Unikátny Slobodný slovenský vysielač

28.10.2019 06:00

V piatok 27. októbra 1944 sa poslucháčom posledný raz prihlásil Slobodný slovenský vysielač. Pracoval 85 dní, patril teda k najdlhšie pôsobiacim rozhlasom priamo na okupovaných územiach za druhej svetovej vojny. Bol pred 75 rokmi aj jedným z najefektívnejšie pôsobiacich rozhlasových médií svojho druhu.

Generál Rudolf Viest pri rozhovore s Ctiborom...
Generál Rudolf Viest pri rozhovore s Ctiborom Kováčom. Autor: Archív Vladimíra Draxlera

Myšlienka použiť rozhlasové vysielanie na prospech odboja vznikla už v čase, keď obyvatelia Slovenska zistili, že krajina vstupom do vojny prišla o možnosť pokojného vývoja sľubovanú vedením štátu. To sa zapojilo po boku nacistického Nemecka do bezperspektívnej vojny so Sovietskym zväzom. Vyhlásilo vojnu Spojeným štátom, krajine obyvateľstvom tradične vnímanej veľmi pozitívne. Štyridsiate roky priniesli aj uznanie obnoveného Československa, súčasti protihitlerovskej koalície, čo znamenalo definitívny koniec predstav o budúcnosti Slovenska opierajúceho sa o nacistické Nemecko.

O rozhlasovej účasti v odboji existovali rôzne predstavy. Komunisti plánovali zmocniť sa najväčšieho slovenského rozhlasového vysielača pri Veľkých Kostoľanoch, rozhlásiť odbojové výzvy a potom aparatúru zneškodniť. Anton Hollý, vtedy už prepustený z rozhlasových služieb, neskôr spomínal, že v deň, keď bol známy nemecký zásah do diania na Slovensku, spolu s inými účastníkmi zamýšľanej akcie čakal vo vinohradoch za Bratislavou na ozbrojenú skupinu, ktorá mala vysielanie z Kostolian chrániť. Lenže čakali márne. Ozbrojenci neprišli a bez nich obsadenie stráženého vysielača neprichádzalo do úvahy.

Lepší smer vývoja nabrali zámery rozhlasových pracovníkov spojených s vojenským odbojom. Gabriel Rapoš, rozhlasový dramaturg, v roku 1943 poverený vedením vysielania Matice slovenskej z Turčianskeho svätého Martina, rátal, že v odboji bude využité technické zariadenie privezené pre potreby matičného vysielania. V zámere ho podporovali režisér Andrej Bagar a technik Jozef Vrabec, obaja tiež zúčastnení na martinskom vysielaní. V máji 1944 ministerstvo vnútra, s podozrievaním hľadiace na Rapošove politické názory, presadilo jeho prepustenie z rozhlasu. Ostal na strednom Slovensku, no tak vstúpil do bezprostredného kontaktu s dôstojníkmi v Banskej Bystrici, s ľuďmi blízkymi hlave odboja podplukovníkovi Jánovi Golianovi.

Rapoš sa ďalej usiloval, aby štúdiové technické vybavenie ostalo poruke v Martine. No okolnosti mu nahrali vhodnejšie riešenie. Generálny štáb obrany štátu rozhodoval o evakuácii potrebných podnikov a inštitúcií, aby boli chránené pred bombardovaním a pred hrozbami plynúcimi z približujúceho sa frontu. Štáb prikázal presunúť prevádzkyschopné časti technického vybavenia prešovského rozhlasového štúdia do Banskej Bystrice. Nevedno, či rozhodnutie ovplyvnili odbojoví dôstojníci, no výsledok bol, že v blízkosti banskobystrického 30 kW rozhlasového vysielača malo vzniknúť provizórne rozhlasové štúdio. Šéf prešovskej rozhlasovej techniky Ing. Samuel Šuba inštaloval zariadenie v budove Evanjelického spolku v Banskej Bystrici.

Štúdio je pripravené!

Keď 29. augusta 1944 nastúpili nemecké jednotky, aby pacifikovali Slovensko, minister obrany bratislavskej vlády Ferdinand Čatloš žiadal vo večernom rozhlasovom prejave z Bratislavy, aby im slovenskí vojaci poskytli pomoc. Odbojové vojenské velenie, naopak, vydalo rozkaz postaviť sa prichádzajúcim Nemcom na ozbrojený odpor. Došlo k prvým povstaleckým bojom.

Ešte v noci na 30. augusta Gabo Rapoš dostal pokyn pripraviť rozhlasové zariadenie v Evanjelickom spolku na vysielanie. Ráno telefonicky oslovil Ing. Šubu v Prešove a na základe jeho pokynov spolu s riaditeľom banskobystrického vysielača Ing. Karolom Dillnbergerom zapojili štúdio v Evanjelickom spolku cez vysokofrekvenčnú centrálu na banskobystrickej pošte na miestny vysielač na kopci Laskomer. Rapoš oznámil povstaleckému veleniu, že štúdio je pripravené vysielať.

Evanjelický spolok v Banskej Bytrici.
Evanjelický spolok v Banskej Bytrici. Autor: Archív Vladimíra Draxlera

Do Evanjelického spolku prišiel podplukovník Mirko Vesel v rukách s proklamáciou určenou vojakom. Proklamáciu na jeho požiadanie ešte v noci skoncipoval Vavro Šrobár. O jedenástej hodine pred obedom technici odpojili banskobystrický vysielač od bratislavského rozhlasu. Začalo sa samostatné vysielanie z Banskej Bystrice. Vesel poslucháčom oznámil, že Slovensko je v odboji a vyzval príslušníkov ozbrojených síl, aby bránili krajinu. Po Veselovom vystúpení Ing. Jozef Styk oslovil civilné obyvateľstvo a požiadal ho, aby pomáhalo bojujúcim vojakom.

Režim Slovenského štátu bol už v rozklade, no nablízku sa nachádzali nemeckí vojaci aj Hlinkovi gardisti, existovala neistota a obavy. Vysielanie proklamácií poskytlo ľuďom istú orientáciu. Reálne bol odboj ešte slabý, ale rozhlasový hlas znásoboval jeho silu, v rozhlasovej interpretácii vyznievalo dianie na strednom Slovensku mohutnejšie a presvedčivejšie. Pod dojmom z počutia vysielaných výziev nejeden nadšenec odišiel na povstalecké územie.

O 12.30 hodine Banská Bystrica opäť vymenila bratislavské vysielanie za vlastnú reláciu a neskôr vysielala znovu. Na tvorbe týchto relácií sa zúčastnili Július Chovanec a Vladimír Húska, ale aj Karol Dlouhý, Michal Šumichrast a Juraj Charváth. Verše Chalupkovej básne Mor ho! recitoval Ladislav Sára. Chalupkove mobilizujúce verše zneli aj v ďalších dňoch ako motto povstaleckého vysielania.

Rozhlasové vlny pre deklaráciu SNR

Na prelome augusta a septembra 1944 sa sformovalo aj vedenie Slobodného slovenského vysielača – také meno spontánne dali povstaleckému rozhlasu jeho prví pracovníci. Vedúcim sa stal Gabriel Rapoš, jeho zástupcom Anton Hollý, tajomníkom a ekonómom Ján Balaďa a vedúcim techniky Jozef Vrabec.

Večer 30. augusta 1944 prehovoril v bratislavskom rozhlase prezident Jozef Tiso a veliteľ vojska na východnom Slovensku generál Augustín Malár. Tiso interpretoval nemecký zásah len ako snahu zastaviť partizánov, o vystúpení slovenských vojakov nehovoril. Malár označil povstaleckú akciu za predčasnú. Obaja predstavovali pre civilistov a vojakov určité autority a ich vystúpenia mohli oslabovať rozvoj rozbiehajúceho sa Povstania. Proti poškodzovaniu odbojových zámerov vzápätí vystúpil povstalecký rozhlas.

Podplukovník Mirko Vesel.
Podplukovník Mirko Vesel. Autor: Archív Vladimíra Draxlera

V nasledujúci deň 1. septembra 1944 sa Slovenská národná rada, rekonštruovaná v podstate v tom zmysle, ako vznikla ešte na Vianoce roku 1943, obrátila na verejnosť so svojou deklaráciou. Slobodný slovenský vysielač zaradil deklaráciu Slovenskej národnej rady do vysielania. Dokument oznamoval, že Slovenská národná rada je vrcholný orgán domáceho odboja a ako jediná je oprávnená hovoriť v mene slovenského národa, preberá na celom Slovensku zákonodarnú a výkonnú moc, ako aj obranu Slovenska a túto bude vykonávať do tých čias, kým si slovenský národ demokratickým spôsobom neurčí legitímnych zástupcov.

Národná rada vyjadrovala záujem žiť s českým národom v novej Československej republike, žiadala zaistiť krajší život sociálne slabým vrstvám národa. Manifestačne vyhlasovala pripojenie sa k spojeneckým národom a záujem prispieť k ich boju. Národná rada tak zbavovala moci dovtedajší politický režim na Slovensku, dištancovala sa od závislosti od nacistického Nemecka, dovolávala sa nových politických a hospodárskych pomerov. Namiesto niekdajšieho prvorepublikového československého národa hovorila o slovenskom národe a o novom usporiadaní vzťahov Slovákov a Čechov.

Vysielač Tri duby

Nemecké velenie rýchlo pochopilo, čo znamená povstalecké rozhlasové vysielanie. Podľa znalca vojenského letectva tých čias Dušana Slavkovského už 30. augusta 1944 tri lietadlá JU-88 preleteli nad Laskomerom a bombardovali vysielač povstaleckého rozhlasu. V ten istý deň sa nálet opakoval, ale dvanásť zhodených bômb škody nespôsobilo. Nálety pokračovali aj v ďalších dňoch opäť bezvýsledne. No 2. septembra, keď napadlo vysielač šesť lietadiel, jedna z bômb vážne zasiahla budovu, črepiny poškodili chladič vysielača, čím zariadenie vyradili z činnosti a umlčali vysielanie.

Jediný vysielač, ktorý bol tejto situácii naporúdzi, slúžil letisku Tri duby. Technici pod vedením inžinierov Karola Dillnbergera a Imricha Ikrényiho vysielač upravili pre rozhlasové potreby a vysielanie mohlo pokračovať, aj keď výkon zariadenia bol iba 1,5 kW, čo znamenalo spoľahlivé pokrytie iba menšieho územia signálom.

Budova banskobystrického vysielača po nálete.
Budova banskobystrického vysielača po nálete. Autor: Archív Vladimíra Draxlera

Nerátalo sa ani, že vysielač ostane dlhšie na priestranstve Troch dubov, kde ho mohli ohroziť ďalšie nálety. Vtedajší dôstojník spojovacieho vojska Jozef Marko v nedávno vydaných spomienkach povedal, že vysielač dal naložiť na nákladné auto. Zariadenie malo vždy niečo po vyše týždni polohu meniť, aby ho nepriateľ nestihol zamerať. Vysielač potom skoro dva mesiace ako symbol aj šíriteľ slobodného slova putoval stredným Slovenskom.

Prvým miestom po letisku Tri duby, ktoré vysielaču a jeho anténam poskytlo potrebný priestor, bol Zvolenský zámok. Potom pojazdný vysielač zastal v Brezne. Tam technici vztýčili anténu medzi kostolnými vežami. Brezno vystriedala Slovenská Ľupča s anténou natiahnutou od zámku po stožiar na blízkom kopci. Vysielanie však často rušili poruchy na elektrickom vedení, preto sa automobil s vysielačom vrátil do Brezna. Ráno 24. októbra bol už vysielač v Dubovej, kde na inštaláciu antény poslúžili dva osemdesiatmetrové komíny. Už na druhý deň s ním technici prešli na Laskomer, no odtiaľ vysielali len jeden večer. Pracovníci vysielača napokon ustúpili na Donovaly, kde anténu natiahli z veže kostola po strechu hotela. Vysielanie zaznelo večer a naposledy na druhý deň ráno 27. októbra 1944. Nemecký protivník prerušil dodávku elektrickej energie na Donovaly a bez nej nemohol vysielač pracovať.

Celodenný program

Vráťme sa však do provizórneho rozhlasového štúdia, kde vznikali relácie vysielané pojazdným vysielacím zariadením. Bolo zrejmé, že Evanjelický spolok so svojou vlastne jedinou väčšou miestnosťou nebude rozhlasu postačovať, tým skôr, že rozsah vysielania mal tendenciu rásť. Niekedy v čase po bombardovaní a poškodení budovy a zariadenia laskomerského vysielača štúdio z Evanjelického spolku presťahovali do neďalekej budovy vtedajšej katolíckej školy. (Dnes Základná škola na Námestí Štefana Moyzesa.) Viacmiestna budova poskytovala štúdiu vhodnejšie priestory, a navyše v nej sídlila aj Spravodajská agentúra Slovenska, ktorá povedľa vojenského veliteľstva zásobovala rozhlas podstatnou časťou spravodajstva.

Vedenie rozhlasu ostalo v pôvodnej podobe, ale personálne obsadenie sa oproti začiatočným dňom dosť zmenilo. V literárnom oddelení pracovali Peter Karvaš a Milan Dudáš, v spravodajskom neskôr Ctibor Štítnický a Ivan Ďuríčka, v hudobnom Ján Hadraba a Tibor Andrašovan. Réžiu mal na starosti Ctibor Kováč a Ivan Teren, hlásateľskú službu Štefan Sliuka, Dušan Brucháč a Dalibor Kulíšek. O vysielanie pre vojakov sa staral Ján Mikleš a popri ňom Pavol Hronec, Ján Štefánik, Ján Boor a František Oktavec. Do techniky pribudli Augustín Guldán a Rastislav Špaňhel.

Rozsah vysielania postupne narastal a počínajúc 21. septembrom 1944 Slobodný slovenský vysielač už disponoval celodenným programom.

Zvykne sa uvádzať, že povstalecký rozhlas šíril poslucháčom spravodajské relácie, ale rozsah jeho účinkovania bol oveľa širší. Správy nielen pasívne poskytoval, ale kde bolo treba, ich obsah aktívne rozširoval a vyzdvihoval. Bežné správy o dôležitých udalostiach opakoval v širšej, komentovanej podobe. Takto staval pred poslucháčmi nasledovaniahodné príklady, keď hovoril napríklad o úpornom boji francúzskych bojovníkov pri Strečne, o úspešnom protiútoku povstalcov pri obci Telgárt, o niekoľkotýždňovej dôraznej obrane postavení na výšine Ostrô v oblasti Biely Potok.

Rozsah ako nikde inde

Sprostredkovanie týchto aj ďalších bojov a situácií ukazovalo, že slovenskí ľudia dokážu vystupovať na obranu svojich záujmov. V tomto smere pracovala aj rozsiahla rozhlasová publicistika s príspevkami Alexandra Matušku, Jozefa Felixa, Júliusa Barča-Ivana, Zory Jesenskej, Viery Čáslavskej (neskôr Husákovej), Dalibora M. Krna, Jána Martáka, Fedora Jesenského, Andreja Kostolného, Jána Trachtu aj Petra Karvaša, Gabriela Rapoša, Ivana Terena, Ctibora Štítnického a ďalších, ktorí sa neskôr hrdo nazývali povstalecká generácia.

Zvláštne miesto patrilo polemikám s bratislavským rozhlasom, najmä s propagandis­tickými reláciami Konštantína Čulena. O šírke povstaleckého vysielania svedčí, že prinášalo aj umeleckoslovesnú tvorbu a hudbu. Vôbec naše povstalecké vysielanie malo taký rozsah ako nikde inde na územiach Európy pod vplyvom nacistického Nemecka, čo u nás akosi stále nedoceňujeme.

V Slovenskom národnom povstaní išlo o boj za česť a postavenie národa. Slobodný slovenský vysielač do tohto boja v rámci svojich možností prospešne zasahoval.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#SNP #Slobodný vysielač #druhá svetová vojna
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku