Prvý na Mesiaci: Ako Armstrong predbehol Leonova

, 21.07.2019 06:00

"Houston, tu základňa Tranquility. Orol pristál.“ Týmito slovami hlásil americký astronaut Neil Armstrong riadiacemu stredisku v Houstone prvé pristátie človeka na Mesiaci. Jedna z najfantastickejších udalostí v dejinách ľudstva sa odohrala presne pred 50 rokmi, 20. júla 1969 o 21.14 hodine stredoeurópskeho času po 102 hodinách a 42 minútach letu kozmickej lode Apollo 11 a jej lunárneho modulu.

Astronaut Buzz Aldrin na povrchu Mesiaca.
Astronaut Buzz Aldrin na povrchu Mesiaca. Autor: Reuters, NASA

Pristátie i prvú mesačnú vychádzku sledovalo v priamom televíznom prenose podľa odhadov okolo 600 miliónov ľudí na celej planéte (vtedy nás tu žilo menej ako 4 miliardy). Dívali sa prakticky všade, kde sa dal chytať televízny signál, okrem Sovietskeho zväzu a Číny.

Celoštátna televízia v bývalom Československu tento prenos takisto odvysielala, pravda, len čiernobielo. "Farba“ sa u nás v éteri udomácnila až o štyri roky neskôr, aj to iba na druhom, signálom podstatne menej pokrytom programe.

V pražskom štúdiu Televíznych novín prenos komentovali kozmický fyzik Jan Kolář a Antonín Vítek, spoluautor prvej československej encyklopédie kozmonautiky. Divákom vysvetľovali základné pojmy z komunikácie medzi astronautmi a riadiacim strediskom NASA v Houstone: Lunárny modul nazvaný Eagle (Orol) pristál v oblasti Mesiaca označovanej ako More pokoja (angl. Sea of Tranquility). Preto Armstrong nazval miesto pristátia Základňou pokoja.

"Do televízie nám večer volali rozhorčení diváci, prečo počas zostupovania modulu na mesačný povrch nevysielame živé zábery,“ spomínal Vítek. "Museli sme ich upozorniť, že z mesačného modulu sa z technických príčin vysielať nedá, že to bude možné až po pristátí a počas vychádzky astronautov.“ Ale kedy presne sa tak stane, to nevedeli povedať ani v texaskom Houstone.

Dosť dlho sa nielen poslucháči československého rozhlasu, ale aj televízni diváci museli uspokojiť s prekladom rozhovorov medzi astronautmi a riadiacim strediskom NASA. Ale ich obsah bol senzačný a objavný. Armstrong s Aldrinom informovali o svojich prvých pozorovaniach povrchu Mesiaca. Z kabíny Orla hlásili, že mesačný modul je obklopený veľkými balvanmi, niektoré z nich sú až tri metre vysoké, ale miesto, kde pristáli, je rovné. Navôkol videli aj množstvo kráterov rôznych veľkostí: "Je ich toľko, že sa nedajú ani spočítať.“

Niekoľko hodín im zabrali nevyhnutné kontroly prístrojov. Pôvodne sa predpokladalo, že obaja astronauti (tretí Michael Collins zostal vo veliteľskom module na obežnej dráhe Mesiaca), sa najprv vyspia a až potom vystúpia na povrch prirodzenej družice Zeme. Časový harmonogram počítal preto s vychádzkou a prvým priamym televíznym prenosom z Luny až ráno 21. júla 1969 nášho času. Ale plán sa menil "za pochodu“, kozmonautom sa nechcelo spať, zrejme aj oni boli nedočkaví. A tak Armstrong vystúpil na povrch Mesiaca o čosi skôr, už o 3. hodine a 39. minúte stredoeurópskeho času (v Houstone bolo vtedy o sedem hodín menej a ešte stále 20. júla).

Milióny ľudí na svete a mnohí u nás radšej nespali, aby to zažili takpovediac "on-line“. Ti ako prví počuli vysloviť Armstronga nesmrteľnú vetu: "Je to malý krok pre človeka, obrovský skok pre ľudstvo.“ Mimochodom, astronaut sa pritom dopustil jednej gramatickej chyby. Pred slovom "man“ (človek) nepoužil alebo zamlčal neurčitý člen "a“. Veta potom nedávala zmysel, lebo ak sa v angličtine použije "man“ bez člena, je to významovo blízke slovu "mankind“, teda ľudstvo. Ako teda: aj malý krok, aj veľký skok pre ľudstvo?

Britský spisovateľ Chris Riley a lingvista John Olson dospeli po dôkladnej analýze všetkých dostupných záznamov k záveru, že chyba vznikla pod tlakom okolností, o čom svedčila aj zvláštna intonácia Armstrongovej reči. Zároveň tým spochybnili stále prežívajúce názory, podľa ktorých slávnu vetu pripravili astronautovi vopred v Bielom dome alebo vo vedení NASA. Nie, vyslovil ju spontánne pod vplyvom momentálnych pocitov.

Čo ak sa nevrátia?

Kto si však pred 50 rokmi kládol podobné otázky? So zatajeným dychom sme zo Zeme sledovali, ako postava v skafandri opatrne skúma ľavou nohou pôdu pod sebou. Neprepadne sa do nejakého krátera? Sovietska sonda Luna-9 síce už vo februári 1966 zistila, že povrch Mesiaca je pevný, a nie samý prach, ako sa predpokladalo predtým, ale predsa…

"Je to takmer prach,“ hlásil Armstrong do Houstonu, "pätky opôr lunárneho modulu sa však zaborili do povrchu len asi na tri až päť centimetrov.“

Potom mu Aldrin spustil z kabíny fotografickú výbavu, aby urobil prvé snímky povrchu. Vzápätí začal odoberať do vrecka vzorky mesačného prachu. Až po dvadsiatich minútach vyrazil pilot lunárneho modulu za svojím veliteľom. Spoločne potom odhalili na Mesiaci pamätnú plaketu o prvej ľudskej návšteve, vztýčili národnú vlajku a prijali gratuláciu od vtedajšieho prezidenta USA Richarda Nixona.

Posádka Apollo 11: astronauti Collins,...
Posádka Apollo 11: astronauti Collins, Armstrong, Aldrin. Autor: Reuters, NASA

Nasledoval znovu zber vzoriek z povrchu Mesiaca, tentoraz už aj dokumentovaných fotografovaním. Za dôležitú sa považovala inštalácia dvoch prístrojov: jedného na presné určovanie vzdialenosti Mesiaca od Zeme a seizmografu – na meranie otrasov. Astronauti potom rozvinuli špeciálnu hliníkovú fóliu určenú na zachytenie čiastočiek slnečného vetra.

Na záver mesačnej vychádzky sa Armstrong vydal k jednému z kráterov a chvíľu postál na jeho okraji. Počas tých troch minút nebol v kontakte s Houstonom ani s Aldrinom. To využili tvorcovia úspešného filmu Prvý človek (vlani sa dostal aj do našich kín) a použili básnickú licenciu. Astronaut vraj chcel na chvíľu osamieť, aby mohol do krátera hodiť perlový náramok s menom Karen. Tak sa volala jeho milovaná dcérka, ktorá ako 2-ročná zomrela na mozgový nádor.

Scenár filmu vychádzal zo životopisnej knihy Jamesa Hansena, ktorý si túto veľmi silnú a dojímavú scénku očividne vymyslel. Existenciu náramku, ktorú si mal Armstrong vziať so sebou na Mesiac a zanechať v tamojšom kráteri, totiž nepotvrdil nikto z jeho blízkych, ani sám astronaut. Ten do konca života tvrdil, že kráter s priemerom 30 metrov, vzdialený asi 60 metrov od miesta pristátia Orla si zašiel pozrieť, lebo si jednoducho myslel, že to bude užitočný doplnok k plánovanému programu výstupu na povrch Mesiaca. Ale bolo to naozaj tak? Armstrong bol veľmi uzavretý a zvláštny človek. Napríklad o Karen neprehovoril až do svojej smrti v roku 2012…

Mesačná vychádzka oboch astronautov trvala dve hodiny. Najprv Aldrin a dvanásť minúť po ňom aj Armstrong sa vrátili do modulu. Vrátili sa s kontajnermi, v ktorých mali dovedna 22 kilogramov mesačných hornín. V kabíne poupratovali a konečne sa uložili k spánku. Ale boli tak vzrušení z videného a prežitého, že spali veľmi nepokojne. Po siedmich hodinách takéhoto spánku-nespánku sa naraňajkovali a po úspešnom štarte lunárneho modulu sa vydali za Collinsom na obežnú dráhu Mesiaca. "Bál som sa, že ich nechám na Mesiaci a vrátim sa na Zem sám,“ prezradil po rokoch. Sám Armstrong odhadoval šance, že nezostanú s Aldrinom zomrieť na Mesiaci "tak 50 na 50“. Nakoniec však všetko dobre dopadlo a po ôsmich dňoch letu Appola 11 – z toho po 21 hodinách pobytu na Mesiaci – sa všetci traja živí a zdraví vrátili na Zem.

"Pán prezident. Orol pristál.“

Úspech lunárnej expedície sa nedal zamlčať alebo bagatelizovať ani v krajinách na východ od železnej opony. V Sovietskom zväze síce neumožnili divákom priamy prenos z "veľkého skoku ľudstva“, hlavné denníky Pravda aj Izvestija však na druhý deň priniesli podrobné spravodajstvo o historickej udalosti. Je príznačné, že v hlavných titulkoch sa dôsledne vyhýbali štátnej príslušnosti astronautov. "Pozemšťania na Lune“ – tak znel palcový titulok na titulnej strane sovietskej Pravdy. O Američanoch sa písalo až ďalej v texte správy.

Podobne sa správala česká a slovenská stranícka tlač. Rudé právo umiestnilo na prvú stranu správu pod názvom Človek vstúpil na Mesiac. V krajine sa nachádzalo päť divízií sovietskych vojsk s "dočasným“ pobytom, začínala sa politická normalizácia, bolo treba brať čoraz väčší ohľad na to, čo si myslí a hovorí "starší brat“.

Štart rakety Saturn V, ktorá vyniesla posádku...
Štart rakety Saturn V, ktorá vyniesla posádku Apollo 11 do vesmíru 16. júla 1969. Autor: Reuters, NASA

Kremeľ síce oficiálne gratuloval predstaviteľom Spojených štátov k pristátiu ich kozmonautov na Mesiaci, sovietskemu vedeniu sa však zároveň nedarilo zakryť rozčarovanie z prehry vo vesmírnych pretekoch. Išlo bezpochyby o prehru a o to väčšiu, že sovietska kozmonautika predtým vo vzájomnej súťaži dlhodobo viedla pred americkou. Pripomeňme len prvý sputnik, ďalšie lety sovietskych družíc so zvieratami a pionierske lety Jurija Gagarina a Valentiny Tereškovovej. Ako sa teda mohlo stať, že Američania nakoniec predbehli Sovietov v "boji“ o Mesiac?

Traduje sa, že 20. júla 1969 položil niekto na hrob zavraždeného prezidenta Johna Kennedyho v Arlingtone malú kyticu s lístkom a krátkym textom: „Pán prezident, Orol pristál.“ Meno Kennedy sa v nasledujúcich dňoch skloňovalo vo svete takmer tak často ako meno Armstrong. Písalo sa o ňom a hovorilo ako o politikovi, ktorý prvý prišiel s myšlienkou lunárneho programu USA a presadil ju do praxe. Aj väčšina historikov dodnes spája začiatok projektu Apollo so slávnou výzvou 35. prezidenta Spojených štátov z 25. mája 1961. Kennedy vtedy v Správe o Únii vyhlásil: "Verím, že si tento národ môže vytýčiť ako cieľ – a to do konca tohto desaťročia – pristátie človeka na Mesiaci a jeho bezpečný návrat na Zem. Nijaký iný súčasný vesmírny projekt nebude pre ľudstvo pôsobivejší a pre dlhodobý výskum vesmíru dôležitejší. Uskutočnenie žiadneho nebude také ťažké a nákladné.“

V skutočnosti sa však o lete ľudskej posádky na Mesiac začalo vážne uvažovať už za Kennedyho predchodcu Dwighta Eisenhovera, prakticky hneď po lete Sputnika v októbri 1957. O rok nato vznikol Národný úrad pre kozmonautiku a letectvo a kozmický priestor (NASA). Ale ako uvádzajú americkí historici Ivan Ertel a Mary Morseová, v prvom období sa na príprave výskumu Mesiaca podstatnou mierou podieľala – podobne ako v Sovietskom zväze – armáda. Ozbrojené sily USA mali na starosti vývoj rakiet, ktoré by vyniesli kozmickú loď s človekom až na Mesiac.

Nezabúdajme ani na chvíľu, že to boli časy studenej vojny, "dobývanie vesmíru“, ako sa vtedy hovorilo, bolo súčasťou pretekov v zbrojení medzi dvomi superveľmocami. Nové silné rakety chceli Spojené štáty i Sovietsky zväz použiť nielen na preskúmanie Mesiaca, ale aj na odstrašenie protivníka a v prípade nevyhnutnosti na jeho zničenie.

Vo výskumnom stredisku americkej armády v Huntsville (štát Alabama) pracoval vtedy aj Wernher von Braun, ktorého Američania vyviezli z vojnou zničeného Nemecka. Veď sa im mohli zísť jeho skúsenosti so stavbou balistických rakiet V2, ktorými nacisti ostreľovali Londýn…

A práve von Braunov tím spolu s ľuďmi z NASA začal už v marci 1959 pracovať na projekte Horizon – išlo o možnosti vytvorenia základne na Mesiaci. Prvá verzia tohto projektu predpokladala, že Američania pristanú na Mesiaci už v roku 1965. Vedenie NASA plánovalo triezvejšie. Vypracovalo desaťročný program kozmického rozvoja, ktorý počítal s vyslaním automatických staníc na Mesiac už v prvej polovici 60. rokov, ale s pristátím človeka až po roku 1970. Je zaujímavé, že Výbor pre vedu a kozmonautiky Snemovne reprezentantov amerického Kongresu s tým nesúhlasil – odporúčal vysadenie ľudskej posádky na Mesiaci už pred rokom 1970.

NASA na to reagovala pilotovaným programom Apollo, ktorý predstavil na konferencii so zástupcami kozmického priemyslu koncom júna 1960. Cieľom mali byť oblety Mesiaca ľudskými posádkami už pred rokom 1970, nevylučoval však ani možnosť pristátia na jeho povrchu.

Dostihnúť a predbehnúť – ZSSR

To všetko a mnohé iné sa teda dialo ešte pred nástupom Kennedyho do prezidentského úradu v januári 1961. Súper však nespal. Približne v rovnakom čase, v rokoch 1958–1959 rozpracovala konštrukčná kancelária Sergeja Koroľova plány na vyslanie sovietskych umelých družíc k Mesiacu a človeka na obežnú dráhu Zeme. No nielen to – pustila sa aj do vývoja mohutnej rakety, ktorá by tie lode a prístroje do vesmíru dostala. V jari 1960 predložil Koroľov vláde návrh programu, ktorý predpokladal oblet Mesiaca dvoj- až trojčlennou posádkou do roku 1967. Neskôr rátal aj s pristátím človeka a vybudovaním stálej základne na Mesiaci.

Po pristátí lunárneho modulu Apollo 11.
Po pristátí lunárneho modulu Apollo 11. Autor: Reuters, NASA

Čiže postup a ciele veľmi podobné tým, ktoré si v tom čase naplánovali v USA. Koroľov a von Braun sa v živote nikdy nestretli, mali však okrem technického génia spoločné aj niečo iné. Kým Nemec sa dostal ku kozmonautike z amerického zajateckého tábora, tak Rus Koroľov – zo sibírskeho gulagu, kde prežil šesť rokov. Jeden z rozdielov medzi nimi spočíval aj v tom, že kým meno von Braun bolo v americkej kozmonautike pojmom, tak Koroľova poznalo podľa mena iba zopár vyvolených. Ešte aj spolupracovníci ho oslovovali "hlavný projektant“. Jeho skutočné meno bolo prísne stráženým štátnym tajomstvom. Preto nesmel vycestovať do cudziny. Sovietsky zväz mohol opustiť vlastne jediný raz – v júni 1964 mu poskytli krátku dovolenku v socialistickom Československu. Desať dní oddychoval v našich Tatrách v nenápadnej chate ministerstva vnútra pri Štrbskom plese. Pražský sprievodca o ňom vedel iba toľko, že ide o nejakého dôležitého "moskovského projektanta“. Okolo chaty sa stále motalo veľa tajných…

V tom čase už Koroľov nemohol mať pokojný spánok. Americký výskum Mesiaca sa nesmierne urýchlil práve Kennedyho zásluhou. Presadil v Kongrese zvýšené finančné náklady na vývoj nosných rakiet triedy Saturn a na celý program Apollo. Išlo o miliardy dolárov navyše. Cesta na Mesiac sa v USA stala národnou prioritou číslo jeden, vecou národnej hrdosti. Na otázku odporcov myšlienky a pochybovačov "Prečo práve na Mesiac?“ mal Kennedy jednoduchú odpoveď: "A prečo človek liezol na Mount Everest?“

Samotného Kennedyho asi najviac podnietil ďalší úspech sovietskej kozmonautiky – let Gagarina krátko po jeho nástupe do úradu. Pritom svetová verejnosť očakávala, že prvým človekom vo vesmíre bude Američan. "Nikto nie je otrávený viac ako ja,“ tvrdil Kennedy na tlačovej konferencii. "Zaostávame a situácia bude stále horšia. Potrvá ešte nejaký čas, kým sa začneme zlepšovať a kým Rusov dostihneme.“

Trvalo tri, resp. štyri roky, kým NASA získala prvú letuschopnú loď Apollo a novú silnú raketu Saturn. Odvtedy však začali Američania Sovietov nielen doháňať, ale aj predbiehať. Podľa vtedajšieho Koroľovovho zástupcu Vasilija Mišina sa to začalo už za vlády Chruščova – čiže ešte pred rokom 1964 – ktorý vyvolal zbytočnú nevraživosť medzi tromi najväčšími konštrukčnými kanceláriami, keď protežoval jednu z nich, vedenú Vladimirom Čelomijom. Údajne v tom hrala významnú úlohu okolnosť, že tam pracoval Chruščovov syn…

Slávnostné privítanie posádky Apollo 11 v New...
Slávnostné privítanie posádky Apollo 11 v New Yorku po úspešnom lete. Autor: Reuters, NASA

V roku 1965 americká sonda Ranger 9 urobila na tie časy najdetailnejšiu dokumentáciu Mesiaca. Ďalšia sonda Surveyor mäkko pristála na jeho povrchu a preskúmala vhodnosť povrchu. Do programu sa už vtedy zapojil aj košický rodák Ladislav Roth. Čerstvý emigrant pracoval v Ústave geofyziky a planetárnej fyziky Kalifornskej univerzity. Dnes žije ako dôchodca v Pasedone.

"Vyhodnocovali sme obrazové údaje získane týmito sondami a hľadali vhodné pristávacie miesta,“ spomína. "Mne tie časy spojené s Apollom pripadali vtedy ako jeden večierok s bohatým programom. Aj večierok, aj program bežali bez prestania a odpočinku niekoľko rokov. Nezabudnuteľné a neopakovateľné.“

V roku 1966 vyniesla raketa Saturn trikrát do vesmíru kozmické lode Apollo, zatiaľ išlo ešte o bezpilotné lety. V tom istom roku zomrel Koroľov. "Kým žil on, boli sme prví,“ dodnes nostalgicky spomínajú Rusi. Ale udržali by si prvenstvo? Viacerí ruskí vedci a kozmonauti o tom pochybovali a naďalej pochybujú. V sovietskom kozmickom výskume a vývoji vládla veľká roztrieštenosť, tvrdil Mišin. Chýbalo podriadenie všetkého úsilia jednému strhujúcemu cieľu, ako to dokázali v USA. A napokon Sovietsky zväz nemal takú silnú ekonomiku, aby do lunárneho programu mohol naliať toľko miliárd ako Spojené štáty.

Spolupráca namiesto pretekov

Prvý mal letieť na Mesiac kozmonaut Alexej Leonov. Takýto bol pôvodný plán Moskvy. Najskôr ho chystali na oblet Mesiaca, Sovieti na rozdiel od Američanov totiž zvlášť pripravovali aj vyslanie človeka na obežnú dráhu Mesiaca, čo Američania ako osobitnú etapu programu vynechali. Let sa mal uskutočniť k 50. výročiu boľševickej revolúcie v roku 1967, ale zišlo z toho. Problémy nastali s novou nosnou raketou, ktorá zlyhávala aj pri opakovaných skúškach.

Nakoniec na Mesiac letela – takmer súčasne s Apollom 11 – aj sovietska automatická sonda Luna 15 . Mala získať vzorku tamojšej horniny skôr, ako sa to podarí americkým astronautom. Vo svete to vyvolalo rozruch a rôzne špekulácie, aj niektorí americkí odborníci sa obávali, že sonda môže ohroziť Apollo. Moskva takýto zámer rozhodne poprela a, ostatne, Luna 15 svoju úlohu nesplnila, lebo 21. júla 1969 dopadla rýchlosťou 150 metrov za sekundu až 800 kilometrov od miesta pristátia amerického modulu.

Napriek tomu Sovieti už vtedy vysvetľovali svoj údajný nezáujem o lety človeka na Mesiac uprednostňovaním automatov. "Lebo automatické stanice sú lacnejšie a menej nebezpečné z hľadiska výskumov,“ vyhlásil 22. júla 1969 profesor Leonid Sedov, fyzik z Moskovskej štátnej univerzity. "Nevyhnutná je však medzinárodná spolupráca v osvojovaní vesmíru človekom.“

Rozhodujúce boli náklady. Práve z dôvodu finančných reštrikcií sa musel v roku 1972 predčasne ukončiť aj program Apollo. Čoskoro sa začala kozmická spolupráca ZSSR a USA . Dnes hrozia ďalšie preteky Američanov a Rusov vo vesmíre, ale tentoraz v jeho vyzbrojovaní. Jadrovými zbraňami, bohužiaľ.

VIDEO: Spojené štáty si 20.7. pripomínajú 50. výročie pristátia prvého človeka na Mesiaci. Oslavy sa v tento významný deň konajú po celých USA. Pozrite si, ako to na nich vyzerá a aj vyjadrenie Williama Harrisa, prezidenta vesmírneho centra v Houstone. Zdroj: ČTK.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#50 rokov od pristátia na Mesiaci
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku