Foto: Reprofoto: Andrej Barát
Foto: HALTADEFINIZIONE.COM
Už ich prestal počítať. Zozbieral viac ako 3 000 rôznych verzií podoby legendárnej nástennej maľby. Práce Leonardových žiakov, kópie neskorších aj novodobých umelcov. Nič z toho sa nezhodovalo s originálom. Na úplnom začiatku však bol malý reprodukovaný obrázok Poslednej večere od starého otca.
Najviac kopírované dielo
Bol čiernobiely, vo veľkosti väčšej poštovej známky. Záložka do knihy. Dnes ho s prehľadom identifikuje ako grafiku Raphaela Morghena z roku 1800. „Tento nenápadný obrázok ma ovplyvnil na celý život. Dodnes neviem vysvetliť prečo,“ hovorí Lajda. Vtedy mal desať rokov.
VIDEO: Da Vinci – Od malej záložky k veľkej rekonštrukcii
V rodinách spoznával ďalšie farebné reprodukcie, pričom ho upútalo množstvo odlišností. Ako trinásťročný sa dostal ku knihe, kde po prvý raz uvidel odfotografovaný originál v refektári milánskeho dominikánskeho Kostola a kláštora Panny Márie milostí v celej svojej biednej realite. „Toto čierne, dopukané, popadané, to je tá moja Posledná večera? Bol som sklamaný.“ Spustila sa lavína ďalšieho poznávania Leonardovho diela.
V knižnici ho čoskoro pustili aj ku knihám pre dospelých, v ktorých začal pátrať. Na vysokej škole vyhľadával ďalšie a ďalšie umelecké knihy a v nich nespočetné varianty toho istého obrazu. „Až nakoniec prišla éra Google. Každý deň, keď presedím hodinu, dve za počítačom, aj napriek tomu počtu verzií, ktoré doma mám, sa zakaždým dopátram aspoň k desiatim novým variáciám. Da Vinciho obraz je fenomén.“
Pritom nesmierne zložitý. 13 postáv, perspektíva a čosi, čo sa dá ťažko pomenovať a čo priťahuje ľudí. „Niektorí umelci sa snažia do toho vložiť serióznu prácu, iní humor, ďalší sa snažia tému zosmiešniť. Dnes hádam neexistuje film, v ktorom by sa herci nenaštylizovali do pozície apoštolov. Existujú gýče, jedlá, veci bežnej spotreby s týmto námetom. Namiesto apoštolov sa dopĺňajú Indiáni, egyptské božstvá, samuraji, budhistickí mnísi, černosi, mikimauzovia, Simpsonovci… Triedy sa takto fotia na maturitné tablá. Vznikajú však aj seriózne mozaiky, nádherné vitráže a gobelíny,“ opisuje výtvarník. Posledná večera je podľa neho najviac kopírované dielo na svete. Zatiaľ čo z originálu je už len troska.
Prekliatie?
Na Lajdovej rekonštrukcii ožívajú farby a tváre. Nejasné hlavy bez očí, úst sa zrazu hnevajú, divia, vraštia čelá, vydúvajú spodnú peru v bezradnosti. Na gobelínoch rozkvitajú kvety. Svetlo vniká do krajiny v pozadí, vyháňa sivý opar z poškodenej maľby a odhaľuje rieku, stromy, kamene, vežu kostola, dom, baštu. Na mieste, odkiaľ dnes na diváka z originálu obrazu civie pustá diera v stene, autor zrekonštruoval Ježišove nohy. Akoby nanovo prestrel biely obrus, lesknúce sa taniere a podával čerstvé ryby a žemle.
Omrvinky z nej trúsia v Oravskej galérii počas krstu Lajdovej knihy Posledná večera Leonarda z Vinci (vydavateľstvo Artforum). Vznikala súbežne s vyše desať rokov trvajúcou rekonštrukciou slávnej maľby. „A je prvou knihou venovanou Majstrovi z Vinci od slovenského autora,“ zdôrazňuje riaditeľka Oravskej galérie Eva Ľuptáková.
VIDEO: Ako Leonardo ovplyvnil Stanislava Lajdu?
Lajda chcel pôvodne nazvať svoju knihu Sila kliatby. Nakoniec tak pomenoval len jednu kapitolu. „Akoby celé Leonardovo dielo vrátane Poslednej večere bolo prekliate. Veľa z jeho obrazov, ba aj z vedeckých prác sa zničilo. A akoby toto prekliatie zasiahlo aj kópie,“ mieni autor.
Už desať rokov po dokončení začal obraz pukať. Veľa autorov to dáva za vinu Leonardovým experimentom s farbami a s nevhodnou omietkou. „V niečom možno majú pravdu. No maľba temperou a olejovými lazúrami bola v tej dobe bežná. Pri omietkach sa spoliehal aj na skúsenosti miestnych murárov, nepripravoval si veľkú stenu sám. Nemyslím si, že v tomto sa skrývalo jeho zlyhanie,“ tvrdí Lajda a hovorí, že príčiny skazy treba hľadať skôr v polohe budovy.
Chliev
Postavili ju na močaristej pôde. Miláno je blízko Álp a po topení snehu a výdatných dažďoch sa mesto často ocitalo pod vodou. Múry kostola nasiakli vodou ako špongia. „Na maľbe boli použité dve rozličné farby, temperová a olejová. Každá mala inú rozťažnosť, inak zaschýnali, inak reagovali. A praskali. Toto bola príčina katastrofy,“ presviedča maliar.
Miestnosť sa málo vetrala. Na druhej strane steny bola kuchyňa a pece, maľba reagovala na výkyvy teploty a vlhkosti. 200 rokov po Leonardovom narodení, v roku 1652, sa mnísi rozhodli, že pod obrazom prebúrajú dvere. Možno nechceli spraviť takú „paseku“, no pri zväčšovaní otvoru sa zrejme začali uvoľňovať vrstvy tehál. Zastavili sa až v polovici stola na obraze.
Mnísi zavolali maliara, ktorí obraz „zreštauroval“ tak, že ho celý premaľoval. „Keď uvideli, čo spravil, boli zhrození. Keď to preženieme, tak sa to podobalo na nedávne premaľby starenky v španielskom kostole, ktorá premaľovala Krista na opičku. Tie maľby boli také šeredné, že obraz skryli za záves, aby sa nemuseli naň dívať. Stena pod ním plesnivela. Keď obraz ukazovali významným návštevníkom, záves šúchaním uvoľňoval z maľby ďalšie farebné šupinky,“ hovorí Lajda.
Keď Miláno dobyl Napoleon, povedal vraj, že týmto 13 postavám nesmie byť skrivený vlas. No keď odišiel smerom na Egypt dobýjať ďalšie územia, posádka, ktorá mala strážiť Miláno, si z refektára urobila stajňu. „Vojaci sa nudili. Zoškrabovali z Poslednej večere a erbov nad obrazom zlatú, striebornú a modrú farbu, ktorá bola z lazuritu, a predávali ich. Vyškrabali apoštolom oči, aby sa nepozerali, keď smilnili s dievčatami. Hádzali do maľby kamene. Keď odišli, tak sa uvažovalo, že sa celá stavba strhne. Steny boli nasiaknuté močovkou a refektár viac pripomínal chliev ako jedáleň.“
VIDEO: V čom tkvie výnimočnosť Lajdovej rekonštrukcie?
Keď sa koncom 19. storočia začala venovať väčšia pozornosť da Vinciho obrazu, do kláštora sa začali prenášať kópie. Od malých po obrovské, takmer rovnako veľké ako samotný originál (4,6 krát 8,8 metra, aj Lajda musel z praktických dôvodov rekonštrukciu zmenšiť dvaapolnásobne). Jediné, čo sa z nich zachovalo, je však čiernobiela fotografia. V roku 1943 spadla do miestnosti bomba. Z kópií nezostalo nič.
Posledná večera prežila len vďaka tomu, že ju tesne predtým obložili dvomi radmi vriec s pieskom za drevenou priečkou. Experti vypočítali, že ak by bomba spadla o pol metra bližšie, aj Poslednú večeru by sme dnes poznali iba z čiernobielych obrázkov. Veľkú škodu však predstavovalo aj zničenie kópií. Patrili k tým najkvalitnejším, ktoré sa najviac približovali k originálu, pretože ich namaľovali zväčša Leonardovi žiaci.
Hyperrealista
Leonardov obraz sa už za jeho života stal veľmi populárnym a panovníci z celej Európy túžili mať doma niečo podobné. Boli si vedomí toho, že majster druhýkrát to isté dielo nezhotoví, a preto oslovili jeho najlepších žiakov. Išlo o slušný zárobok. „V tej dobe vzniklo do desať horších alebo lepších kópií. Nezhodovali sa s originálom. Mnoho vecí si žiaci zjednodušovali, napríklad kvetinovú výzdobu na tapisériách, predmety na stole. No práve oni sa najviac priblížili k anatómii rúk a tvárí. Pravdepodobne ich odkreslili priamo zo skíc majstra alebo si urobili vlastné štúdie,“ vysvetľuje Lajda.
Foto: Reprofoto: Andrej Barát
Zachovalo sa ich veľmi málo. Jedno dielo je v Oxforde, ďalšie v kláštore Tongerlo v Belgicku, tiež v Národnom múzeu renesancie v parížskom Château d’Ecouen. Jeden gobelín sa práve reštauruje vo vatikánskych zbierkach. Vznikol asi 30 rokov po origináli, pozadie je zmenené, no detaily rúch sú verné. Zo stoviek originálnych štúdií samotného Leonarda k tomuto obrazu sa zachovalo len 15.
Keď koncom minulého storočia obraz reštaurovala reštaurátorka Pinin Brambilla Barcilon, každý deň dokázala urobiť len plochu vo veľkosti poštovej známky. Práca jej trvala dlhých 20 rokov. Podobne postupoval aj Lajda. Z tisícov drobných detailov skladal mozaiku. Prepočítaval, hľadal prepojenia.
Kde dieliky chýbali, robil to isté, čo majster pred 500 rokmi. „Veľmi mi pomáhalo, že Leonardo bol v anatómii až hyperrealista. Každý pár rúk robil podľa iného modelu. Aj ja som si fotil gesto konkrétneho apoštola u desiatich rôznych ľudí a hľadal som, ktorý typ ruky je najpodobnejší tomu na obraze.“ Na jednej ruke sa zachovali len tri prsty. Lajda hľadal vhodný model v okolí, kým dopracoval zvyšné dva.
VIDEO: Vieme všetko o Leonardovi?
Viac ako desať rokov Lajda prekresľoval štúdie gest, výrazov, drapérií. Z jediného a zdanlivo vyčerpávajúco prebádaného obrazu. Na vlastné náklady. Namiesto toho mohol kresliť ilustrácie, zhotovovať diorámy, maľovať vlastné obrazy. Aj preto je vďačný za obrovské pochopenie a oporu manželky.
Mnohokrát si sadol pred obraz, vyhodnocoval vlastnú prácu a udivoval sa nad prepracovanosťou originálu a snahou Leonarda vytvoriť dojem trojrozmernosti. Raz mu však oči padli na bočné steny namaľovanej miestnosti. Pravá je oveľa svetlejšia ako ľavá. Zadná stena je až čierna. „Chápal som, že svetlo dopadá z ľavej strany, no ten rozdiel je naozaj výrazný. Rozmýšľal som, či je to náhoda, alebo či tým Leonardo chcel niečo naznačiť,“ hovorí Lajda. Odmieta, že by Leonardo ukryl do svojho diela niečo z toho, čo naznačuje román Dana Browna Da Vinciho kód. Alebo zvieratník a ďalšie inotaje. Namiesto toho tam ukryl knihu. Najpredávanejšiu na svete.
Oráč Adam
„Čo ak miestnosť predstavuje mantinely ľudského života? Čierna stena predstavuje smrť, krajina za ňou sľubovaný večný život, ktorý naznačuje nekonečná vzdušná perspektíva. Zrazu som si uvedomil niečo ďalšie. Nemôžu byť bočné steny ako otvorená kniha? Biblia? Starý zákon bez Krista v tieni, Nový zákon po Kristovi v svetle. V strede Kristus. To by bola zaujímavá teória, lenže potom by niečo museli znamenať aj tí apoštoli,“ pokračuje Lajda.
Začal sa preto zaoberať tým, ako umelci zobrazovali najvýznamnejších aktérov Biblie. Je presvedčený, že našiel čosi, čo Leonardo vytvoril v druhom pláne. „V apoštoloch stvárnil biblické postavy. Od Adama, Mojžiša, Šalamúna, Jána Krstiteľa, svätého Pavla, Jána Evanjelistu až skončil Božím súdom. Tvrdím to na základe zistených faktov systému ich zobrazovania. Cirkevný kánon predpisoval zobrazovanie jednotlivých postáv a bol dotiahnutý do detailov. Ľudia boli negramotní, nevedeli čítať, ale podľa fyziognómie a farby rúch dokázali obrazy pochopiť. Obyčajní ľudia kedysi oveľa hlbšie porozumeli symbolike diel. V modernej dobe sme sa to odnaučili. Holandský maliar Hieronymus Bosch bol pre vtedajšieho človeka oveľa čitateľnejší ako pre súčasníka,“ naznačuje Lajda.
Bartolomej predstavuje Adama. Modré rúcho môže symbolizovať nebo, jeho postoj v predklone zas naznačovať pozíciu oráča, pretože Adam znamená oráč. Ondrej zas zastupuje Mojžiša. V zlatých šatách a zelenom plášti ho namaľoval aj Sandro Botticelli v Sixtínskej kaplnke ešte predtým, ako tam začal pracovať Michelangelo Buonarroti.
VIDEO: Da Vinci dbal na detaily
Nuž a postava sediaca po pravici Ježiša nie je Mária Magdaléna, ale Ján. „Vždy sa maľoval s dievčenským výzorom ako 14-ročný chlapec s vlasmi po plecia a vždy v ružovom plášti. Takto sa maľoval od gotiky až po koniec baroka. Občas mu domaľovali jemné fúziky. Obrazov, kde je ako starec, je ako šafranu, najmä v pravoslávnych ikonách,“ hovorí Lajda.
Navyše sa zachovala terakotová plastika z dielne Andreu del Verrocchioa, Leonardovho učiteľa, ktorá zobrazuje Jána, Pannu Máriu a Máriu Magdalénu. Ján je na tejto plastike takmer totožný s Leonardovou postavou najmladšieho apoštola na Poslednej večeri. Jedno z niekoľko storočí trvajúcich a zásadných pravidiel zobrazovania biblických postáv však Leonardo predsa len porušil.
Vlny stiahnu diváka
Námet Poslednej večere sa od konca prvého tisícročia mierne menil. Apoštoli sedeli pri okrúhlom alebo hranatom stole. Spočiatku boli zobrazovaní jeden ako druhý. Vrátane Judáša, takisto mal svätožiaru. Neskôr ju maľovali nie zlatú, ale striebornú, potom úplne zmizla. Až Judáša nakoniec vyčlenili na druhý okraj stola, mimo ostatných. Pred Leonardom sa táto téma takto – s izolovaným Judášom – maľovala posledných 500 rokov. Lenže Leonardo Judáša trúfalo umiestnil takmer doprostred.
„Hádanku pre diváka urobil zložitejšou. Neoddelil jednoznačne dobro od zla. Človeku chvíľu trvá, kým identifikuje Judáša, a o toto Leonardovi šlo,“ hovorí Lajda. „Aby jeho dielo nebolo prvoplánové, ale aby sa divák stal súčasťou obrazu. A hry.“
„Veru, veru, hovorím vám, jeden z vás ma zradí,“ rozpráva Ježiš. Judáša sa zmocnia rozpaky a snaží sa ich zakrývať. Usmieva sa, uhýba sa dopredu stola, aby uvoľnil cestu Petrovi, ktorý zviera nôž a chce sa poza Judášov chrbát priblížiť k Jánovi. Judáš načúva, či ho Ján neprezradí, a pritom jednou rukou schmatne mešec a prevrhne soľničku. „Druhou si akoby mimovoľne ide zobrať jedlo. K rovnakému jedlu sa však načahuje aj Kristova ruka. Ako sa tieto dve ruky k sebe blížia, Ján ich vidí ako jediný, so sklopeným zrakom. Cíti, že sa tieto udalosti musia stať. Emócie prechádzajú ďalšími apoštolmi ako vo vlnách,“ opisuje maliar.
Zastavil sa čas. Vidno to v tieni, ktorý vrhá soľ spod Judášovej ruky. Ešte nedopadla na stôl. Da Vinci zamrazil okamih. A jedno gesto, ktorým neskôr zmiatol Johanna Wolfganga von Goetheho.
Už nič nebude ako predtým
Aj napriek tomu, že už v dobe nemeckého básnika bola Posledná večera výrazne poškodená, viackrát premaľovaná, stále zo seba niečo vyžarovala a priťahovala pozornosť. Aj Goethe sa rozhodol o obraze napísať knihu. Dlho však nevedel rozlúsknuť záhadu Tadeášovho gesta (druhý sprava). Ľavá ruka položená na stole, pravá zdvihnutá k hrudi.
Leonardo pritom jeho gesto nakreslil v štúdii ako jedno z prvých. Goethe si skladal ruky do gesta, premýšľal. Nakoniec sa rozhodol pozorovať Talianov v akcii. Navštevoval vinárne, pohostinstvá, kde gestá lietali vzduchom.
„Raz si všimol kartára, ktorý prehral a buchol si rubom ruky do dlane. Leonardo tento pohyb zamrazil. Stačí sekunda a Tadeáš by udrel rubom jednej ruky do dlane druhej. A Goethe pochopil. Je to gesto, ktoré používame bežne. V tomto kontexte malo význam: A už je to tu. Odteraz už nič nebude také ako predtým,“ vysvetľuje Lajda.
Nič na obraze podľa neho nie je ponechané náhode. „Leonardo, v tej dobe ešte neveľmi známy umelec, chcel týmto obrazom ukázať svetu, čo všetko dokáže namaľovať, lepšie ako ktokoľvek pred ním.“ Išiel do hĺbky, vyberal si skutočné modely, študoval ich anatómiu.
Zaujímavá je napríklad podobizeň, ktorá sa skrýva za postavou Matúša, tretieho sprava. „Som takmer na 100 percent presvedčený, že v ňom spodobil svojho obľúbeného žiaka Salaìa. Zachovalo sa niekoľko jeho portrétov z profilu. Má rovnaké vlnité vlasy, črty, anomálie anatómie. Nebol to zlý maliar, ale príliš nevyčnieval.“
Na Leonardových anatomických štúdiách sa často objavujú poznámky o tom, ako Salaì niekoho okradol a ostatní žiaci sa naňho sťažovali. Bol to nenapraviteľný kleptoman a podvodník. Aj samotné meno Salaì mu Leonardo dal podľa dobovej knihy, ktorá opisovala raracha – čertíka s týmto menom. Ku koncu života si Salaì vraj privyrábal tým, že svoje kresby a maľby vydával za diela majstra Leonarda.
Nuž a je pravdepodobné, že je to práve Leonardo, kto sa na obraze najviac rozohnil. V postave Jakuba staršieho, ktorý sedí po Ježišovej ľavici a rozhadzuje rukami. „Len nedávno sa objavil autoportrét Leonarda z obdobia, keď ako 30-ročný prišiel do Milána. Veľmi pekná kresba tváre prekrytá textom, ktorý sa však v počítači podarilo odstrániť. Črty má podobné ako Jakub starší na obraze i dochovanej štúdii,“ uzatvára Lajda.