Súviselo to s vynálezom nylonového vlákna. Po skončení druhej svetovej vojny sa mohli z nového typu pančúch tešiť aj ženy na Slovensku. Tunajšia podoba nyloniek boli potom silonky.
Nahradenie pančúch z hodvábu lesklými nylonkami, obrazne povedané, znamenalo pre ženu takú radosť, ako keď muž vymení staré ojazdené auto za novú nablýskanú limuzínu. Táto revolúcia v móde nastala síce v USA už v októbri 1938, keď firma DuPont predstavila novinku stovkám pozvaných žien v New Yorku, ale na predaj si museli ešte dlho počkať. „Nylonky neboli v obchodoch dostupné najbližších 18 mesiacov," napísal server Science History. Prístup k nim mali zatiaľ len ženy, čo pracovali vo fabrike DuPont alebo boli manželkami tamojších zamestnancov.
Limitovaný počet kusov sa dostal do predaja jeden deň v októbri 1939 v meste Wilmingtone a po nylonkách sa len tak zaprášilo. Veľký deň nastal až 15. mája 1940. Nápor kupujúcich vyzeral tak, že v celých Spojených štátoch sa nové pančuchy vypredali už pred obedom. Američanky vykúpili všetky štyri milióny párov. „Jeden pár nyloniek stál 1,15 – 1,35 dolára, čo bolo dvojnásobne viac ako cena za dovtedajšie pančuchy z hodvábu," podotkli noviny Los Angeles Times.
Európanky mohli vtedy o nylonkách iba snívať. DuPont ich nevyvážal, vojna, ktorú rozpútali nacisti, bola v Európe už v plnom prúde. Netrvalo však dlho a Američanky, čo sa tešili z pančušiek vyrobených ako z pavučinky, zosmutneli. Japonci zaútočili 7. decembra 1941 na americkú vojenskú základňu Pearl Harbor, čo viedlo k tomu, že USA im vyhlásili vojnu. Na základe rozhodnutia americkej vlády nylon musel slúžiť výhradne na vojenské účely. Po novom roku sa v obchodoch nový typ pančúch už nikde nedal zohnať.
Zmena v presmerovaní výroby bola obrovská: „Kým v roku 1940 DuPont používal až 90 percent nylonových vlákien na pančuchy, v roku 1942 všetko išlo na výrobu padákov, pneumatík, stanov," poznamenal Science History. Bolo pochopiteľné, že USA označili nylon za strategicky dôležitý produkt. „Pokiaľ ide o padáky, vyhovoval neporovnateľne lepšie ako dovtedy používaný hodváb. Nylon bol odolný proti poškodeniu, vlhkosti, plesni," objasnili Los Angeles Times.
Nylonkové nepokoje
Nadšenie zo skončenia druhej svetovej vojny v roku 1945 sprevádzala aj radosť Američaniek, že sa znovu dostanú k nylonkám. Prvé sa znovu objavili v obchodoch v auguste toho roku. DuPont sľuboval, že dokáže uspokojiť všetky zákazníčky. Obrovský dopyt však v skutočnosti narážal na slabú ponuku.
Po oslobodení sa dievčatá a ženy chceli páčiť, a tak v priebehu jediného roka sa výroba viskózového vlákna u nás zvýšila o celých sto percent.Ján Kuruc, niekdajší zamestnanec vo Svite, kde robil od roku 1945
Záujemkýň bolo viac ako počet párov pančúch na trhu. Už v lete došlo k prvým nylonkovým nepokojom, ako o týchto udalostiach vtedy písali noviny v USA. Opakovane sa vyskytovali až do marca 1946, keď DuPont konečne zvládal vyrábať toľko nyloniek, aby uspokojil dopyt. Nylonkové nepokoje napríklad nastali v Pittsburghu, kde sa pobilo medzi sebou až 40-tisíc žien, ktoré sa zhromaždili, aby vykúpili 13-tisíc párov pančúch.
Drsno to vyzeralo aj v San Franciscu, kde sa nakopilo okolo 10-tisíc žien pred veľkým obchodom, ktorý oznámil, že bude predávať nylonky. Z predaja nakoniec nebolo nič, niektoré nedočkavé zákazníčky porozbíjali výklady, vznikla tlačenica, v ktorej veľa z nich omdlelo. Namiesto nakupovania mali prácu záchranári, ktorí poskytovali prvú pomoc, a, samozrejme, aj policajti.
Silonky v Československu
Do Československa dorazili nylonky s americkými vojakmi a istý čas boli na čiernom trhu univerzálnym platidlom, oveľa cennejším ako ďalšia povojnová „mena" – žuvačky.
Dovtedy sa slovenské dievčatá a mladé ženy pokúšali napodobniť svetový módny hit, predovšetkým povestný šev. „Každé ráno som si vzadu na holé lýtka kreslila obhorenou zápalkou také štrafky," spomínala Mária Kráľovičová. „Prvé nylonky som si kúpila od priekupníčky až po nástupe do martinského divadla – stálo ma to polovicu mesačného platu." To už bolo niekedy koncom leta 1945 a budúca slávna herečka práve dosiahla vek dospelosti.
Na slovenskom vidieku však vtedy išli na dračku aj dámske pančuchy z umelého hodvábu, z viskózového vlákna vyrábaného v Baťových závodoch vo Svite. Pred príchodom frontu sa rozšírili fámy, že Nemci chcú strojné zariadenie demontovať a odviezť do Tretej ríše. Vtedajší riaditeľ továrne, ináč Nemcami dosadený Willibald Holwin, ho však ukryl kdesi do studne. To mu však nepomohlo a po odchode Nemcov sa dostal do klietky hanby na nádvorí fabriky. Tento príbeh nám pred časom porozprával Ján Kuruc zo Svitu, ktorý v tamojšej fabrike pracoval od roku 1945 a do dôchodku odchádzal ako technický námestník.
„Po oslobodení sa dievčatá a ženy chceli páčiť, a tak v priebehu jediného roka sa výroba viskózového vlákna u nás zvýšila o celých sto percent," dodal Kuruc.
Pravda, nylonkám sa tieto pančuchy nevyrovnali. Neskôr však spustil výrobu našskej obdoby nyloniek, takzvaných siloniek, z polyamidového vlákna aj Svit. Pripomeňme si, čo tomu predchádzalo.
V československom priestore začal s výskumom polyamidov ako prvý svetoznámy vedec Otto Wichterle. Jeho skupina pripravila v Baťovom výskumnom ústave v Zlíne v roku 1941 aj technológiu výroby polyamidového vlákna. Vzhľadom na problémy spojené s utajením pred nemeckými okupantmi a neskôr s povojnovým priemyslom sa s hromadnou výrobou polyamidov pod označením silon začalo u nás až o desať rokov neskôr. Silonky sa vyrábali predovšetkým v českom Varnsdorfe. A na Slovensku vo Svite.