Foto: Reprofoto: Adrián Bereš
Patril k tým velikánom, ktorí vedeli predstavám človeka vdýchnuť život. Najmä mladí kedysi hltali dobrodružné knižky, ktorým vtlačil osobitú tvár. Historici a prírodovedci zase uznávali jeho chirurgickú precíznosť, vernosť v prenášaní najnovších poznatkov vedy a výskumu na papier či plátno. To, čo oni napísali, vypočítali, narysovali do stohov odborných spisov a kníh, on skoncentroval a pretlmočil jazykom zrozumiteľným každému – štetcom a farbami. Ako sa hovorí, lepšie je raz vidieť…
Bol nadmieru presvedčivý, konkrétny, navyše z každého jeho obrazu vyžarovali ozajstné emócie. Povestné čaro okamihu. Dráma i pokoj, napätie i uvoľnenie, obavy i radosť. Dalo by sa prosto povedať, že tam, kde dnes vládne internet, video či film, kedysi kraľoval práve Zdeněk Burian. Informáciu majstrovsky pretavil do pútavého obrazu. Iba s tým rozdielom, že masy oslovil čistým, priam „akademickým“ umením. A táto, dalo by sa povedať „ľudovosť“, bola azda jedinou výčitkou k jeho práci od niektorých teoretikov umenia.
Burianova stopa v našej kultúre a spoločnosti je fenomenálna a nespochybniteľná. Maliar a ilustrátor sa preslávil ešte za čias prvej Československej republiky, nesmiernej popularite sa však v Čechách i na Slovensku tešil po zvyšok celého 20. storočia. Teraz sa na jeho tvorbu upiera pozornosť verejnosti znova, a to vďaka jedinečnej výstave Zdeněk Burian: Širým světem. Kto ju chce vidieť, má poslednú príležitosť, skutočne už len pár dní, v sálach Obecního domu v Prahe potrvá do 30. júna.
Unikátna výstava vďaka súkromným zberateľom
"Záujem o výstavu prekonal naše očakávania,“ hovorí Anna Nová z Retro Gallery, ktorá podujatie organizuje. "Zdeněk Burian je stále obľúbený a naša výstava je unikátna už len tým, že diela na ňu zapožičalo viacero významných súkromných zberateľov. Tieto obrazy teda bežne neuvidíte. Za všetky by som rada spomenula aspoň dva oleje, ktoré boli predlohami pre obálky kultových kníh: Mnoho ľudí napríklad chodí iba preto, aby videli na vlastné oči obraz pre prvý román Jaroslava Foglara Hoši od bobří řeky z roku 1937. Ide o zásadné dielo, ktoré bolo použité znova v roku 1968 na titulke nultého vydania časopisu Skaut Junák, ešte keď mohol vychádzať. Tým druhým špeciálnym obrazom je Winnetou – Indiánské léto z roku 1939, ktorý môže široká verejnosť obdivovať dokonca vôbec po prvý raz.“
Na výstave možno uvidieť vyše 220 originálov Burianových obrazov, najmä olejov a gvašov. Je to síce iba zlomok z odhadovaných vyše 13-tisíc diel, ktoré umelec vytvoril, ale mnohé patria medzi tie najvýznamnejšie.
Foto: Reprofoto: Adrián Bereš
Kurátori Vladimír Prokop a Jakub Sluka expozíciu rozčlenili do tematických celkov, v ktorých sa podľa nich umelcova individualita prejavila najvýraznejšie. "Jednotlivé kapitoly tak predstavujú ilustrácie k legendárnym dobrodružným príbehom Jacka Londona, Jula Verna, Rudyarda Kiplinga, Roberta Louisa Stevensona, Karla Maya či Arthura Ransoma, ďalej sú to gvašové maľby k cestopisným knihám Enriqua Stanka Vráza alebo ilustrácie vedecko-fantastických titulov Vladimira Obručeva či Ludvíka Součka,“ spresňuje šéf Retro Gallery J. Sluka, ktorý sa tvorbe Zdeňka Buriana zberateľsky venuje už vyše 25 rokov, počas ktorých usporiadal pätnásť jeho výstav.
Letom šírym svetom
"Vystavujeme tu napríklad aj väčšinu obrazov z Burianovho cyklu Širým světem. Máme z neho 15 olejov a päť gvašov,“ pokračuje A. Nová. "Vznikli v rokoch 1925 až 1942 a umelec sa tu predstavil ako vynikajúci kolorista so zmyslom pre detail a s citom pre atmosféru.“
Jedinečnosť Buriana možno demonštrovať už na jeho najstaršom cykle na výstave. Kurátor V. Prokop to stručne vystihol vetou: „Burianove plátna zásluhou premyslenej kompozície a dômyselnej hry farebných vzťahov posunuli exaktnú vedeckú ilustráciu do roviny pútavého rozprávania.“
A skutočne, každý obraz je zároveň príbehom toho-ktorého kúta sveta, konkrétnej krajiny, tamojšej fauny a flóry, jej obyvateľov: Na indické vesnici, Sklizeň růží v Bulharsku, Na začátku léta v Laponsku, Z národního parku Zionského, Na amazonském veletoku… Iba niektoré z názvov. Je zaujímavé, že spomínané obrazy vznikli na objednávku a umelec ich vytvoril iba na základe čiernobielych fotografií, textov či rozprávaní. Miesta, ktoré tak uveriteľne namaľoval, teda nikdy nenavštívil.
Fotografie z praveku
"Mamí, to je fotka mamuta?“ otázka zhruba päťročného chlapca nie je prekvapujúca. Burian dal vizuálny rozmer nielen príbehom, ktoré voňali diaľkami, ale aj najstaršou históriou. Svojskú pečať vtlačil aj do vtedajších predstáv paleontológov. Majestátny mamut v dramatickom okamihu, keď sa stavia na zadné nohy; zamračený šaman upierajúci svoj hypnoticky uhrančivý zrak priamo na diváka; na smrť unavení pravekí lovci po úspešnej poľovačke…
Foto: Reprofoto: Adrián Bereš
Túto časť Burianovej tvorby by sme mohli nazvať galériou rekonštrukcií, súvekou predstavou, ako to asi v dávnych časoch mohlo vyzerať. Dnes sa už síce naše vedomosti posunuli a vieme, že do zamaskovanej jamy mamuta asi nik nehnal, pretože by ju do zamrznutej pôdy nedokázal vykopať. Alebo, že lovci v praveku zrejme kožušinu nemali omotanú iba okolo bedier, lebo v klimatických podmienkach, ktoré vtedy na Zemi vládli, boli radi, ak sa do odevov poriadne a celí zababušili. V dobe zrodu, aj nadlho po nej, však táto časť Burianovej tvorby, ktorá vznikla najmä v spolupráci s paleontológom Josefom Augustom, oslovovala azda najviac ľudí. Obrazy nabité nekonečnou imagináciou a drámou boli natoľko realistické a presvedčivé, že sa používali aj v školách na hodinách dejepisu, úspešne popularizovali vedu v časopisoch, knihách či na plagátoch a autorovi získali obľubu nielen medzi mládežou a pedagógmi, uznanie dosiahol aj v zahraničí, a to v mnohých renomovaných vedeckých inštitúciách.
Slovenská stopa
Osobitnú časť výstavy tvoria ilustrácie dobrodružných a vedecko-fantastických románov. Pozornosť priťahujú najmä obrazy, ktoré sa zrodili pre obálky týchto kníh. Na stenách Obecního domu ich visí vyše tridsať. Slovenského diváka určite zaujmú tie, ktoré kurátori umiestnili do časti venovanej príbehom Jula Verna. Verneovky Oceľové mesto (1954) a Matej Šándor – Nový gróf Monte Christo (1956) totiž vyšli v bratislavskom vydavateľstve Smena. Obálky kníh sú farebné, ilustrácie vnútri však boli čiernobiele. Technika gvašu, ktorú Burian zvolil, dala románom Jula Verna nový, modernejší rozmer. Vo verneovkách totiž nahradila pôvodné, už vtedy archaicky vyzerajúce rytiny a šrafované kresby francúzskych výtvarníkov. Bol to odvážny krok. Dnes sa tento typ ilustrácie považuje za ikonický. „Je preň charakteristická bravúrna štetcová technika, rozpíjanie a vpíjanie sa plôch, svojvoľné hranie sa so svetlom v kompozícii, kontrasty, polotieňové efekty,“ objasňuje V. Prokop.
Burianove človečenstvo a názor na svet sa zhmotnil aj v ďalšom klenote svetovej literatúry – Kiplingových Knihách džunglí. V roku 1963 namaľoval veľkorozmerný olej Jsme jedné krve, ty i já. Je na ňom mladý Mauglí a čierny leopard Baghíra. Dokonale vyjadruje, priam extrahuje základnú myšlienku, esenciu celej knižky o osudovom prepojení človeka a prírody. Pozoruhodná je aj technika, ktorú Burian použil pri ilustrovaní samotnej Knihy džunglí (mimochodom, tiež vyšla na Slovensku) – na čierny papier nanášal biely tuš a bielu temperu . Obrazy teda pripomínajú skôr grafiku, niekomu sa azda javia aj ako starobylé drevorezy. Tiež táto „negatívna kresba“ je trefnou ukážkou faktu, že dobrá knižná ilustrácia príbeh podporuje, posilňuje, a nikdy sa naň nevyvyšuje.
Na výstave obrazov Zdeňka Buriana je dobré aj to, že nie je len pasívnou a nostalgickou spomienkou, ale opäť myslí aj na súčasného detského diváka. V ponuke je bohatý podporný program, napríklad komentované večerné prehliadky či denné akcie pre skupiny školákov. Najmenšie deti sa na výstave zabavia aj s pracovnými zošitkami plnými atraktívnych úloh; pre tých starších až najstarších je v predaji 12 kníh nakladateľstva Albatros, ktoré je hlavným partnerom výstavy, tri objemné katalógy, vyše dve desiatky veľkých pohľadníc, plagáty.
Zdeněk Burian je jednoducho stále superstar.