Foto: Andrej Barát, Pravda
Aj s takými reakciami sa stretli mediátori Potulnej galérie Ľuboš Lorenz, Laura Fiľaková a Viera Zubalová. S dodávkou nabitou výtvarným umením od 11 umelcov, ktorí upozorňujú na xenofóbiu, rasizmus a extrémizmus, zaparkovali od júlovej vernisáže vo vyše 25 mestách a obciach. Precestujú ďalších 20. Zúčastnia sa na 12 festivaloch, navštívia 11 škôl. Kurátorom je Juraj Čarný a usporiadateľom – Curatorial Studies Institute. Práve parkujú pred Evanjelickým gymnáziom v Tisovci, trúsia sa k nim skupinky študentov s učiteľmi. Neparkujú tam náhodne.
Shootyho karikatúra baganče šliapajúcej po múzeu – Pamätníku SNP je jednou z mála, ktoré autor neokorenil textom. Dráždi však dostatočne. „Začíname veriť rôznym konšpiračným teóriám, s ktorými prichádzajú extrémisti z rôznych dôvodov. Pod zámienkou hrdosti na slovenský národ šliapeme po tom, na čo by sme mali byť naozaj hrdí. Nehlásime sa k odkazu slobody a demokracie, ale k nejakým pseudohodnotám, maskovanému zlu a nenávisti,“ hovorí Ľuboš Lorenz. Takáto interpretácia karikatúry mnohým rozhorčeným divákom stačí, aby pochopili zameranie Potulnej galérie. Hoci nie všetkým sa to podarí.
Foto: Andrej Barát, Pravda
Na Luníku lietajú iba vtáky
S fotografiou „pestrofarebného“ Róma od výtvarníka a filmára Tomáša Rafu majú podaktorí problém. Poznámka o propagácii Rómov skutočne zaznieva. Ide o jednu zo snímok, ktoré Rafa nafotil počas workshopov v rómskych osadách. Počas ktorých napríklad natierajú sivé segregačné múry pestrými farbami. V Tisovci svieti slnko. Ak by pršalo, je pripravené premietanie Rafovho dokumentu o rasových nepokojoch v Česku a na Slovensku. Nakrúcal ho osem rokov, premiéru mal pred dvomi rokmi v newyorskej galérii MoMA PS1.
Farbami hýri aj bytovka. Postavili ju umelci Danka Krajčová a Oto Hudec v rámci projektu Karavan. S deťmi na košickom sídlisku Luník IX maľovali a zariaďovali jednotlivé byty tak, ako to u nich doma vyzerá. Alebo ako by chceli, aby to vyzeralo. Vzadu, za každým bytom sa však ukrývajú texty – sondy do života tunajších Rómov tak, ako ho vnímajú deti.
Foto: Andrej Barát, Pravda
Foto: Andrej Barát, Pravda
Niekedy nás učiteľky bijú, ak robíme zle. Naša pani učiteľka nám dala celé cukríky na vysvedčenie… Nemáme hračky, to by sme mali iba bordel… V kuchyni máme tapetu love you, po rómsky sa to povie kamav tut. Keď robíme koláče, zmiešam cukor, vajce a múku. Zvyšok dorobí babka. Mama s nami nebýva… Je tu 5 obchodov, majú stavať šiesty. Niekedy, keď nemáme dosť peňazí, tak nám doložia 5, 10 centov. Niekedy nám dajú aj ochutnať. Keď príde nový tovar a my im pomôžeme, tiež dostaneme keksy… Nakreslil som Spidermana na oblohe, ale na Luníku lietajú iba vtáky.
Nielenže na oblohe nelieta superhrdina, ktorý by zatracovaných zázračným spôsobom vytrhol z biedy. Neexistuje ani len kalendár, podľa ktorého by Rómovia mohli oslavovať vlastné meno. Vlastne jeden jediný taký predsa len existuje, no takmer nik o ňom nevie. Prvý rómsky kalendár na svete vydal v roku 1996 maliar Tibor Tonka. Jeho znovuvydanie pre budúci rok iniciovala výtvarníčka Kateřina Šedá, pričom pôvodne zozbierané tradičné rómske mená doplnila o nové. A tak mená ako Jouna, Čiriklo, Citrom, Fardy, Žubri, Álom, Zoľi, Babáko, Bubuš, Ideš dopĺňa Guiliano, Pamela, Paris, Enrigue, Mercedes, Angelo, Corrado.
Každý Róm má podľa Tonku dve mená. Jedno občianske a druhé rómske. Inšpiráciu k tomu druhému čerpali predkovia z rastlín, ovocia, kvetov, zo zvierat, z vtákov, nerastov, drahých kvetov a ďalších vecí, ktoré kočovníci potrebovali. „Mená sa nemenia, dedia sa po stáročia,“ dodáva.
Lenže mnohé nové mená, ktoré sa viažu k celebritám, sú ako obrázok Spidermana na oblohe. Priamo v kalendári o tom píše básnik a publicista Martin Stöhr. „Sú k ich životnej situácii úplne nepriliehavé, ale vyjadrujú túžbu po tom, čo je v ich predstavách La dolce vita. Nakoniec, dá sa tomu porozumieť. Chvíľu som sa opájal predstavou, aké by to bolo v opačnom garde. Aký by bol svet, v ktorom by sa v majorite stali módou mená z minority. Asi lepší ako dnes. Ale možno sa to raz stane a možno s tým zasa začnú práve básnici.“ Básnici však potrebujú slová. Úprimné a stručné.
Inzerát na dušu Slováka
Študenti si ich trhajú zvnútra dodávky. Slová vytlačené na trhacích inzerátoch. Vlastnosti. Výtvarníčka Alena Foustková ich v tomto úvode do kritického myslenia nabáda, nech si vyberú jednu vlastnosť, akú by chceli mať. A jednu, akej by sa chceli zbaviť. Nič im nevnucuje, každý si trhá slobodne. Ide tentoraz o sondu do duše Slovákov?
Kde-tu chýba papierik „antirómsky“ alebo „antisemitský“. Sotva to niečo naznačuje. Možno to niekto trhal schválne. Ako vtip. „Možno máme veľa nechápavých Slovákov,“ smeje sa mediátor. Prehliadnuť sa však nedajú vybielené plochy, kde boli papieriky so slovom – úprimný. „Ľuďom evidentne chýba úprimnosť, ale sú k sebe aspoň natoľko úprimní, že to o sebe vedia,“ usmieva sa Lorenz. Vo veľkom chýbajú slová – zodpovedný, trpezlivý, rešpektujúci, empatický, negatívny. Ale najmä usmievavý.
Foto: Andrej Barát, Pravda
Ženy, muži, starenka a deti v slovenských krojoch sa však usmievajú na dvojicu tmavšej pleti na výšivke Ivany Šátekovej. Kývajú im? Nie, hajlujú. „Autorka tradičným spôsobom zobrazuje to, čo je pre Slovákov tradičné. Tvárime sa ako pohostinný národ. Čo však prestáva platiť v momente, keby sme sa mohli zachovať pohostinne alebo aspoň solidárne. Výšivka reflektuje utečencov. Slováci ich vítajú hajlovaním. Akoby sa v nás prebúdzala latentná xenofóbia, rasizmus a radšej šírime rôzne konšpiračné teórie,“ opisuje Lorenz. Na druhej výšivke z cyklu Hore hajl – Dole hajl sedí človek v slovenskom kroji za internetom, na stene visia symboly komunizmu, fašizmu a ďalšie. „Skrývame sa za nejaké tradično, ale nemáme problém s tým, že využívame výdobytky slobody a šírime tam bludy a nenávisť,“ dodáva Lorenz.
Aktivistická skupina Kundy Crew takisto využila tradičné výšivkové motívy pre jednoduché heslá. Taká bola doba – čo je podľa mediátora univerzálna výhovorka pre všetky zlyhania obyvateľov Slovenska, napríklad pre ospravedlňovanie holokaustu alebo konania Jozefa Tisa, prezidenta Slovenského štátu, ktorý v roku 1943 vyhlásil, že je jeho „posvätným presvedčením“ oslobodiť Slovensko od Židov „tak skoro, ako je to len možné“.
Ďalšia, už dlhšie známa výšivka hovorí – nie som rasista, ale… Na čo zareaguje jeden zo žiakov – tak toto by si mal pozrieť pán autobusár.
Blokáda
Aj tak ma to nezaujíma! Odvrkne ktosi. Takéto umenie neuznávam! Vypočujú si občas sprievodcovia Potulnej galérie. Zámerne sa túlajú aj po zabudnutých slovenských regiónoch, hladových dolinách, hoci Lorenz nemá rád tento pojem. Nedostatkom nie je jedlo, ale kultúra. A pravda.
„Nárast extrémizmu, rasizmu a xenofóbie ma vedie k naliehavej potrebe aktívnejšie pôsobiť v priestore sprístupňovania kultúrnych hodnôt ľuďom, ktorí žijú v regiónoch bez dostatočného prístupu ku kultúre a k informáciám. Ktorých sociálna situácia neumožňuje dopriať si luxus cestovať za kultúrou a ktorých schopnosť kriticky rozlíšiť informácie od dezinformácií je výrazne limitovaná,“ vysvetľuje kurátor Juraj Čarný.
Bojovo naladení ľudia galériu obchádzajú. Ak sa niekto pristaví, je to skôr zvedavý, otvorený človek, ktorý sa nebojí konfrontovať s niečím cudzím. Stalo sa však, že ich odmietli niektoré školy. Vraj to nie je pre ich žiakov zaujímavé. „Ak si človek výstavu pozrie, má právo povedať, že ho to nezaujalo. Ale vedieť dopredu, že ma vizuálne umenie nezaujme, že téma boja proti rasizmu a xenofóbii nie je dôležitou, je zvláštne,“ mieni mediátor Lorenz. Alarmujúce sú však zistenia nedávneho prieskumu agentúry Focus pre projekt People to People, v ktorom vyšlo, že médiá Hlavné správy a Zem a vek patria medzi najdôveryhodnejšie medzi učiteľmi (ako prvý o tom informoval Jakub Goda vo svojom blogu). Tieto dávajú nekritický priestor extrémistickým politikom, šíria antisemitizmus a klamstvá.
Študenti si domov berú nálepky, magnetky s výšivkami, hajlujúcimi krojovanými Slovákmi, s karikatúrami. Niekto má možno v peňaženke odložený inzerát na svoje hanebné či vytúžené vlastnosti.
Rakúska autorka Anna Witt sa vo svojej participatívnej fotoakcii pýta návštevníkov toto: „Čo bola pre vás najdôležitejšia otázka, keď ste mali 16 rokov?“ Oslovuje ľudí po celom svete. Aj v oblastiach, kde musia 16-roční dospieť proti svojej vôli. Kvôli vojne, hladu, zúfalstvu prichádzajúcemu s klimatickou krízou. Aké boli najdôležitejšie otázky pre Slovákov?
Kam pôjdem dnes večer? Kedy mi pôjde posledný autobus? Kde zoženiem fľašu vína do vlaku do Košíc? Ľúbi ma?
Nie sú to zlé otázky. Prezrádzajú, že na Slovensku sa vôbec nežije zle. A ani desiatky rokov po Slovenskom národnom povstaní sa Slováci neboja postaviť bludom a nenávisti. Pred necelým rokom v Tisovci traja Rómovia napadli dôchodcu, ktorý neskôr zomrel. Tragédiu chceli kotlebovci využiť na štvavú kampaň proti Rómom. Chystali v Tisovci veľkú akciu. Keď sa ich dodávka blížila po ceste, gymnazisti vyvesili zo školy vlajku s preškrtnutou svastikou. Ba čo viac, nebáli sa im postaviť do cesty a nedovolili im prejsť. Aj preto neďaleko od tohto miesta zaparkovala Potulná galéria. Bude sa túlať do 20. septembra.