Z bezodnej pokladnice
Keď sa v našom prostredí objavili prvé e-diskusie, bolo to niečo celkom nové, spájané s obrovskými nádejami. Pamätníci na ne spomínajú ako na prostredie, kde si mohli cibriť názory spolu s ľuďmi, s ktorými síce hlboko nesúhlasili, ale nebolo ťažké si ich vážiť.
Lenže masovosť a „zmasovenie“ patria k javom, ktoré sú v modernej spoločnosti právom kritizované, pretože skrývajú mnohé nebezpečenstvá. Virtuálny priestor je priam famóznou ukážkou tohto javu. Napríklad ľudia, ktorí môžu a chcú zmysluplne diskutovať, sú zvyčajne zatlačení do pozadia či rovno vytlačení ľuďmi, ktorí diskutovať „musia“. Prinajmenšom v istom zmysle.
Priam udiera do očí, že títo prispievatelia si napospol ventilujú zlú náladu alebo liečia komplexy. Oboje býva nezriedka prepojené s akousi osamelosťou. Uľaviť si však dotyční niekde musia, a tak zneužívajú domnelú anonymitu digitálneho priestoru. V úvodzovkách maskovaní nickom predvádzajú často všeličo z bezodnej pokladnice „starej dobrej“ hlúposti, nevedomosti, čitateľskej negramotnosti či neschopnosti základnej argumentácie.
Odvahu vyjadriť sa viac-menej k čomukoľvek si zase dodávajú agresivitou, hrubosťou, urážkami a nefalšovanou nenávisťou k tomu, čo sa práve v ich predstavách hodí nenávidieť. Aby zvýšili šancu toho, že budú nenávidieť spoločne. Pekne pospolu s ďalšími „vranami“. So seberovnými, s ktorými si pomyselne posadali k počítačom. K ich výbave teda zvyčajne patrí aj nasledujúce myšlienkové haraburdie – ideologické nálepky, osobné útoky, paušalizujúce odsudky. Prípadne „rýchločítaním“ získané informácie zo škatuľky poslednej záchrany – omylmi preslávenej Wikipédie.
Špička ľadovca
Evidentne je kus pravdy v bonmote, že e-diskusie nahradili nápisy na verejných záchodoch. Lenže prečo je to tak? Na WC sa predsa s odpadovými produktmi počíta, lenže tu sa poskytovatelia neraz tvária, ako by im na solídnosti a kultivovanosti prostredia záležalo. Všetko je samozrejme inak. Kto to nemienil ako frázu, prinajmenšom v českom prostredí, debaty pod príspevkami redakcie zrušil alebo ich aspoň prísnejšie vymedzil.
U prevažujúceho zvyšku ide o „handl“. Zveličene povedané: o špinavý kšeft. Zďaleka nejde – aspoň nie v prvom rade – o podnecovanie podnetných diskusií, ale o zámer zvýšiť návštevnosť webov stoj čo stoj. Teda o ponuku málo stráženého alebo úplne nestráženého priestoru na exhibíciu. O darovanie digitálnej pavlače jedincom, o ktorých názor by zrejme nestáli ani vo štvrtej cenovej …
Mnohí si už na tento moderný nešvár zvykli. Iní si dokonca povedia, načo to riešiť. Že to nestojí za reč, že ide o podružnosť. Zdá sa pritom, ako by išlo o špičku ľadovca, o zlomok závažnejšej skladačky. O symptóm hlbokej frustrácie vo vyspelej spoločnosti, kde sa stále viac jedincov cítia byť „zahltení“, dezorientovaní a aj preto osamotení, vyhorení a v stave náchylnom k depresii alebo agresivite.
Príležitosť uvoľniť myšlienkový kal však prináša konkrétne dôsledky. Niekedy dokonca také dôsledky, akými sú zhoršenie východiskových negatívnych pocitov jedinca. Bodaj by nie. V prostredí malej spoločenskej kontroly prechádzame celou galériou negatívnych javov, ktoré na nás dopadajú: „Zdá sa, že predovšetkým sociálne siete prispievajú k polarizácii a významnému zhrubnutiu verejnej diskusie, a skôr než väčšiu informovanosť a otvorenosť širokých vrstiev spôsobujú paradoxne pravý opak…" (Manfred Spitzer)
Bez ohľadu na vek
Existujú štúdie, ktoré dokazujú, že vo fiktívnom priestore máme sklony k väčšiemu šíreniu úmyselných neprávd. Ku klamstvu. Ostatne, samotný diskusný nick (nehovoriac o avataroch, falošných identitách a krycích adresách) je najčastejšie čírou nepravdou. Spôsobom, ako sa alternatívne prezentovať okoliu. Apropo: aj istí kyberaktivisti, údajne dobrovoľní bojovníci s informačnými nešvármi a fake news, sú vlastne sami tak trochu obeťami atmosféry fikcie – hovoria si elfovia.
Snaha o nastolenie anonymity tam, kde nemožno očakávať odpoveď z očí do očí, sa zjavne premieta do správania kadekoho: bez ohľadu na vekovú kategóriu. Najciteľnejšie dôsledky sa však týkajú mládeže; napriek jej obvykle vysokej technickej znalosti. Hovorí sa o nebezpečenstve závislostí, úpadku vzdelania a rozhľadu alebo rovno o digitálnej demencii. Mladí ľudia sa navyše ľahšie nechávajú strhnúť k prejavom, ktoré by sa v štandardnom prostredí, bez takejto, povedzme, „komunikačnej anarchie“ neodvážili. Náramne jednoducho a často aj s pocitom pohodlia podľahnú zlým vzorom. Alebo samotnej absencii vzorov správania a uvažovania.
Kus cesty
Komplexné celospoločenské škody (vrátane politických alebo bezpečnostných rizík), o ktorých sa vo vzťahu ku kyberpriestoru čoraz viac hovorí, už zaplnili peknú kopu tlačených, prípadne elektronických kníh. Alebo diskusií. A napriek tomu sa nezdá, že by v nich vehementne odporúčané pestovanie pravých medziľudských väzieb začalo víťazné ťaženie.
Keby som bol nábožensky organizovaný v najväčšej kresťanskej cirkvi, mohol by som sa vo svojom zamyslení podoprieť autoritou poriadne vysokou. Pápež František, teda aktuálny držiteľ Petrovho stolca, pri svojej zatiaľ poslednej návšteve rodnej Latinskej Ameriky podotkol, že „nestačí byť celý deň pripojený, aby sa človek cítil uznávaný alebo milovaný“. Má viac než pravdu, lenže sebaklam a falošná ilúzia bývajú jednoduchšie a prinášajú rýchlejšie odpovede než náročné, a preto dlhšie poznávanie života. O pekný kus cesty.