Raz som parkovala v centre mesta a keď som sa vrátila k autu, mala som za stieračom strčený lístok: „Nauč sa parkovať, Ty k…t.“
Bolo to napísané pekným písmom, na peknom papieri a úderne. Škaredé slovo nebolo totiž vybodkované, ako som to teraz urobila ja, ale celé úhľadne vypísané. Ešte mi aj polichotilo, že mi píše, akoby som bola muž. No v základnom sa pisateľ nemýlil. Dodnes neviem šikovne parkovať. Neviem sa to naučiť, asi tak, ako sa niekto nevie naučiť pravopis. Čo sa viac v živote zíde? Možno je dôležitá zručnosť, ale význam má aj to, ako hovoríme a píšeme.
Raz dávno sa mi páčil jeden chalan. Spoznali sme sa pri športovaní, debaty o knihách sme teda neviedli. V tom čase som hodnotila na potenciálnych frajeroch najmä vzhľad a postavu. Bol ale aj milý, mal tmavé oči a plné pery. Vyzeral fakt dobre. Kým sme sa zblížili, musel narukovať.
O pár týždňov mi prišiel od neho list. Netrpezlivo som otvárala ružovú obálku a čítala som, ako sa má a ako na mňa myslí. Písal pekné veci, ale niečo mi na liste prekážalo. Písmená o a a písal ako ležaté elipsy.
Z textu trčali, akoby tam kreslil bubliny. Po estetickej stránke sa mi nepáčili, ale na ne by sa ešte dalo zvyknúť. Horšie bolo, že v liste mal plno gramatických chýb. Nevedel, kam patrí tvrdé y a kam mäkké i, a to ani v tých najjednoduchších jazykových situáciách. Akoby ma fackoval!
Pravopisné chyby zabili v mojom srdci všetky klíčiace sympatie. Niežeby som bola sama geniálna slovenčinárka alebo chorobná puristka, ale čo je veľa, to je veľa! Možno to majú dnes chlapci ľahšie.
Esemesky či maily neznalosti skryjú. Netreba špekulovať ani nad obsahom. Vlastná vtipnosť sa dá nahradiť odkukaným, internet je plný citátov, konverzačných klišé. A možno aj ženy vo všeobecnosti oceňujú viac praktickosť než romantiku, ale stále platí, že dobre napísané slová môžu lásku vyvolať a nezvládnutý pravopis ju môže pochovať.