Pohni kostrou, miláčik!

, 02.06.2019 06:00
deti, pohyb, šport
Pre deti by sme mali byť príkladom a podnetom. Autor:

Pozor! Hrozí nám obezita! A to už od útleho veku. Deti sedia pri počítačoch, telefónoch, pri obrazovkách. Sú vraj lenivé a grambľavé. Kedysi ich bolo treba zháňať z ulice domov, teraz naopak. Nabádame: Choď von! Na vzduch! Hýb sa! Je situácia naozaj alarmujúca? Pýtali sme sa rodičov, odborníkov, aj detí.

Mnohé deti sú tučné, vraj sa ťažko vmestia do školských lavíc, neurobia kotúľ ani stojku, najradšej sa nadájajú sladkými nápojmi, jedia hamburgery. Podľa nedávnej správy majú dokonca menej pohybu než väzni v najprísnejších režimoch! No všetko sa odvíja od rodičov: Ak je rodina športovo založená, ak rodičia berú deti na výlety, na prechádzky, ak dospelí nehlivejú, budú zrejme v pohybe aj deti. Nebudú predsa samy sedieť doma!

Ale ani v „rozhýbaných“ rodinách sa nedá celkom vyhnúť situáciám, keď do mobilu ťuká naraz dieťa, mama a ešte aj stará mama. Je to dnes prirodzený a nevyhnutný jav. Žijeme aj na sociálnych sieťach, tie znamenajú kontakty, informácie, plnenie povinností. A neraz sú aj výzvou k pohybu. Je predsa množstvo ponúk a podnetov, ako rozhýbať kostru, kam ísť za športom, na výlet, ako cvičiť. Stačí len chcieť, príležitostí je milión. Dnešný svet ponúka aj telesné hry a vyžaduje dynamiku!

Treba si len nájsť ten svoj telocvik, svoj pohyb. A pokiaľ ide o deti, mali by sme im byť príkladom a podnetom. Partnerom v hrách. Nech spoznajú, akú radosť prináša telesný výkon, nech vedia, že existujú hormóny ako endorfín a serotonín, ktoré dokážu v tele poupratovať a vyvolať radosť. Účinná môže byť na mieru ušitá rozprávka z vlastnej fantázie, napríklad o lenivej princeznej Tučke, ktorú pretrénujú práve pôvabní mládenci Endorfín a Serotonín a urobia ju šťastnou. O telocviku a jeho významne treba deťom aj rozprávať, hoci najdôležitejšia je samotná športová aktivita. Možností je dosť. Problémom sa zaoberajú rôzne združenia, učitelia, cvičitelia, organizácie, ale aj samotní rodičia. Všetci si už uvedomujeme, že treba pohnúť kostrou, že sa nedá pasívne prijímať nenápadný, plazivý druh masovej tukovej degenerácie.

K hnutiu „hnutia kostrou“ ponúkame zopár sloganov: Zahoď svoje zákusky! Preč s tukom navyše! Na sladkú vodu ani nekukaj! Objav čaro drepu! Omráč svet svojou stojkou! Kotrmelec ťa povznesie! Na kopci si víťaz! Svet patrí svižným! Vymyslite si slogan špeciálne pre seba a svoju rodinu. Už antické národy mysleli na jednotu krásy ducha aj tela. Volali to kalokagatia. Ideálna dokonalosť! Aj my poznáme toto slovo. Je na internete, ale – z praxe sa vytráca. Krása tela sa dnes často dosahuje neprirodzeným spôsobom, nie cvičením, a už vôbec sa nedbá o to, že by mala byť v jednote s krásou ducha.

Bolo by dobre vrátiť sa k príkladu dávnych kultúr, hoci vieme aj to, že starí Gréci, či skôr Rimania, radi hodovali a že okrem kalokagatie nám zanechali aj slovo hedonizmus. Oni sa vedeli pôžitkárstvom pekne zruinovať! Pri hostinách ležali na mäkkých vankúšoch (dnes máme tulivak), škrabkali si pierkom v krku, aby mohli ďalej jesť. A patrilo to k bontónu. My sa chceme takejto situácii vyhnúť. A ubrániť pred hedonizmom deti, na ktoré striehne množstvo pochúťok: žemličky, hranolčeky, čipsy, čokoládky, šunčičky, párečky, jogurtíky, zmrzlinky, koly, či krémy… A k tomu sa pridružuje novodobá nástraha v podobe digitálnych prístrojov, ktoré prikujú svoje obete k stoličke. Žiada sa povedať ako Prometea ku skale, ale to je príbeh z celkom z iného súdka.

Nám ide o pohyb a šport, preto sme zvedaví: Ako to je naozaj? Hýbeme sa či nie? Nemáme na pohyb čas, peniaze alebo – a to je hlavné, skôr chuť?

Deti sa v prírode učia ľahšie a rýchlejšie, nič...
Deti sa v prírode učia ľahšie a rýchlejšie, nič sa im nestane ak sa trochu zamažú od blata. Autor: ŽIVICA

Hrať sa dá aj s kamienkami a so šiškami

Ivana Poláčková sa profesionálne zaoberá tým, ako dostať deti do prírody. Vyštudovaná enviromentalistka sa v Centre environmentálnej a etickej výchovy Živica venuje projektu Záhrada, ktorá učí, a ekoporadenstvu. Opýtali sme sa na skúsenosti z jej bohatej praxe.

"Podľa ankety medzi rodičmi v 10 krajinách sveta trávi až tretina detí vo veku 5 – 12 rokov denne vonku len menej ako 30 minút. To je zúfalo málo a súvisí to s moderným životným štýlom hlavne v mestách. Rodičia so svojimi malými deťmi chodia čoraz menej von. Deti, aj keď sú staršie, potom ťažko menia svoje návyky a trávia väčšinu času vnútri. O dobrom vplyve prírody píše aj Richard Louv vo svojej knihe Posledné dieťa v lese. Mesto a vidiek v tomto nemusia byť odlišné, závisí to hlavne od nastavenia rodiny a školy. V rámci Hurá von školy motivujeme, aby veľkú časť vyučovania preniesli von – do školskej záhrady, na lúku, ideálne do lesa. Podľa štúdie dosahov outdoorového vyučovania publikovanej v magazíne Frontiers in psychology boli totiž deti vďaka vyučovaniu vonku sústredenejšie, menej vyrušovali a boli na hodine celkovo aktívnejšie.

Z našich skúseností vieme, že väčšina učiteľov má najskôr pred vyučovaním vonku rešpekt, pretože mení ich zaužívané metódy učenia a tiež musia spočiatku venovať viac času príprave. Ale pri opakovanom a pravidelnom učení vonku väčšina z nich zistí, že deti sa v prírode učia ľahšie a rýchlejšie, menej ich treba upozorňovať aj motivovať a dokonca aj deti s ADHD sa vonku prejavujú ako pokojnejšie a sústredenejšie. Často sa tiež vonku pozitívne prejavia úplne iní žiaci ako vnútri v triede. Vonkajšie prostredie je totiž veľmi motivujúce.

Pobyt vonku pritom nie je otázkou peňazí. Stačí vziať dieťa za ruku a ísť sa prejsť do lesa, k rieke alebo aspoň do parku. Cez víkend namiesto návštevy nákupného centra môžeme sadnúť na bicykel a ísť objavovať prírodu v okolí – nebude nás to stáť nič. Malým deťom netreba neustále pripravovať program, príroda samotná im ponúka nekonečné množstvo možností na slobodnú hru. Moji synovia vo veku 6 a 9 rokov sa najradšej hrajú s rovesníkmi v záhrade alebo na ihrisku – lezú po stromoch, hrajú sa s pieskom a blatom, behajú, skáču. Netreba im k tomu žiadne hračky, stačia im palice, kamienky, šišky alebo kusy dreva, ktoré si nájdu. Rovnako nie je nutné s deťmi chodiť na drahé lyžovačky a k moru. Podobné a možno aj hodnotnejšie zážitky im pripravíme, keď s nimi pôjdeme občas stanovať alebo si v parku urobíme rodinný piknik či ich vezmeme na túru alebo na návštevu hradu či jaskyne.

Školy, s ktorými spolupracujeme a učitelia ako jednotlivci sú v tomto smere ústretoví, sú z toho nadšení a s nimi aj drvivá väčšina detí. Mnohokrát ale práve rodičia tento typ aktivít brzdia – majú problém, ak ich deti idú von, ak je chladnejšie, alebo keď popŕcha, ak majú kolená od trávy a sú zamazané od blata. Tlačia potom na učiteľov, aby takéto aktivity nepodporovali a neuvedomujú si, o čo všetko vlastné deti okrádajú a ako brzdia ich rozvoj a kreativitu."

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#deti #obezita #deti a šport
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku