Bačovia boli elitou. A dnes?

Slovensko malo kedysi okolo dvetisíc bačov. Zostala z nich hŕstka, 50 - 60 takých, čo sú skutočnými pokračovateľmi hrdej a váženej profesie. Ospievanej v piesňach, preživšej v ojedinelom umení, kultúre a, pravdaže, v bryndzi. Bačovia formovali národ a ráz krajiny, jeho povedomie a zmýšľanie.

17.05.2020 06:00
debata (51)
Bača Jozef Slušňák, pokračovateľ bohatej... Foto: Jozef Sedlák, Pravda
baca Jozef Slusnak Bača Jozef Slušňák, pokračovateľ bohatej rodovej tradície z Malatinej.

Prichádzame na to listujúc v ostatnej knihe Ivety Zuskinovej Ovčiari na Slovensku. Život sa nedá zastaviť. Krajina, ktorá kedysi chovala milión oviec, bolo to na začiatku 20. storočia, ich má dnes len čosi viac ako tristotisíc. Lúky a najmä vysokohorské hôľne pasienky zarastajú lesom. Tam, kde sa prestanú pásť ovce, zmení sa botanická skladba lúk, kráľovstvo voňavých lúčnych bylín sa rozpadne. Mizne nám pred očami aj teraz, pretože upadá bačovské povolanie.

V minulosti malo vysokú prestíž. "Bača bol na dedine ktosi,“ píše Iveta Zuskinová. Bol to veľmi vážený človek, stojaci najvyššie v hierarchii slovenskej pastorálnej – pastierskej spoločnosti. Takéto označenie sa vymyká možno historickým štandardom, ale valaská kolonizácia z prelomu 14. a 15. storočia vytvorila v hornatých oblastiach Slovenska práve takýto typ spoločnosti, ktorý v rôznych podobách prežil až dodnes a zanechal na Slovákoch hlbokú stopu.

Salašníkova vnučka

Nie je to náhoda, že ojedinelú monografiu o slovenských ovčiaroch napísala etnologička Iveta Zuskinová. Pochádza z Nižnej Boce, kde bol jej starý otec Anton Vechter salašníkom. Nebyť Zuskinovej knihy, ani súčasní mladí Liptáci by si nevedeli predstaviť, čo sa za týmto pojmom skrýva.

Etnologička Iveta Zuskinová Foto: Archív Ivety Zuskinovej, Vladimir Cuvala
Iveta zuskinova vystava C.Kamen Etnologička Iveta Zuskinová

Nuž, salašník nebol muž, ktorý pracoval na salaši, či profesia, ktorú možno študovať na strednej škole v Pruskom. Už roky je o ňu minimálny, či skôr nulový záujem. Ktože bol teda salašník? Bol to hospodár, ktorý dohliadal na gazdovanie s ovcami za celé spoločenstvo chovateľov, čo si dalo pásť ovce na salaši vybranému bačovi, valachom a honelníkom.

Ako malé dievčatko sa Iveta Zuskinová vyberala so svojím starkým na salaš na bocianskych lúkach, kde jej dedo dozeral na to, či bača a jeho družina pasú ovce, ako sa patrí. Bolo to obyčajne v nedeľu, starý otec s vnučkou niesli na salaš občerstvenie a naspäť syr, ktorý Anton Vechter obradne vážil na mincieri.

O všetkom, čo sa udialo na salaši, mal salašník presnú evidenciu, nič mu neušlo, lebo keby ušlo, o rok by sa nemohol uchádzať o svoju funkciu. Bola demokraticky volená, salašník bol na očiach celej obci a zodpovedal sa komunite za hospodárenie salaša.

Spravidla bol salašník vážený gazda, ktorý choval viac dobytka a oviec, muž, čo rozumel veci, mal autoritu v obci, aj pred bačom a valachmi. Keby Zuskinová na vlastnej koži nezažila, ako to na salaši a v ovčiarskej dedine chodí, možno by sa nestala etnologičkou a nevedela by pravdivo opísať ovčiarsky život a všetky jeho prejavy.

Krátko po vojne, keď sa Zuskinová narodila, sa všetko na dedine od gruntu menilo, či skôr rúcalo a budovala sa nová "spravodlivejšia“ spoločnosť a na pôde kolektívne hospodárenie. Paradoxne, chov oviec bol historicky tiež kolektívnym dielom, výrazom prepracovanej kooperácie všetkých chovateľov s dokonalou profesijno-spoločenskou hierarchiou, ktorej kraľoval bača. Mal isté výsady, v ktorých sa odzrkadľovala obrovská, výnimočná chovateľská skúsenosť.

Zuskinová sa po vyštudovaní stavebnej priemyslovky, kde sa naučila dobre kresliť, prihlásila na štúdium etnografie. Osud ju zviedol dovedna s profesorom Jánom Podolákom, ktorý veľmi podrobne preskúmal všetky podoby ovčiarstva na Slovensku. Rodinné zázemie, inšpiratívny pedagóg a dostatok ambícií hnali Liptáčku do zdokumentovania odchádzajúceho slovenského vidieckeho života.

Neobmedzila sa iba na ovčiarstvo, jej záber bol široký, podieľala sa na vybudovaní Múzea liptovskej dediny v Pribyline, zmapovala rôzne prejavy ľudového umenia a architektúry, a pretože boli organicky späté a vychádzali z ovčiarstva, písala aj o ňom. Len tak sa mohol zrodiť ojedinelý dokument o slovenskom bačovstve a jeho presahu do všetkých foriem nášho života.

Kto bol, kto je ovčiar

Prítomnosť vyrastá z minulosti, na tú našu bačovskú zabúdame. Prostredníctvom Zuskinovej knihy objavíme, že chov oviec bol veľmi dobre zorganizovaný, účelný, efektívny, produktívny. Aj moderný chov oviec v ňom nájde veľa podnetov. Bača je aj úzkoprofilová, žiadaná profesia, lenže po skutočne dobrých bačoch akoby sa zľahla zem. Takmer sa uvarili vo veľkom transformačnom kotle, ktorý menil slovenskú spoločnosť nielen od roku 1989, ale aj predchádzajúcich 40 rokov.

Jeden z najlepších bačov Východnej Ján Koreň v... Foto: Jozef Doležal
maly Jan Koren s vernym Tamborom Jeden z najlepších bačov Východnej Ján Koreň v roku 1967.

Po pravej ovčej bryndzi je v posledných rokoch dopyt. Nielen kvôli nostalgii po pôvodnom slovenskom jedle, ale výskumy mikrobiológa profesora Libora Ebringera ukázali, že nepasterizovaný ovčí syr je prevenciou proti zhubným nádorovým ochoreniam, antistresovým produktom, liekom na srdce.

"Skúste však zohnať dobrého baču. Aj keď ponúknete byt či dokonca rodinný dom, celý rad rôznych výhod, hľadáte baču ako ihlu v kope sena,“ zhŕňa skúsenosť manažmentov poľnohospodárskych podnikov Slavomír Reľovský, výkonný riaditeľ Zväzu chovateľov oviec a kôz na Slovensku. Tento zrelý štyridsiatnik je potomkom viacgeneračnej bačovskej rodiny zo Spiša. Nedostatok bačov tkvie v upadajúcej prestíži bačovského povolania. "Nebudeš sa učiť, pôjdeš ku ovciam,“ zhŕňa myslenie súčasných rodičov dospievajúcich detí Slavomír Reľovský. Bača v očiach súčasníka rovná sa človek na okraji spoločnosti.

Ide o tragický omyl, skutočný bača je človek-všeumelec. Súčasťou bačovstva je aj život v odlúčení, často kilometre od najbližšej viesky. Patrí k nemu znášanie všetkých vrtochov počasia. Chce to zoceleného chlapa, človeka veľmi zručného, ktorý si vie poradiť v každej situácii. To, čo popisujeme, je súčasťou údelu baču, človeka žijúceho v drsnom svete a uzrozumeného so všetkým, čo súžitie s prírodou a zvieratami prináša.

Prostredníctvom Zuskinovej knihy nadobúdame predstavu o tom, kým všetkým pravý slovenský bača bol a je. Tu a tam sa ešte vyskytuje a prežíva. V časoch, keď bačovstvo prekvitalo, keď z oviec krajina žila (a mohla by aj dnes lepšie, zdravšie a bohatšie žiť), sa bačovia o miesto uchádzali prostredníctvom konkurzov. Tak sa, samozrejme, vtedy výberové konania, v ktorých gazdovia posudzovali ponuky bačov na pasenie oviec, nevolali.

Napokon vo výbere uchádzačov vyhrával bača, ktorý ponúkol spoločenstvu chovateľov lepšiu zmluvu. Jej jadrom bola produkcia syra. Zuskinová uvádza, že sa napríklad bača zaväzoval dorobiť pre majiteľov oviec po 20 funtov (11 kilogramov) syra na dojnú ovcu. Ostatok patril bačovi, ktorý syr či výťažok z jeho predaja spravodlivo rozdelil medzi valachov.

Nie v každej obci sa rodili bačovia a valasi. Tí najlepší pochádzali v Liptove napríklad z Východnej, Hýb, Pribyliny, na Gemeri z Rejdovej, na Pohroní z Braväcova či Priechodu, na Orave zo Zázrivej a Párnice, na Spiši z Lendaku. Bačovských obcí bolo oveľa viac, všetky nevymenuješ. Hovorilo sa o salašníctve spišského, pohronského či zázrivského typu.

Postava priam magická

Univerzitou bačov bol život na salaši. Práve tu sa dedili, generačne rozvíjali a zdokonaľovali stáročné profesionálne skúsenosti. Chlapci vyrastali na salašoch od útleho detstva, ako mocneli a múdreli, prešli všetkými pozíciami, než mohli tí najlepší ašpirovať na manažérsku hodnosť bača. Zuskinová baču charakterizuje ako najšikovnejšieho ovčiara spomedzi všetkých, muža s vynikajúcou znalosťou výroby kvalitného syra, človeka pracovitého a čistotného, statočného a čestného, ktorý "zverený statok miluje ako svoj vlastný, pašu šetrí a nie humpľuje“.

Citát je z dovaľovskej zmluvy medzi tamojším spoločenstvom gazdov a bačom z tridsiatych rokov minulého storočia.

Než etnologička dospela k tejto charakteristike baču, preštudovala veľa dokumentov, nájomných zmlúv, "schodila celý Liptov“, stretla sa s množstvom živých pamätníkov. A využila aj veľa interesantného dokumentačného materiálu, ktorý jej, ako povedala, nezištne poskytli kolegovia etnológovia skúmajúci minulosť a prítomnosť ovčiarskeho Slovenska.

Obyčajne si baču spájame len s človekom, ktorý chová ovce a vyrába syr. Je to skratkovitá, zjednodušená predstava. Bačovia poznali prírodu ako vlastnú dlaň. Zuskinová píše, že "vedeli určiť a predpovedať počasie podľa východu a západu slnka, podľa hviezd, postavenia mesiaca, podľa správania sa zvierat. Poznali liečivú moc rôznych drevín, bylín a plodín, zbierali ich a pripravovali liečivé čaje, šťavy a masti. Viacerí bačovia boli známi ako liečitelia, ktorí uzdravovali ľudí a aj zvieratá, niektorým z nich ľudia pripisovali až nadprirodzené schopnosti“.

Bača bol magická postava – ako človek s nadprirodzenými schopnosťami, ktorý môže zarieknuť, odvábiť mladého muža od vyhliadnutej dievčiny, aj preto niektorých prirovnávali k strigôňom. Inokedy bača v Zuskinovej kratučkých príbehoch vystupuje aj ako zbojník, zlodej oviec, ktorý ich kradol viac zo špásu, len aby dokázal susedovi, že ho vie okabátiť. Podchvíľou pred nami stojí človek až s bájnymi schopnosťami.

Zuskinová si všíma aj inú rolu ovčiarov, ukazuje ich napríklad ako výborných tesárov a staviteľov kolíb, približuje bačovské odevy a tiež umenie pastierov od skla maľovaného až po rôzne črpáky či hudobné nástroje. A dozvieme sa aj, kto stál za vyšľachtením slovenského ovčiarskeho psa čuvača. V encyklopedickej skratke zhrnula množstvo životných príbehov bačov, ktorí už nežijú, ale aj súčasníkov.

Je to dobrá kniha, bohato ilustrovaná už vzácnymi fotografiami, odkrývajúca nielen dejiny, je to kniha o nás a nevyužívaných či prehliadaných možnostiach rozvoja krajiny. Kniha o ovčiarskej elite Slovenska.

© Autorské práva vyhradené

51 debata chyba
Viac na túto tému: #ovce #bača #ovčiarstvo #Zuskinová