Foto: Kresba: Ivan Popovič
Nadobúdame všeličo, ale vzdávame sa kultúry jazyka. Chceme mať perfektné autá, luxusné domy, skvelú prácu, lifting, trénera, parfum. A snažíme sa o angličtinu. Možno ju berieme už s väčším rešpektom ako rodnú reč. To, ako hovoríme, je však naša hlavná vizitka.
Stále platí: Prehovor, a ja ti poviem, kam patríš. Svoju skutočnú úroveň nezakamuflujeme. Darmo sa tvárime fajnovo, reč o nás svedčí pravdivo. To len tak neporiešime, ty kokos!
Dnes sa vedú diskusie o tom, či má ešte zmysel maturovať z matematiky. Pedagógovia aj verejnosť sa dohadujú, ktorý predmet je životne dôležitý a ktorý nie. Zdá sa, že ľudia rezignovali na poriadne vzdelanie. Ako keby už nebolo dôležité niečo naozaj vedieť, ale skôr všetkých – a všetko – oblafnúť. Zjednodušiť aj matematiku, aj slovenčinu, aj iné vedy. Však to ide. Všetko je na webe. Vzdelanci dnes nie sú v móde. Len otravujú vzduch.
Ale nemali by sme si ich celkom vykynožiť. Nevzdelanci a polovzdelanci vo veľkom množstve sú nebezpeční. Posudzujú svet – a predstavujú si ho – podľa svojej úrovne. A tak sa k nemu aj správajú. Zdá sa však, že ľudstvo tento trend prijíma, lebo je pohodlný. Priemernosť a povrchnosť je fajn: žiadna veľká námaha. Ani s pravopisom, ani s vyjadrovaním. Záleží nám ešte vôbec na slovenčine? Pozhovárali sme sa o tom s učiteľkou Adrianou Hlavinkovou a so žiakmi, ktorých učí v Spojenej škole na Tilgnerovej ulici v Bratislave.
Učiteľka Adriana Hlavinková: Slovenčina, to nie sú samé diktáty
Foto: archív Adriany Hlavinkovej
Ako je to dnes so slovenčinou? Záleží nám na nej ešte? Má tento predmet vôbec rešpekt?
Slovenský jazyk je predmetom, na ktorý kladú dôraz aj učitelia, aj rodičia. Je to predsa náš materinský jazyk! Často majú rodičia pred ním rešpekt. Možno až priveľký – hlavne pred diktátmi. Práve diktáty sú ale potrebné ako nástroj na zlepšenie jazyka v jeho písomnej forme. No netreba z nich robiť postrach. Slovenčina, to nie sú samé diktáty! Písomný prejav je síce veľmi dôležitý, ale nie každému sa podarí naučiť pravidlá pravopisu a uplatniť ich v praxi. Ako je niekto dobrý v chémii či matematike, niekto v diktátoch a niekto zasa nie.
Rozčuľuje aj vás, keď počujete, ako sa dnes slovenčina, často tiež na oficiálnej pôde, przní?
Spisovný jazyk je naším úradným jazykom, takže predovšetkým médiá a naši oficiálni predstavitelia by sa mali prezentovať kultivovanou slovenčinou. Gramatické chyby v televízii sú často do očí bijúce a všímajú si ich nielen dospelí, ale aj žiaci. Drobné nedostatky v slovoslede alebo štylistické nuansy na hranici spisovnosti sú akceptovateľné, ale okaté „hrubice“ určite nie, rovnako ako aj nespisovné slová „neňí, nejsom, nemóžem“ a mnohé iné…
Ako žiakom učitelia vysvetľujú význam rodnej reči a spisovnej slovenčiny?
Náš rodný jazyk je jedným zo znakov nášho národa a je aj prejavom našej osobnosti. Paradoxne to žiakom vysvetľujem najprv na angličtine – ak im záleží na dobrom ovládaní angličtiny ako cudzieho jazyka, o to viac by im malo záležať na dobrom ovládaní materinského jazyka. Ak sa chcú dobre dorozumieť anglicky, je teda samozrejmé, že dobre ovládajú aj materinský jazyk. Rodný jazyk sa najlepšie učí čítaním kvalitných kníh – pôvodných, slovenských. Preklady zahraničných kníh do slovenského jazyka, hlavne pre deti, sú často ukážkou toho, ako by to nemalo vyzerať – sú plné chýb a sú štylisticky chabé, obsahujú malú slovnú zásobu. Gramatické pravidlá sa učia praxou – pravidelným opakovaním alebo aj rôznymi hrami, ktoré žiaka zaujmú tak, aby nemal pocit, že ide o hrozný diktát, ale zábavnú hru, ktorej vedľajším efektom je precvičenie pravopisu.
Bude naozaj onedlho jedno, či človek vie, alebo nevie poriadne po slovensky?
Verím, že nie, ale napomáha tomu doba skratkovitých SMS správ, tzv. četovanie, nekritické preberanie anglických novotvarov, používanie skratiek, nepoužívanie diakritiky a neosobná mailová komunikácia, keď sa zabúda na úctu voči adresátovi, ale aj rýchlosť vzájomnej komunikácie.
Akí sú dnešní študenti? Naozaj hlúpnu a úroveň vzdelania upadá, ako sa to medzi ľuďmi tvrdí?
Úroveň dosiahnutého vzdelania naozaj upadá, ale upadá aj úroveň schopností a zručností, hlavne manuálnych zručností. Je to vizitka našej spoločnosti. Naša spoločnosť však nepotrebuje kvantá umelo vytvorených vysokoškolákov, potrebujeme aj klasické remeslá a povolania, ktoré však už nemajú svoju príťažlivosť, lebo sa pri nich „maká“ – nie sú lákadlom pre žiakov. Mať počítač, auto a riadiť iných – to je predstava atraktívneho zamestnania pre mnohých! Šikovný remeselník, ktorý rozumie svojej práci, predsa môže byť rovnako úspešný človek ako ten manažér v obleku, ale to žiaci musia počuť doma, vo svojom okolí, a škola by im mala dať možnosť sa reálne na svoje zamestnanie pripraviť.
A to „hlúpnutie“?
Nepovedala by som, že žiaci hlúpnu – mnohí moji študenti by sa urazili, mnohí sú neskutočne inteligentní a fenomenálni, ale sami sa zasmejú na tom, ak je zadanie práce na hodine vysvetlené dvakrát, a aj tak sa nájdu viacerí žiaci, ktorí sa opýtajú znova, čo majú robiť. Žiaci sú presýtení informáciami, rozptyľovaní svetom okolo seba – stále sa niečo deje, stále sa niekam ponáhľajú, nevedia sa sústrediť – majú priveľa krúžkov alebo sa zasa nudia a rýchlu zábavu nájdu na mobile či počítači. Neosobný kontakt mobilu či počítača je lákavý, dáva falošný pocit zadosťučinenia. U žiakov klesá motivácia k učeniu, ale aj celkovo k povinnostiam – v škole i doma. Neustále vyžadujú podporu, motiváciu a zdôvodnenie – robia to, čo chcú, čo ich baví, nie to, čo majú. Je to generácia, ktorá nerobí to, čo je potrebné, ale to, čo chce – sú sebeckejší, ale ak potrebujú, vedia vyvinúť veľkú snahu a prekvapiť famóznymi riešeniami a názormi. Svet okolo nich im nanucuje dojem, že dôležité je si život užiť a zabaviť sa na skvelých výletoch, pri zaujímavých aktivitách. Využívajú svoje práva na maximum, ale povinnosti plnia na minimum.
Zmenila rebríček hodnôt aj pandémia a vyučovanie z domu?
Práve pandémia koronavírusu a následné on-line vzdelávanie poukázali na to, aká je dôležitá úloha vzdelávania. V uplynulých dňoch sa prejavilo, ktorý žiak má aký vzťah k učeniu a čo vie alebo nevie urobiť pre to, aby pokračoval vo vzdelávaní. Táto ťažká doba nastavila povestné zrkadlo žiakom, učiteľom a rodičom, a nie vždy to bol pekný pohľad. Našťastie, bolo aj mnoho skvelých pohľadov, mnoho skvelých rodičov a učiteľov a ešte lepších žiakov. Zažili sme spolu chvíle, keď sme obklopení počítačmi, tabletmi, mobilmi, slúchadlami, internetom, videami a prezentáciami zatúžili po „starej dobrej“ škole a tabuli, keď sme spolu žiaci a učiteľ zoči-voči, naživo, pretože práve takto, ľudským kontaktom a odovzdávaním osobných pocitov, skúseností a vedomostí, ale aj priznaním chyby a omylu, sa vzájomne učíme. Toto mi dáva nádej, že ak pominie tento ošiaľ falošného sveta, keď je deň rátaný podľa počtu statusov či komentárov, selfíčok či instapríbehov, tak sa nám vrátia žiaci a vráti sa svet ozajstného vzdelávania, keď nie je dôležitá len známka, ale ten pocit, že som sa naučil niečo, čo viem využiť, zabavilo ma to, poučilo.
Pomôžu reformy?
Áno, v mnohom sa musí zreformovať aj školstvo, ale platí, že každý musí začať od seba. Každý z nás je dobrý v niečom inom, tak si aj žiaci pri hľadaní svojho zamerania na štúdium musia nájsť to, v čom sú dobrí a robiť to poriadne, poctivo. My dospelí by sme im mali ísť príkladom. Nestačí konštatovať, že žiaci hlúpnu, pretože ak žiaci hlúpnu, je to vizitka našej spoločnosti, našej rodinnej výchovy, nášho vzdelávania.