Foto: Archív
Môže človek žiť bez sexu? Veď by tak mali žiť katolícki kňazi či rehoľné rádové sestry…
Ľudskú sexualitu nemožno zjednodušovať iba na sexuálny pud. Do hry okrem biologických faktorov vstupujú psychologické a sociologické faktory. Celibát sa chápe ako úplné zrieknutie sa sexuálnych aktivít vrátane autoerotiky. Človek je však tvor spoločenský, od počiatku žil v skupinách. Nie je podstatné, že sa pôvodné kmeňové zoskupenia rozrástli do veľkosti súčasných miest. Normálne je vytvoriť dlhodobú väzbu v páre. S našimi predkami máme spoločnú túžbu po blízkosti, párovej intimite a „veľkej láske“. Z biologického hľadiska je celibát nefyziologický, okrem potláčania sexuálneho pudu hovoríme o existenciálnej samote – chýba potreba ľudskej blízkosti, naplnenie mužstva či ženstva a rodičovskej roly. Celibát je až na výnimky (asexuálni ľudia) nábožensko-filozofickým rozhodnutím a je v priamom protiklade s biologicko-psychologickými potrebami človeka.
Máme v dnešnej ultrarýchlej dobe menej sexu ako naši rodičia?
V súčasnosti sme svedkami sociologického javu, že mladí ľudia majú skutočne menej sexu ako ich rodičia. Klesá počet tínedžerov, ktorí zažili romantickú zamilovanosť. Menej sexu hlásia rozvinuté ekonomiky na celom svete – od Japonska po Škandináviu. V USA až tretina dospelých po 30. roku života nielenže nemá trvalý vzťah, ale nezaložili si ani vlastnú domácnosť a žijú u rodičov. Vo vyspelých krajinách postupne stúpa vek začiatku sexuálneho života, v Spojených štátoch až o 1,5 roka. Narastá počet ľudí, ktorí nemali sex do 35 rokov veku (!), často ide o vzdelaných, atraktívnych a úspešných ľudí. Rovnako narastá počet tých, čo sa nechcú ženiť a vydávať, nemajú záujem odsúvať svoje potreby.
Podľa sociológov máme nezáväzný sex, pretože nemáme žiadne sociálne zručnosti. Nemáme žiadne sociálne zručnosti, lebo máme len nezáväzný sex…
Ide o súbor viacerých príčin – dnes je mnoho príležitostí na osobný rozvoj, vzdelanie, cestovanie, budovanie kariéry, odkladanie trvalých vzťahov. Život plynie v ilúzii blízkosti na sociálnych sieťach, chýbajú zručnosti potrebné na reálne zblíženie, budovanie a udržanie vzťahu. Stúpajú nároky na partnera, podľa belgickej terapeutky Esther Perelovej „dnes očakávame od partnera, že obstará to, čo predtým zabezpečovala celá dedina…“ Sex ako „zábavka chudobných“ sa dostáva z prvých priečok, sexuálna tenzia sa ventiluje prostredníctvom pornografie, podľa niektorých výskumov sa za 20 rokov u mužov frekvencia sledovania zdvojnásobila, u žien strojnásobila. Partnerstvo a manželstvo sa odsúvajú na neskôr. Zrením osobnosti sa však do popredia vynára túžba k niekomu patriť, spoločne zdieľať život. Ak sa spamätáme príliš neskoro, okruh vhodných partnerov sa extrémne preriedi, respektíve my sa pre iných staneme nezaujímavými (napr. z hľadiska veku). Bludný kruh sa tým uzatvára.