V časoch, keď si rozhlas ešte len získaval meno vo svete elektronického šírenia informácií, ukázalo sa, že poslucháčov priťahuje predovšetkým hudba. Pritom ľudia počuli zo svojich prijímačov hlasy a tóny, ktoré práve odznievali pred rozhlasovým mikrofónom – rozhlasoví tvorcovia nemali k dispozícii nijaké zariadenia na nahrávanie a reprodukciu zvuku, ak nerátame obmedzený počet komerčných gramoplatní.
Každodenné obstarávanie spevákov, muzikantov a súborov do poslucháčsky žiadaných hudobných relácií sprevádzali komplikácie a vyžadovalo si aj značné finančné náklady. Rozhlasy riešili pretrvávajúce ťažkosti zakladaním vlastných orchestrov. Radiojournal – rozhlasová spoločnosť prvorepublikového Československa – po zriadení orchestra v pražskom ústredí prikročil k budovaniu hudobných telies vo svojich regionálnych odbočkách. V roku 1929 prišla na rad aj odbočka v Bratislave.
Prvé vysielanie
Mesto vtedy sotva stotisícové ešte pamätalo na otrasy spôsobené vojnou a obťažným prechodom z jedného štátneho zväzku do druhého. Pomaly síce nadobúdalo slovenskú tvár, ale keď tam rozhlas chcel mať orchester, sotva nachádzal potrebných muzikantov. Usporiadal konkurz, do ktorého sa prihlásili zväčša hudobníci z Čiech, a na jeho základe mohol zriadiť zamýšľaný osemnásťčlenný súbor.
Spomedzi budúcich hráčov šéfovia rozhlasovej spoločnosti veľa nádejí vkladali do huslistu Jaroslava Štěpánka, ktorého vymenovali za koncertného majstra chystaného telesa. Štěpánka predchádzala skvelá povesť – koncertoval už ako deväťročný, absolvoval pražské konzervatórium, pôsobil ako primárius kvarteta v Davose a hral aj v orchestri plzenského divadla.
Pokiaľ ide o Slovákov, do orchestra začlenili Janka Matušku, absolventa Hudobnej a dramatickej akadémie v Bratislave, ktorý vtedy už asi rok pôsobil v bratislavskom rozhlase ako klavírny sprevádzač. Matuška na mieste dlho nezotrval, prešiel do rozhlasu v Košiciach, no neskôr sa síce vrátil, ale sústredil sa na prácu s hudobným folklórom. Iným zaujímavým muzikantom bol tiež absolvent akadémie, kontrabasista František Babušek. Ten zase zakrátko prešiel do pražského rozhlasového orchestra a študoval na pražskom konzervatóriu kompozíciu a dirigovanie. V roku 1939 bol opäť v bratislavskom rozhlase, už ako dirigent jeho orchestra.
V roku 1926 si Radiojournal v bratislavskej budove na dunajskom nábreží, ktorá teraz patrí Filozofickej fakulte Univerzity Komenského, prenajal sálu – dnes nesie názov Moyzesova sieň – a na jej javisku zriadil jednoduché rozhlasové štúdio. O tri roky neskôr sa od polovice júna v sále schádzali hudobníci vybraní v konkurze. Skromné javisko nestačilo pojať pripravovaný málopočetný orchester, a preto sa hráči usadili pred mikrofónom umiestneným priamo v sále. Prvé rozhlasové vystúpenie svojho nového inštrumentálneho súboru Radiojournal zaradil na 1. júla 1929 do obedňajšieho vysielania, preberaného pražským a brnianskym rozhlasom. Orchester viedol dirigent pražského rozhlasového orchestra Otakar Pařík.
Podľa programového časopisu Radiojournalu počínajúc týmto vystúpením súbor účinkoval vo vysielaní prakticky každodenne a opäť hral aj pre pražských a brnianskych poslucháčov. Interpretoval skladby vyššieho populáru od známych skladateľov, od 8. júla 1929 už pod taktovkou Františka Dyka. Umelec krátko pôsobil v pražskej Vinohradskej spevohre, no muzikálne skúsenosti nadobudol už predtým v Plzni a v Českých Budějoviciach ako dirigent tamojších divadiel. V Bratislave uplatňoval svoju záľubu pre zábavnú hudbu a jej rozsiahle znalosti. Pôsobil tu až do roku 1939, keď na protest proti rozbitiu Československa odišiel do Prahy, kde sa zamestnal v rozhlase.
Dykovu orientáciu na zábavnú hudbu využívalo vedenie Radiojournalu a zverovalo bratislavskej odbočke uvádzanie početných operiet. Členovia orchestra sa uplatňovali aj v menších inštrumentálnych zoskupeniach, v triách, resp. kvartetách. Obľubu si získala Dychová banda Radiojounalu, o ktorej vznik sa pričinil Karel Nágl, hráč orchestra na harmóniu, dnes už takmer zabudnutom nástroji zvukovo podobnom organu.
Náročná produkcia
V roku 1932 pribudli ďalší štyria hráči, no súbor ani s výpomocami nebol dostatočne schopný zvládať náročnejšie skladby. Isté zlepšenie znamenal nástup ďalšieho dirigenta, spišského rodáka, absolventa pražského konzervatória Kornela Schimpla, ktorý odbremenil Dyka od nadbytku povinností a staral sa o rozširovanie repertoáru najmä o tvorbu slovenských autorov.
Verejne priamo pred publikom orchester nevystupoval. Výnimku malo podľa spomienky Karla Nágla predstavovať slávnostné otvorenie banskobystrického vysielača 24. mája 1936. Na tento deň zaradil Radiojournal do programu prenosom z Banskej Bystrice dramatizáciu Hviezdoslavovho eposu Hájnikova žena v podaní miestnych ochotníkov. Dramatizátorom bol Ľudo Zúbek a scénickú hudbu Alexandra Moyzesa predniesol orchester bratislavskej odbočky Radiojournalu.
V roku 1937 po povýšení Miloša Ruppeldta na vedúceho odbočky zaujal po ňom miesto šéfa hudobného vysielania práve Alexander Moyzes. Skladateľ prišiel s myšlienkou dobudovať orchester na symfonické teleso a začať s jeho verejnými vystúpeniami mimo vysielania. Vedenie odbočky síce sympatizovalo so zámerom, ale v rozpore s Moyzesovými predstavami bolo vymedzenie pôsobnosti bratislavského hudobného vysielania na oblasť hudobnej zábavy.
Alexander Moyzes naďalej vytrvalo presadzoval svoje plány. Už v septembri 1939 rozhlas na základe konkurzu obnovil po Dykovom odchode prakticky rozpadnutý orchester. Novoutvorené teleso čoskoro účinkovalo vo vysielaní a v letných mesiacoch odchádzalo do Trenčianskych Teplíc, kde vystupovalo na promenádnych koncertoch, čo bol náznak uskutočňovania snáh o verejné produkcie.
Začiatkom roku 1942 sa rozšíril počet členov na 48 a teleso si už mohlo trúfnuť aj na interpretáciu náročnejšej hudobnej produkcie. Vo vysielaní odznela v jeho podaní s výpomocami tvorba Eugena Suchoňa, Jána Cikkera a Alexandra Moyzesa. Chýbal už len bezprostredný kontakt s publikom. Rozhlas zvládol túto prekážku tak, že získal do prenájmu sálu, v ktorej orchester v roku 1929 začínal. Tam 3. novembra 1942 uskutočnil Veľký rozhlasový orchester – ako bolo uvedené v programe – svoj prvý verejný symfonický koncert. Pod taktovkou Františka Babuška odznela 2. symfónia D dur Johannesa Brahmsa a ďalšia hudobná tvorba. Rozhlasový orchester na seba vzal poslanie národného interpretačného hudobného telesa.
Konfliktné plochy
O zvýšenie statusu a umeleckého významu súboru sa výrazne pričinil chorvátsky skladateľ a dirigent záhrebského divadla Krešimir Baranovič. Šéfdirigentom bratislavského rozhlasového orchestra sa stal v roku 1943. K jeho rešpektu a úspešnej práci iste prispelo, že bol medzinárodne uznávaným hudobníkom, ako aj to, že dokázal podriadiť hráčov vysokým nárokom na interpretáciu a disciplíne.
Zdalo sa, že aj po skončení vojny a po návrate Baranoviča do Juhoslávie bude činnosť orchestra úspešne pokračovať, a to už pod vedením Ľudovíta Rajtera. Pezinský rodák získal rozsiahle hudobné vzdelanie v Bratislave, vo Viedni, napokon v Budapešti a pôsobil ako dirigent budapeštianskeho rozhlasového orchestra. Lenže v roku 1949 odišla časť kvalitných hráčov spolu s Rajterom do vznikajúceho orchestra Slovenskej filharmónie. Presadili sa tiež mylné predstavy, podľa ktorých orchester filharmónie sa mal postarať aj o náplň hudobného vysielania, v súvislosti s čím dostal tiež predtým rozhlasom prenajatú sálu v budove na nábreží Dunaja. Rozhlasový orchester ostal iba štúdiovým, no naďalej bol hlavným interpretom slovenskej hudobnej tvorby.
Trvalo niekoľko rokov, kým organizátori hudobného diania pochopili, aké veľké množstvo hudobného materiálu rozhlas potrebuje, a že je rozdiel medzi prípravou verejného koncertu filharmonického hudobného telesa a nahrávaním hudobnej relácie pre vysielanie, tentoraz už s využitím zvukového záznamu.
Konfliktné plochy medzi filharmóniou a rozhlasom časom zanikali. K ich odstráneniu prispelo, že už nebola núdza o kvalitne pripravených hudobníkov. Podľa archívnych záznamov oproti roku 1954, keď mal rozhlasový orchester len 48 členov, do konca roku 1959 stúpol počet jeho hráčov na 93. K zlepšeniu vzťahov prispelo aj navrátenie sály na dunajskom nábreží rozhlasu potom, keď Slovenská filharmónia získala pre seba Redutu. Dokonca, keď už sála na nábreží pri obnovených verejných koncertoch pre veľký záujem publika nepostačovala, aj rozhlasový orchester účinkoval v Redute. Sála na nábreží ešte zhruba tri desaťročia slúžila rozhlasovým potrebám, orchester ju používal až do prechodu do novej budovy s honosnou koncertnou sieňou na Mýtnej ulici.
Po zmene pomerov…
O zveľadenie umeleckej úrovne rozhlasového orchestra sa od čias urovnávania nedorozumení a vyjasňovania poslania telesa postaral rad dirigentov. Ladislav Slovák, absolvent hudobného štúdia na bratislavskej Vysokej škole múzických umení, bol od roku 1956 jeho šéfdirigentom. Dosahoval zlepšenie individuálnych výkonov hráčov, prizval k účinkovaniu viacerých dirigentov zo zahraničia.
Po ňom Otakar Trhlík, absolvent pražského konzervatória a potom dirigent Štátnej filharmónie v Brne, novátorsky zasahoval do dramaturgie orchestra. Ako šéfdirigent podnikol s ním v roku 1965 prvé zahraničné turné vôbec, pod jeho vedením orchester koncertoval v talianskych mestách. V kvalitných výkonoch súbor pokračoval po návrate Ľudovíta Rajtera. Popri ňom od roku 1970 pôsobil ako dirigent Ondrej Lenárd a v roku 1977 ho tento absolvent Vysokej školy múzických umení vystriedal na mieste šéfdirigenta. Zameriaval sa na symfonickú a opernú hudbu. Keď rozhlas opúšťal, mal za sebou dve desaťročia práce s rozhlasovým orchestrom, najviac zo všetkých dirigentov. Zanechal po sebe vyše tisíc nahrávok. Orchester pod jeho vedením spolupracoval s hudobnými vydavateľstvami, vystupoval na domácich festivaloch a podnikol viaceré umelecké cesty do zahraničia.
Zmenu politických pomerov z roku 1989 prijali orchestrálni hráči pozitívne. Iné boli snahy z okruhu mimo rozhlasu v situácii priaznivo naklonenej podnikaniu vniesť súkromníčenie aj do mediálnej oblasti. Bolo by to síce v poriadku, keby s tým neboli spojené zámery neprimerane prirovnávať vtedy už verejný rozhlas – bez ohľadu na jeho poslanie – k malému súkromnému vysielateľovi a následne sa usilovať o obmedzenie jeho personálneho obsadenia, pracovných priestorov aj vysielania. Napodiv ľahostajne sa vnímalo jeho financovanie, jedno z najnižších v Európe.
Všetko to malo nepriaznivé dôsledky aj pre Symfonický orchester Slovenského rozhlasu. Došlo k redukcii jeho obsadenia, k obmedzovaniu jeho činnosti. So zložitými podmienkami sa prichodilo vyrovnávať nádejnému dirigentovi Róbertovi Stankovskému a po ňom nasledovali vo vedení orchestra Charles Olivieri Munroe, Olivier Dohnányi či Mario Košík. Až časom dochádzalo k uvedomeniu si skutočnosti, že náležitá podpora verejného rozhlasu vrátane jeho orchestra je síce náročná aj nákladná, ale nevyhnutne potrebná pre národnú kultúru.