Ešte koncom novembra uprostred synagógy vystúpili hudobníci z Pressburger Klezmer Band. Uplynulú sobotu tu počas podujatia Advent – Chanuka – Bašavel zneli koledy, židovské piesne a cigánska muzika.
Frederik Packa, zakladateľ občianskeho združenia Synagóga Šaštín Galerye Shul, nám v rozhovore „kreslí“ skicu, čo by v niekdajšom svätostánku malo vzniknúť. Možno kultúrny stánok. Koncertná sieň pre žiakov zo Základnej umeleckej školy v Šaštíne-Strážach. Alebo galéria? A vrátia jej pôvodnú strechu? Alebo získa nový architektonický prvok a stane sa ďalšou dominantou mesta? Sú to zatiaľ len sny, no vďaka aj za ne. Synagóga mala byť o takomto čase v pokročilom stave búrania. Po takmer 170 rokoch.
Foto: Pavol Demeš
Iba holuby a škridle
Synagóga v Šaštíne-Strážach bola daná do užívania v roku 1852. V meste vtedy bývalo 2 600 ľudí, z toho 500 bolo Židov. Práve tí boli podľa Packu hýbateľmi hospodárstva. Prevádzkovali obchody, garbiarne, kožiarne. „Tunajšia židovská obec bola jednou z najstarších na Slovensku. Mali viac výsad, za ktoré museli platiť monarchii alebo zemepánom, čo boli Czoborovci,“ hovorí Packa. Kráča po Zápotočnej ulici smerom k synagóge a ukazuje, ako sa pôvodné centrum mesta sústredilo práve tu.
Židovská obec sa postupne stenčila na 50 rodín. Spočiatku bol úbytok prirodzený. Keď sa v Rakúsko-Uhorsku prebúdzal priemysel, mladí odchádzali do miest. „Židia v Šaštíne si aj v prvých rokoch druhej svetovej vojny a po vzniku Slovenského štátu udržali výsady a nepostihol ich spočiatku taký osud ako v ostatných slovenských mestách. Boli dôležití, zamestnávali ľudí, mali tu obchody,“ pokračuje Packa.
Až v roku 1942 došlo k hromadnému odsunu. Zo 130 Židov bolo 85 odsunutých do koncentračných táborov. Z nich sa domov vrátilo len desať. No aj tí sa roztrúsili do iných židovských obcí a do sveta. Izrael, Amerika. „Počas druhej svetovej vojny boli donútení predať majetky. Synagógu kúpil v roku 1945 súkromný majiteľ, ktorému ju komunistický režim v roku 1948 zhabal,“ dodáva Packa.
Foto: Archív Jozefa Dukesa
Synagóga v nasledujúcich rokoch viackrát zmenila majiteľa a slúžila raz ako kožiarska dielňa, potom ako autodielňa. Dokonca ako sýpka. Dodnes má vo východnej časti zabodnutý veľký zhrdzavený lievik. Dvere pod ním sú nepôvodné. No štyri vedľajšie domy áno, aj v nich bývali Židia. Najbližší k synagóge dnes svieti ako veľká zelená pistácia a nápis hlása, že je to piváreň „U templa“.
„Ľudia v Šaštíne okolo synagógy chodili, vedeli, že tu je, ale nikto sa o ňu nezaujímal. Pretože všetci vedeli, že je v súkromných rukách. Jediné, čo sa riešilo, boli sťažnosti na holubov, padajúcu škridlu. Ľuďom bolo nakoniec jedno, čo sa so synagógou stane,“ opisuje Packa.
Tento rok v deň štátneho sviatku patrónky Slovenska sa do synagógy vybral Pavol Demeš, fotograf, bývalý minister medzinárodných vzťahov Slovenskej republiky. Už bola zhodená strecha. Onedlho sa mala zvaliť časť obvodových múrov. Zvyšné by sa výrazne prebudovali a miesto synagógy by vyrástla polyfunkčná budova.
Na poslednú chvíľu
„Vstup do priestoru bol pre mňa šokujúci. Strop bol spadnutý. Poletovali tam stovky holubov. Ľudia na ulici mi povedali, že práve sa dal dole čelný štít. Cítil som hanbu, že takto nakladáme s kultúrnym dedičstvom… Veď je to len pár stoviek metrov od nádhernej baziliky Sedembolestnej Panny Márie, kam púte privedú desaťtisíce ľudí každý rok. Tento rok tam prišli prezidentka, premiér. A neďaleko odtiaľ padá synagóga,“ hovorí Demeš.
Svoje dojmy skoncentroval do krátkeho statusu s fotografiami na sociálnej sieti. Vôbec netušil, čo jeho slová a snímky spôsobia. Nie len rozhorčené reakcie. Zrazu sa utvorila odhodlaná komunita z celého Slovenska, ktorá sa mesiac na to spolu s kňazom, rabínom, imámom podujala priestor vyčistiť a upratať. Zorganizovali prvú výstavu pod holým nebom fotografií Zdenka Dzurjanina a Yuriho Dojča v kurátorskej koncepcii Pavla Demeša. Novembrová vernisáž bola zároveň oslavou „bleskového“ zápisu synagógy do zoznamu národných kultúrnych pamiatok.
Hoci sa tento proces spustil už pred približne tromi rokmi, po vášnivej debate o osude synagógy, ktorú vyvolal Pavol Demeš, prišli pamiatkari a zastavili všetky prebiehajúce práce na budove. Medzitým sa na ňu prišli pozrieť statici, architekti, aby vypracovali odborný posudok, akým spôsobom by sa mohla stavba zakonzervovať či rekonštruovať. Spoločným úsilím sa podarilo synagógu na poslednú chvíľu zachrániť.
Foto: Andrej Barát, Pravda
Stále len na začiatku
Ešte však nezaznela kľúčová vec – kto synagógu vlastní? Jozef Sušila a Gréta Sokolová. Synagógu kúpili na jar tohto roku. „Vlastnia aj vedľajší objekt, ktorý bol kedysi domom rabína. Prerábajú ho na ubytovacie zariadenie,“ hovorí Demeš. Aj zo synagógy chceli spraviť čosi iné. Pokojne mohli, bol to ich majetok a mohli s ním naložiť podobne ako v prípade ďalších synagóg, ktoré sa ocitli v súkromných rukách. No miesto toho sa rozhodli spolupracovať na obnove. A zapojiť sa aj do vznikajúceho občianskeho združenia.
„Majitelia synagógy sa stali integrálnou a veľmi dôležitou súčasťou premeny tohto objektu. Snažia sa spolu s nami hľadať budúce využitie. Všetky kroky idú v súhlase s nimi. Mám veľkú radosť, že môžem s nimi spolupracovať,“ nadchýna sa Demeš.
„Spoločne premýšľame, z čoho by bolo možné celý proces obnovy financovať. Či už zo slovenských verejných zdrojov, prípadne európskych,“ dodáva Demeš. Pripravuje sa filmový dokument, ktorý zachytí celú rekonštrukciu. Z čoho však majú vychádzať, keď sa zachovalo minimum historických fotografií?
Frederik Packa hovorí, že v tomto smere to mali v susednom Česku jednoduchšie. „Pretože po vzniku protektorátu Čechy a Morava bol príkaz zdokumentovať všetky židovské náboženské stavby. Mali sa urobiť štyri fotografie zvnútra a štyri zvonka.“ Na Slovensku sa podobná dokumentácia synagóg nerobila. Našla sa zatiaľ len jedna čiernobiela fotografia pôvodného stropu šaštínskej synagógy v súkromnom albume. Existujú ešte dve staré fotografie Zápotočnej ulice.
No ak sa aj podarí nájsť peniaze, z ktorých by sa synagógu podarilo zrekonštruovať, bude potrebné priebežne hľadať zdroje, aby sa nový koncept udržal. „Budovu bude treba prevádzkovať, bude sa treba o ňu starať, riešiť kúrenie, vodu. Takže… sme úplne na začiatku,“ usmieva sa Packa.
Foto: Andrej Barát, Pravda
Vrátnica, kancelárie, diskotéky
Holuby zo šaštínskej synagógy neodišli. Vytrvalo a zvláštnym spôsobom „dotvárajú“ výstavu fotografií. Sú na tabuliach z odolného materiálu, ktorý by mal odolať nečasu. Dokáže však ich silnej výpovedi odolať divák?
Zdenko Dzurjanin nafotil všetky synagógy na Slovensku. Len päť z nich slúži pôvodnému účelu – v Bratislave, Nových Zámkoch, Komárne, Košiciach, Prešove. Ostatné naďalej pustnú a rozpadajú sa. Alebo sa využívajú (či využívali) „inak“:
Diskotékový bar. Vrátnica. Kancelária. Škola. Herňa. Dom smútku. Rodinný dom. Obecný úrad. Veľkosklad. Posilňovňa. Tlačiareň. Vietnamská reštaurácia. Obchod s obuvou. Kaviareň. Ubytovňa. Technické laboratórium. Ateliér. Pekáreň. Pivovar. Sála Kráľovstva svedkov Jehovových. Rímskokatolícky kostol. Evanjelický kostol. Gréckokatolícky chrám. Kino. Ako v absurdnom vtipe.
Na Slovensku je dokopy 81 synagóg. Ako sa k nim a k ďalšiemu dedičstvu staviame?