Objasnená záhada? Za tragický koniec Ďatlovovej výpravy vraj mohla lavína

, 25.07.2020 08:00
Ďatlov, Ďatlovova výprava
Účastníci Ďatlovovej výpravy: Ľudmila Dubininová, Georgij Krivoniščenko, Nikolaj Thibeaux-Brignolles a Rustem Slobodin. Autor:

Je to jedna z najväčších hádaniek novodobej histórie. Smrť deviatich členov Ďatlovovej výpravy, ktorých v roku 1959 našli na Urale, zostávala dlho neobjasnená. Za ten čas vzniklo až 75 teórií o tom, čo ich mohlo zahubiť. Ruská prokuratúra, ktorá vlani obnovila vyšetrovanie, teraz tvrdí, že mysteriózny prípad konečne vyriešila. Nič neprirodzené údajne nezistila, skazu mala spôsobiť lavína. Je to naozaj tak? Skutočne to vysvetľuje všetky záhadné okolnosti?

O tej udalosti sa už popísali stohy papiera. Zaoberali sa ňou vyšetrovatelia, publicisti, vedci aj konšpirátori. Niektorí k tomu pristupovali zodpovedne, iní len popustili uzdu fantázii. Tak či tak, uspokojivé vysvetlenie neponúkol nikto. Otázok bolo viac ako odpovedí.

Koniec výpravy je o to záhadnejší, že ju netvorili začiatočníci, ale skúsení horali. Odolní mladí ľudia zvyknutí na drsné podmienky aj fyzickú záťaž, podobné túry zvládali bez problémov. Ich cesta na severný Ural mala trvať dva týždne, plánovali vystúpiť na horu Otorten (1 234 m n. m.). V zime to bola veľmi ťažká trasa, ale oni si verili.

Okrem najstaršieho z nich, 38-ročného Semiona Zolotariova, ktorý pôsobil ako horský sprievodca, boli všetci študentmi či absolventmi uralskej technickej univerzity vo Sverdlovsku (dnešný Jekaterinburg).

Na cestu vyrazili desiati – ôsmi muži a dve ženy vo veku 20 až 24 rokov. 25. januára 1959 sa vlakom doviezli do Ivdeľu, mesta vo Sverdlovskej oblasti, odkiaľ na nákladnom aute pokračovali ďalej na sever, do osady Vižaj. Tam si 27. januára nasadili lyže a vydali sa na túru.

Hneď na druhý deň sa však jeden z nich rozlúčil – Jurij Judin ochorel, musel sa vrátiť. Nevedomky si tak zachránil život. Zvyšok výpravy napredoval k cieľu. V noci prespávali v stane, cez deň sa brodili snehom. Písali si denníky, robili fotky. Na nich vidno, že si udržovali dobrú náladu. Žartovali a smiali sa.

Predohra k dráme

Keď 31. januára dosiahli horské úbočie, ďalej to šlo pomaly. „Chôdza je dnes obzvlášť ťažká. Nevidíme chodník a niekedy si musíme preraziť cestu. Dokážeme prejsť iba 1,52 km za hodinu,“ približuje záznam v denníku.

Snehová pokrývka na tých miestach dosahovala až 1,2 metra. Členovia expedície boli unavení a nemali dosť dreva na oheň. Napriek tomu zostali optimistickí: „Je teplo. Ťažko si predstaviť také pohodlie niekde na hrebeni s prenikavým vytím vetra, stovky kilometrov ďaleko od ľudských obydlí.“

Počas túry využívali najmä lyže.
Počas túry využívali najmä lyže. Autor: DYATLOVPASS.COM

Na druhý deň zdolali už len dva kilometre. Dole pod vrchom si ešte spravili malý sklad so zásobami, ktoré by si vyzdvihli na spiatočnej ceste, a okolo piatej popoludní sa utáborili. Stan si rozložili zhruba 18 kilometrov od Otortenu, na svahu kopca Cholat Sjachyl, čo v jazyku miestnych obyvateľov znamenalo Mŕtva hora. Hoci si so sebou zobrali prenosnú piecku, v tú noc ju nepoužili. Chceli vyskúšať „chladný nocľah“. Asi o šiestej sa navečerali, potom odpočívali.

Miesto, ktoré si vybrali na noc, vyvolalo neskôr špekulácie. Neďaleko sa totiž vypínal les, kde by sa táborilo oveľa lepšie. Stromy by ich chránili pred vetrom a našli by aj dosť dreva na oheň. Judin však vylúčil, že by skupina zablúdila. Stanovanie na svahu si podľa neho zvolili zámerne.

Z toho dňa nie je v denníkoch nijaká správa, zato sa však našiel satirický leták, ktorý vymysleli. Dokazuje, že sa aj v posledný večer svojho života zabávali. Leták parodoval noviny, nazvali ho Večerný Otorten č. 1. Písali v ňom o seminári Láska a turizmus alebo o tom, že na Urale žije yeti. Ani náznak neistoty či hroziaceho nebezpečenstva. A predsa sa v tú noc stalo niečo strašné…

Bosé nohy v snehu

Keď výprava nezaslala dohodnutý telegram, vypukol poplach. Najprv začali pátrať dobrovoľníci – študenti a učitelia z univerzity. Potom sa pridali príslušníci armády a polície, nasadili aj lietadlá a vrtuľníky. Až po šiestich dňoch, 26. februára 1959, objavili zničený stan.

„Bol napoly strhnutý a pokrytý snehom,“ opísal študent Michail Šaravin, ktorý tam dorazil prvý. Záchranárov prekvapilo, že stan našli rozrezaný zvnútra, no všetky potrebné veci – batohy, jedlo, vetrovky, zimná obuv aj rukavice zostali na mieste.

Mladí lyžiari museli mať veľmi naponáhlo, lebo utiekli len v ponožkách, v jednej topánke či dokonca naboso. Vonkajšia teplota za chladnej noci pritom klesala na 30 až 45 stupňov pod nulou. Čo ich tak vydesilo, že sa nestihli ani obliecť?

Šľapaje v snehu viedli dole k lesu, ktorý sa nachádzal asi 1,5 kilometra od stanu. Pod veľkým cédrom (sibírskou borovicou) tam našli zvyšky ohniska a dve zmrznuté telá – Georgija Krivoniščenka a Jurija Dorošenka. Boli bez topánok, oblečení iba v spodnej bielizni.

Podľa vyšetrovateľov ich asi ostatní účastníci výpravy po smrti vyzliekli, aby sa sami zahriali. Obaja mali popáleniny, Dorošenko mal na tvári krv, jeho druh odreté ruky a nohu. Pitva potvrdila, že skonali na hypotermiu, teda podchladenie. Drobné zranenia si vraj mohli spôsobiť sami – či už v agónii, alebo preto, aby ich bolesť prebudila. Stopy v okolí tiež dokazovali, že sa niekto vyšplhal na strom až do výšky piatich metrov – buď kvôli výhľadu, alebo zo strachu.

Rozlúčka s Jurijom Judinom (druhý zľava), ktorý...
Rozlúčka s Jurijom Judinom (druhý zľava), ktorý výpravu opustil 28. januára 1959. Na snímke v objatí s Ľudmilou Dubininovou, vľavo vedúci expedície Igor Ďatlov. Autor: dyatlovpass.com

Nasledujúci deň objavili ďalšie mŕtvoly. Vedúci výpravy Igor Ďatlov ležal v snehu asi 300 metrov a Zinaida Kolmogorovová 630 metrov od borovice. O šesť dní neskôr našli Rustema Slobodina (480 metrov od cédra). Vyšetrovatelia dospeli k záveru, že všetci traja zahynuli pri pokuse vrátiť sa k stanu.

Nezistili pritom žiadne zranenie, ktoré by ich mohlo usmrtiť. Slobodin mal síce narazenú lebku, ale nebola to vážna ujma. Všetkých skolil mráz. Ďatlov a Kolmogorovová mali na nohách len ponožky, Slobodin mal obutú iba jednu valenku – ľahkú ruskú topánku z ovčej plsti. Primálo na to, aby dokázali vzdorovať tuhej zime.

Bez očí a bez jazyka

Zatiaľ čo prvé obete záchranári našli pomerne rýchlo, hľadanie zvyšných štyroch bolo náročné. Zabralo to viac ako dva mesiace. Narazili na nich až 5. mája pod štvormetrovou vrstvou snehu, asi 75 metrov od borovice.

Na rozdiel od ostatných boli už lepšie oblečení, pretože si zobrali veci po mŕtvych. Zolotariov mal na sebe čiapku a umelý kožuch Ľudmily Dubininovej, kým tá si chodidlá zabalila do Krivoniščenkových vlnených nohavíc. Prekvapením bolo, že Zolotariov mal na krku fotoaparát, no film poškodila voda.

Dubininová kľačala na kolenách s hlavou opretou o skalu, telá dvoch mužov boli pritlačené k sebe, akoby sa navzájom zohrievali. Podľa svedkov vraj Zolotariov držal v rukách pero a zápisník. Ak aj chcel zanechať nejaký odkaz, už to nestihol.

Jedna z posledných fotografií Ďatlovovej...
Jedna z posledných fotografií Ďatlovovej výpravy, ktorú spravili 1. februára 1959 asi o 15. h. Ukazuje skupinu, ako si za silného vetra pripravuje miesto na rozloženie stanu. Autor: Dyatlovpass.com

Zdesenie nastalo, keď sa zistilo, že traja z týchto ľudí utrpeli ťažké zranenia. Nikolaj Thibeaux-Brignolles mal rozbitú lebku, Dubininová a Zolotariov pomliaždený hrudník, zlomené rebrá a chýbali im oči.

Podľa záverov pitvy spôsobila fraktúry obrovská sila, podobná tej, aká vzniká pri náraze auta. Telá boli zrejme vystavené ohromnému tlaku. Nebohá študentka navyše prišla o jazyk, akoby jej ho niekto vytrhol. Príčinou jej smrti bolo krvácanie do srdca.

Zdalo sa, že bez zranenia vyviazol iba Alexander Kolevatov. Súdni lekári síce zistili, že mal deformovaný krk, ale to sa mohlo stať až po smrti vplyvom prostredia. Predpokladá sa, že z celej expedície zomrel ako posledný – asi osem hodín po tom, čo vybehli zo stanu.

Miesto ich nálezu nedávalo zmysel. Nebolo pochýb, že robili všetko pre to, aby prežili. Do snehu si vykopali jamu, ktorú vystlali konármi a ihličím, aby sa udržali v teple. Navzdory tomu neležali v úkryte, ale o niečo ďalej v potoku. Niektoré kusy šatstva viseli na strome, dva svetre a nohavice, ktoré mali obete oblečené, vyžarovali nízku rádioaktivitu.

Čo tých ľudí zabilo? Aká hrôza sa tam odohrala?

Zločin alebo nehoda?

Vyšetrovanie neprinieslo žiadne výsledky. Chýbali svedkovia i dôkazy. Úrady nakoniec vyhlásili, že úmrtie deviatich členov výpravy spôsobila neznáma sila. Tam, kde chýba rozumné vysvetlenie, sa však otvára priestor pre legendy – a konšpiračné teórie.

A tak sa začali šíriť najrozličnejšie chýry. Z tých fantastickejších možno spomenúť, že Ďatlovova skupina natrafila na yetiho, snežného muža, ktorému sa v týchto krajoch hovorí almas. Alebo že za tým bolo UFO a mimozemšťania, čo by vraj vysvetľovalo slabú rádioaktivitu.

Podľa ďalšej hypotézy študenti odhalili tajnú sovietsku zbraň, prípadne sa zaplietli do vojenského cvičenia či experimentu. Alebo mohli byť agentmi KGB, ktorí mali zistiť polohu špiónov CIA, no tí ich zavraždili…

Iní za záhadou hľadali nezhody medzi členmi výpravy. Podozrenie padlo i na Mansiov, jeden zo 45 domorodých národov v Sovietskom zväze. Polícia ich niekoľko aj zadržala a vypočúvala, ale zbytočne. Ďatlovova výprava sa s nimi navyše stretla a nijakú nevraživosť nepocítila. Naopak, študenti zaujatí ich zvláštnym jazykom si do denníkov poznačili mnohé mansijské výrazy.

Autor: dyatlovpass.com

Ďalšie teórie za vrahov označili väzňov, ktorí mohli utiecť z okolitých táborov. Na mieste sa však nenašli stopy cudzích osôb ani divokej zveri. A je nepravdepodobné, aby utečenci z gulagu zabíjali a nevzali si užitočné veci: teplú obuv, odev, jedlo, alkohol, lyže, no najmä peniaze – v stane zostalo 1 685 rubľov, ďalších 310 mal pri sebe Slobodin.

Niektorí lúštitelia záhad prišli s tým, že sa výprava mohla otráviť metanolom alebo jedovatými hubami. Ďalší hľadali riešenie v prírodnom živle – v lavíne, guľovom blesku či tzv. katabatickom (padavom) vetre, ktorý môže dosahovať rýchlosť až 80 metrov za sekundu. To však nevysvetľuje zranenia obetí ani ich zvláštne správanie.

Prečo napríklad šliapali jeden a pol kilometra do lesa, kde nič nebolo, namiesto toho, aby sa vybrali ku skladisku, ktoré stálo oveľa bližšie? Záchranári tam našli až 55 kilogramov potravín, lieky, teplú zimnú obuv, lyžiarske topánky, lampu s baterkami, lyže a ďalšie veci, ktoré by mrznúcim zúfalcom určite pomohli. Prečo sa traja z nich neskôr vydali k stanu – rozhodli sa riskovať, lebo im nič iné nezostávalo, alebo už pominulo nebezpečenstvo?

Zvláštne je aj to, že zo stanu vybehli tak naľahko. Boli to predsa skúsení harcovníci. Vedeli, že vykročiť tak v mraze do divočiny znamená istú smrť. Nezvykli panikáriť, tak prečo do rúk neschmatli topánky a kabáty? A prečo bol Zolotariov najlepšie oblečený, obutý a vybavený fotoaparátom? Vyšiel azda zo stanu prvý, aby niečo odfotil? Niečo, čoho sa potom zľakli?

Koniec záhady?

Svetlo do prípadu malo vniesť nové vyšetrovanie. Zo zmienených 75 verzií toho, čo sa mohlo stať, ponechali len tie, čo súviseli s prírodnými javmi. Trestný čin nadobro vylúčili – údajne sa nenašlo nič, čo by naň poukazovalo.

Prokuratúra tak vlani informovala, že sa preverujú už iba tri možné teórie – lavína, dosková lavína a uragán. Uralský prokurátor Andrej Kurjakov pred pár dňami napokon vyhlásil, že skazu Ďatlovovej výpravy zavinila lavína a slabá viditeľnosť.

Stan, ktorý záchranári našli, bol zaviaty...
Stan, ktorý záchranári našli, bol zaviaty snehom a rozrezaný zvnútra. Autor: dyatlovpass.com

„Hypotéza o lavíne sa plne potvrdila, ale nebola jedinou príčinou,“ zdôraznil. Ako vysvetlil, lavína zasiahla časť stanu, preto ho účastníci expedície rozrezali a utekali dole ku kamennému valu, ktorý bol prirodzenou prekážkou.

„Urobili to správne. Tu je však druhá príčina, prečo bola skupina odsúdená k zániku. Stan už nezbadali. Viditeľnosť bola len 16 metrov, a oni boli 50 metrov ďaleko,“ pripomenul Kurjakov.

Nešťastníkom podľa neho priťažil aj silný vietor a mrazy. „Ísť ďalej za takých podmienok nebolo možné. Zapálili oheň, ktorý horel jeden a pol hodiny. Skupina sa rozdelila,“ vykreslil Kurjakov posledné dejstvo tragédie.

Dvaja ľudia našli smrť pri ohnisku, traja sa pokúšali prebrodiť k stanu, ale vo víchrici pri teplote –45 stupňov Celzia rýchlo zamrzli. Poslední štyria, ktorí sa snažili vyhrabať si úkryt do snehu, pri tom zase uvoľnili ďalšiu lavínu, ktorá ich pochovala. Utrpeli zranenia, aké sú typické pre obete lavín. „Bol to heroický zápas. Nevypukla panika, no za daných okolností nemali šancu zachrániť sa,“ zhodnotil prokurátor.

Uzavretý prípad? Sotva. Veľa ľudí záverom vyšetrovania neverí. Dôkazy o zosuve lavíny sa predsa nenašli, v danej lokalite k nej ani nedochádzalo. Svah bol okrem toho malý – meral iba 300 metrov – a jeho sklon 16 stupňov. Aj keby sa tam zosunula lavína, nebola by nebezpečná. Sneh by navyše zahladil stopy, ale tie zostali aj po dlhom čase viditeľné. A čo chýbajúce oči a jazyk? Aj tie vytrhla lavína?

Miesto, kde sa stala tragédia, dnes na počesť obetí nesie meno Ďatlovov priesmyk a na cintoríne v Jekaterinburgu im postavili pamätník. Ich príbuzní sa už zmierili s tým, že sa pravdu asi nikdy nedozvedia.

Ako nedávno prezradila Ďatlovova sestra Tatiana Perminovová, jej rodičia mali v prípade jasno. „Boli si istí, že do toho bola nejako zapletená armáda,“ citoval ju americký časopis The Atlantic. Osud Igora Ďatlova a jeho ôsmich druhov tak zrejme už navždy zostane zahalený tajomstvom.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

Páči sa Vám tento článok? Prosíme, podporte kvalitnú žurnalistiku.

Cieľom denníka Pravda a jeho internetovej verzie je prinášať Vám každý deň aktuálne spravodajstvo, rozhovory, komentáre, reportáže, videá, ďalšie užitočné a praktické informácie ako aj čítanie a obsah pre zábavu a voľný čas.

Na to, aby sme pre Vás mohli stále a ešte lepšie pracovať, potrebujeme i Vašu podporu. Ďakujeme Vám za akýkoľvek finančný príspevok.

Podporiť Poslať SMS Predplatiť denník
#záhady #záhada #Lavína #Ďatlovova výprava #Ďatlovova expedícia
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku