí, že spoločnosť Arauco mohla všetko toto bohatstvo tropického pralesa vyťažiť a vysadiť tam ďalšie plantáže. „Nespravili to. Namiesto toho si tieto územia chránia ako oko v hlave. Po tom obrovskom zemetrasení akoby prežili katarziu, vstúpili do seba a povedali si, že musia začať robiť progresívne veci, na úrovni doby. A žiť v mieri s prírodou a s ľuďmi. Situácia priamo na mieste a rozhovory s miestnymi lesníkmi ma presvedčili, že ide o úprimný počin.“

Bolo by naivné očakávať, že vytváranie prírodných rezervácií ľahko utíši prastaré pozemkové krivdy. Ale enormná snaha súkromných spoločností a štátu o ochranu rozsiahlych lesov Darwinovej žaby je pozoruhodným ústupkom. Precitnutím z imaginatívneho vnímania krajiny. A prejavom odvahy pozrieť sa na krajinu očami druhého.

Darwinova žaba

Nosatka Darwinova je nezvyčajná žaba. Objavil ju zakladateľ evolučnej biológie Charles Darwin v pralesoch Čile.

Fotogaléria
Ilustrácia kvetu
		lapageria rosea z roku
		1861.
Pôda v pralese tvorí
		tenkú
		vrstvu.
+9Čilské
		štátne lesy vybudovali v parkoch
		celú...

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#žaba #prales #Čile #Charles Darwin
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku