Je to vlastne záchrana v poslednej chvíli. Archeológovia z Nórskeho inštitútu pre výskum kultúrneho dedičstva (NIKU) vikinskú loď objavili už v októbri 2018, no vtedy sa ešte rozhodli, že ju ponechajú v zemi. Predpokladali, že tak je aspoň zakonzervovaná. Obávali sa, že keby ju vykopali, vplyvom vzduchu a vlhkosti by sa rozpadla. Ako sa však ukázalo, ani pol metra pod zemou nebola v bezpečí. Staré drevo napadli huby, škodilo mu aj hnojivo používané miestnymi poľnohospodármi.
Nezostávalo iné, ako vzácny nález vytiahnuť, skôr ako sa celkom rozpadne. S prácami na poli sa začalo už koncom júna. Na farme v Gjellestade, asi sto kilometrov juhovýchodne od nórskej metropoly Oslo, pritom nebudú vykopávať iba loď, ale aj ďalšie pamiatky po Vikingoch.
To všetko tam archeológovia našli pomocou najmodernejších prístrojov. Keď georadarom vysielali elektromagnetické vlny do zeme, podľa ich odrazu dokázali presne zachytiť obrysy plavidla, ktoré malo dĺžku asi 20 metrov.
Foto: AFP / NIKU
„Je to mimoriadny objav domáceho aj medzinárodného významu,“ zdôraznil nórsky minister kultúry Sveinung Rotevatn. Vie, o čom hovorí. Ukázať svetu takú loď je obrovský úspech, lebo do dnešných čias sa ich zachovalo iba málo.
Nóri zatiaľ vykopali len tri dlhé lode Vikingov, a aj to pomerne dávno – v rokoch 1868, 1880 a 1904. Teraz však môžu aspoň využiť moderné vedecké postupy. Vďaka digitálnemu skenovaniu pôdy dokážu presne určiť, kde treba kopať, aby sa loď nepoškodila.
Kým nie je neskoro
To, že naozaj ide o nález z vikinských čias, odborníci potvrdili už v januári tohto roka. Využili na to tzv. dendrochronologické meranie.
Ide o metódu, pri ktorej sa letokruhom v dreve priraďujú určité obdobia rastu na základe ich šírky. Podľa prstencových vzorov tak vedci zistili, že objavená loď pochádza z rokov 603 až 724. Lokalita je navyše známa viacerými nálezmi z toho obdobia, pretože Vikingovia pri svojich plavbách využívali práve blízke fjordy.
Na miestach, kde sa neskôr našla loď, však výskum paradoxne nikdy nerobili. Experti boli presvedčení, že ak sa tam aj v minulosti niečo nachádzalo, určite to už v 19. storočí zničili roľníci pri obrábaní pôdy. Až na jar 2018 miestne úrady požiadali, aby sa preskúmala i farma v Gjellestade – len tak pre istotu. Oplatilo sa. V tom čase bolo plavidlo ešte dobre zachované, na obrazovke bolo vidieť jeho kýl, palubné dosky aj kostru. Odvtedy sa však situácia zmenila a archeológovia sa ocitli pod tlakom.
Vedia, že loď už nie je v dobrom stave – drevená konštrukcia sa rozpadá, chýbajú dosky, z paluby zostala iba časť. Pri prieskumoch začiatkom roka so znepokojením odhalili, že ich jedinečný objav napadla pleseň. Staré pohrebisko sa dnes totiž nachádza blízko zavlažovacej priekopy, odkiaľ sa do priestoru šíri vlhkosť. Stav dubového dreva mohol zhoršiť aj prieskumný vrt, pri ktorom sa do hĺbky dostal vzduch, čo rozklad ešte urýchlilo.
„Je nevyhnutné, aby sme tú loď dostali von zo zeme,“ upozornil Rotevatn. Nórska vláda si to podľa neho uvedomila, a preto schválila značnú sumu potrebnú na vykopávky. Hneď po tom, čo to odsúhlasil aj parlament, sa tak archeológovia mohli pustiť do práce.
Plavba do záhrobia
Výnimočnosť nálezu nie je iba v tom, že je ojedinelý a Nórsko naň čakalo celé storočie. Pre historikov má význam i preto, lebo loď slúžila ako miesto posledného odpočinku.
Je známe, že popredných Vikingov pochovávali aj takýmto spôsobom. Loď im mala uľahčiť cestu na onen svet, do nebeskej Valhally, kam valkýry podľa povestí prenášali padlých hrdinov. Ich druhovia im preto do plavidla priložili aj rôzne veci z ich majetku či obety pre pohanských bohov.
Hoci sú nálezy takýchto lodných hrobov zriedkavé, Vikingovia tak pochovávali po celej Európe. Svedčia o tom objavy zo Švédska, z Dánska, Anglicka, Ruska, Estónska či Ukrajiny. Desať pohrebných lodí našli aj na Islande, dve v roku 2017. V jednej z nich okrem kostí bohatého náčelníka objavili aj jeho meč a psa.
Vykopávky v Gjellestade by teda mohli pomôcť i pri výskume tohto fenoménu. Napríklad keby sa našli stopy po pohrebných rituáloch či zvyšky obetovaných zvierat.
Foto: Profimedia
„S technológiou a vybavením, ktoré dnes máme, nám to dáva ohromnú príležitosť, aby sme pochopili, prečo sa konali tieto pohreby na lodiach,“ vysvetlil Jan Bill, kurátor Múzea kultúrnej histórie pri univerzite v Osle. Bol to práve on, kto nález označil za „objav storočia“.
Nájdu vikinský poklad?
Dôležitá nie je iba loď, ale aj to, čo sa nájde okolo. Podľa odborníkov je možné, že lodný hrob bol iba časťou väčšieho vikinského pohrebiska. Na poli sa totiž našli aj stopy najmenej ôsmich mohýl, piatich obydlí a ďalších menších objektov.
Niet pochýb, že Vikingovia plavidlo vytiahli na breh z blízkeho pobrežia, aby doň uložili pozostatky nejakej dôležitej osoby. „Lode ako táto fungovali ako rakva. Na palube mali kráľa, kráľovnú alebo miestneho náčelníka,“ priblížil nórsky archeológ Knut Paasche, ktorého tím nález objavil.
Podľa archeológa Christiana Løchsena Rødsruda, ktorý sa podieľa na výkopových prácach, je možné, že na lodi bola tiež akási „hrobová komora“, kam uložili zosnulého spolu s vecami potrebnými pre posmrtný život. Z nich by sa mohli zachovať napríklad drahé kovy ako zlato a striebro, prípadne šperky či sklené predmety.
Iní odborníci sú však v očakávaniach skromnejší. Jan Bill napríklad neverí, že by v Gjellestade narazili na nejaký poklad, pretože také bohaté pohrebiská ľudia vyrabovali už dávno v minulosti, ešte predtým, ako ich začali využívať farmári. „Bolo by však vzrušujúce zistiť, či to pohrebisko zostalo nedotknuté,“ priznal kurátor.
Tak či tak bude odhaľovanie tohto nálezu prelomové. Digitálna technika sa opäť osvedčila, takže ju v budúcnosti možno použiť aj na ďalšie vytypované lokality, kde by sa mohli skrývať pochované vikinské lode. Tie síce už nedoplávajú k najvyššiemu bohovi Odinovi, zato však uspokoja historikov a návštevníkov v múzeách.
Drancovatelia aj odvážni moreplavci
Je zaujímavé, aké predstavy dnes máme o Vikingoch. Zatiaľ čo Avari, Mongoli či Tatári zostávajú krutými dobyvateľmi, ktorí vzbudzovali strach a hrôzu, z Vikingov sa stali hrdinovia, statoční a čestní bojovníci. V skutočnosti sa ich pritom ostatní Európania báli ako diabla. Vraždili, plienili, brali majetky aj ľudí do otroctva.
Vikingovia pochádzali zo Škandinávie, z krajín, kde sa teraz rozprestiera Nórsko, Švédsko a Dánsko. Viking bolo označenie pre muža, ktorý prišiel z fjordu – úzkej morskej zátoky na skalnatom pobreží. Ísť na viking znamenalo odísť z domova, vydať sa na lúpežné výpravy. Niet divu, že ich ostatní Európania považovali za nepriateľov.
Je však pravda, že Vikingov k takým nájazdom neviedla túžba po krvi či radosť z rabovania. Jednoducho tak riešili svoju ťažkú situáciu. Ich domovom boli kraje, kde nebolo veľmi z čoho žiť. Neúrodná pôda a chladné podnebie spôsobili, že sa plodiny dali pestovať len na úzkych pásoch zeme blízko fjordov. Vikingov navyše sužovali aj neustále boje medzi sebou, veď Škandinávia bola vtedy rozdelená na vyše 30 drobných kráľovstiev. Zohnať si obživu inde bolo preto východiskom z núdze.
Bojovníkmi od kolísky
Život bežného Vikinga bol ťažký. Novorodenci, ktorí po príchode na svet pôsobili neduživo, prejavovali známky choroby či postihnutia, ani nemali šancu. Odtrhli ich od matky, vyniesli von a ponechali svojmu osudu. Mnohí ďalší skonali na ochorenia, podvýživu alebo iné neduhy spojené s drsnými podmienkami. Liečiteľov, akých poznáme z iných kultúr, na severe nebolo. Len bylinkárky, ktorých úspešnosť liečby nijako neohromila.
„Iba polovica vikinských potomkov sa dožila piatych narodenín,“ prezradil pre denník Die Welt odborník na starých Germánov Arnulf Krause. No aj keď malý Viking prekročil túto vekovú hranicu, o šťastnom detstve nemohlo byť reči. Skôr o sparťanskej výchove. Už od siedmich rokov museli totiž Vikingovia ťažko pracovať, na vzdelávanie nezostával čas. Treba však dodať, že deti v iných európskych krajinách na tom v tom čase neboli oveľa lepšie.
Samozrejme, nie zo všetkých Vikingov vyrástli dobyvatelia. Veľa z nich zostávalo doma, pracovali na poli alebo sa venovali rybolovu. Tí, čo život zasvätili lúpežným výpravám, si zase, naopak, na taký život privykli a diaľky ich lákali viac ako vidina domova.
Vďaka tomu Vikingovia do dejín nevstúpili len ako nemilosrdní bojovníci, ale aj ako objavitelia. Ich rýchle lode, ktoré iné národy prezývali dračie, boli v tom období najlepšími na svete a toto prvenstvo si udržali celé stáročia. Neohrození severania na nich od roku 780 dobývali Britské ostrovy, potom Írsko, no aj rozsiahle oblasti Nemecka, Francúzska (dostali sa dokonca do Paríža) či severného Talianska.
Zrodenie mýtu
Vikingovia boli skúsení námorníci. Trúfli si aj na Španielsko, kde ich odrazili Arabi, a na africké Maroko. Severania z kmeňa Varjagov zase podnikali nájazdy na východ Európy – proti Fínom a Slovanom.
Po Dnepri sa doplavili až k Čiernemu moru a v roku 907 zaútočili na Konštantinopol (dnešný Istanbul), niekdajšie hlavné mesto Byzantskej ríše, kde žilo viac ako 800-tisíc obyvateľov. Cisár im musel štedro zaplatiť, aby nezničili mesto. Vikingovia potom plienili v Grécku aj na perzskom pobreží Kaspického mora.
Ich druhovia zo severu sa usadili tiež na Islande a v Grónsku – obom objaveným ostrovom dali meno (Island – Ľadová zem, Gronland – Zelená zem). A ako dnes vieme, predbehli aj Krištofa Kolumba – Severnú Ameriku objavili už asi 500 rokov pred ním.
Podľa britského archeológa Neila Pricea, ktorý sa Vikingom venuje na univerzite v Uppsale, prešli títo skvelí moreplavci územie, ktoré v súčasnosti zahŕňa najmenej 37 štátov – od Afganistanu až po Kanadu. Spoznali pritom vyše 50 rôznych kultúr, kolonizovali nové krajiny a založili mnoho miest. V tomto smere sa im už žiadni iní európski námorníci nevyrovnali. „Toto dokázali len ľudia zo Škandinávie. Jedine Vikingovia,“ citoval Pricea časopis National Geographic.
Ako je však možné, že sa obraz o nich v priebehu storočí tak zmenil? Ako sa z bezohľadných zabijakov stali hrdinovia? Korene tých mýtov treba podľa expertov hľadať v období romantizmu. Učenci, ako napríklad nemecký filozof Johann Gottfried Herder, chceli nájsť čosi pôvodné, barbarské, čo by mohli postaviť proti tradičnému kresťanstvu, a Vikingovia sa im do toho hodili. Ako napredovalo ospevovanie starých Germánov, narastal i kult „bájnych“ Vikingov.
A ako sa zdá, fascinácia odvážnymi mužmi zo severu, ktorí sa nebáli ani smrti, pokračuje dodnes.