Brazílsky básnik a dramatik Castro Alves (1847 – 1871) sa začiatkom druhej polovice 19. storočia preslávil ako zanietený odporca otroctva a „básnik otrokov“. Jeho poéma O Navio Negreiro (Otrokárska loď) rozbúrila vody Brazílie, bohatnúcej najmä z produkcie bavlny, kávy a kakaa. Motorom tejto produkcie bola ľudská sila zabezpečovaná otrokárskym systémom a obchodom s otrokmi prevážanými z Afriky v podmienkach takých otrasných, že obraz otrokárskych lodí sa v povedomí súčasníkov vždy spájal so špecifickým pachom. Ten pach bol vraj taký silný, že k pobrežiu pri Charlestone, New Orleanse, Havane alebo Riu de Janeiro doľahol oveľa skôr, než sa loď objavila na obzore.
Brazília bola jednou z posledných krajín fungujúcich na africkej otrockej sile. V devätnástom storočí tu vyložili viac ako dva milióny otrokov, Rio de Janeiro sa stalo najväčším otrokárskym prístavom sveta. V súčasnosti je Brazília druhou najväčšou „africkou“ krajinou na svete, jediná krajina s väčším počtom ľudí s africkým pôvodom je Nigéria. V tejto súvislosti je trpko-smiešna pripomienka návštevy bývalého prezidenta USA Georgea Busha ml., ktorý nie tak dávno cestou okolo nekonečných favel akumulovanej mestskej chudoby svojho brazílskeho hostiteľa zarazil detinským zvolaním: „Ach, tak aj vy tu máte toľko černochov?“ Táto anekdota by mohla byť zdrojom nekonečných vtipov, keby skutočnosť, na ktorú poukazuje, neprezrádzala o povahe tzv. vyspelého demokratického sveta oveľa menej smiešnu pravdu, ktorá sa očividne až teraz s prebiehajúcimi obrovskými sociálnymi protestmi práve v USA a v Brazílii stáva všeobecne neoddiskutovateľnou: bohatstvo a politický vplyv tzv. slobodného sveta sú priamo vybudované na transatlantickom obchode s Afričanmi, ktorý trval od prisvojenia si Amerík Európanmi až prakticky do konca 19. storočia.
Otrokárstvo nie je len nosným pilierom severoamerického kapitalizmu, je základom kapitalizmu v Európe a atlantickom priestore ako takom, pretože umožnilo vznik masívne profitujúcej ekonomiky, ktorá systémom cukrových plantáží prepojila krajiny severozápadnej Európy s Amerikami. Otrokársky systém vytvoril najväčšiu plánovanú akumuláciu bohatstva, akú svet zažil. Tým je zreteľne najvýraznejším faktorom prosperity Západu.Marcus Rediker, Univerzita Pittsburgh, USA
S jeho postupným a definitívnym zrušením nastal rozmach globálneho Severu – nie však pre ľudskoprávny étos, ktorý by chyby napáchané otrokárstvom odstraňoval, ale pre pokrytectvo tohto étosu, v ktorého mene bol explicitný obchod nahradený najbrutálnejšími koloniálnymi praktikami, aké Afrika a Ázia kedy zažili. Rasizmus súčasného prezidenta Jaira Bolsonara, namierený proti pôvodnému obyvateľstvu Amazónie a černochom, má korene v tradičnom belošskom prisťahovalectve na základe presvedčenia o euŕopskej civilizačnej misii. Bežný intervenizmus Spojených štátov amerických a ich európskych spojencov v mene šírenia hodnôt „slobody a demokracie“ je len pokračovaním politiky nekonečného rastu a spotreby, pretavenej do najhorších foriem neoliberálneho kapitalizmu, ktorý sa na začiatku 21. storočia očividne ocitol v slepej uličke.
Trojuholníkový obchod
V debatách, ktoré sa rozprúdili s protestmi po vražde Georgea Floyda a následnej vlne rúcania pomníkov politických osobností najmä anglosaského sveta, vynikli aj hlasy podčiarkujúce, že európska spoločnosť otroctvo nevymyslela, zato ho zrušila.
Sú to tvrdenia rovnako pravdivé ako neúplné. Otroctvo je tragická skutočnosť stará ako ľudstvo samo a európsky rozmach je len jednou z jeho etáp – zato etapou, ktorá vedno s narastajúcim politickým, vojenským a technologickým vplyvom dohnala túto kultúrnu praktiku do rozmerov a podôb, aké svet nikdy predtým nepoznal. Mnohí sociálni filozofi si kladú otázku, ako a odkedy datovať rozmach súčasného kapitalizmu, a viacerí – medzi nimi napr. Immanuel Wallerstein – hovoria o chvíli, keď Európa prežila šok z „objavenia“ neznámych amerických teritórií. Bohatstvo, ktoré pre západný svet akumulovali a akumulujú, by nebolo možné bez tzv. trojuholníkového obchodu s africkými otrokmi. Tými, ktorých potomkovia dodnes nemôžu nájsť svoje plnohodnotné miesto v (ne)fungujúcom sociálnom poriadku. V čom sú dejiny a dôsledky európskeho otrokárstva iné ako otrokárske systémy pred vzostupom Európy?
Foto: SHUTTERSTOCK
Momentálne prevláda tendencia vkladať problematiku otroctva do etického kontextu ľudských práv, lenže to je dobová tendencia. Rasizmus, ktorý sa stal „výkladnou skriňou“ zlyhaní produktivistickej spoločnosti, dlhodobo hlásajúcej svoju civilizačnú nadradenosť, nie je príčinou otrokárstva. Rasizmus je súčasťou a dôsledkom otrokárstva, nie opačne. Podstatou obchodu s otrokmi je a vždy bola ekonomika, a hovoriť o otroctve preto znamená hovoriť o dopyte po práci a o jeho povahe. V starovekých civilizáciách otroci nemali farbu a otrokárska spoločnosť dlho nemala povahu obchodu, otroci neboli tovar – bola skôr vyjadrením stavu nevoľníctva, do ktorého ľudia v hierarchických spoločnostiach veľkých centralizovaných štátov upadali či už vzhľadom na svoj pôvod, ale predovšetkým ako vojnoví zajatci, pretože otroci boli hybnou silou vzniku všetkých ríš a udržiavania ich chodu, hlavným zdrojom energie v spoločnosti, ktorá nepoznala benzín. Až do konca antického staroveku bola pracovná sila vyhľadávaná najmä na území Rímskej ríše, ktorá sa rozpadla v roku 476 a o časti jej územia bojovali „barbarské“ národy – Vizigóti, Ostrogóti, Slovania, Berberi, obyvatelia Byzancie, núbijské a arabské kmene. Pre všetky tieto spoločenstvá bolo otroctvo prirodzené rovnako ako pre Rimanov.
Africké epicentrum
Pravidlá hry sa náhle zmenili v roku 641, keď arabské armády na veľkom ťažení vytvorili spojenie medzi Afrikou a Blízkym východom. Epicentrom globálneho obchodu s ľuďmi bola od siedmeho storočia po celých tisíc rokov Afrika. Arabská invázia na území Egypta otriasla základmi celého kontinentu a dopyt po otrockej sile vzrástol. V roku 769 Arabi s Núbijcami podpísali pakt, ktorým sa zaviazali skoncovať s nepriateľstvom výmenou za niekoľko sto otrokov ročne. Za menej ako polovicu storočia si Arabi podmanili južné brehy Stredozemného mora. Začali vznikať hranice, ktoré moslimov oddeľovali od sveta inovercov. V údolí Kauar, v Nigeri, v kráľovstve Makúria, v Líbyi, v púštnom regióne Fezzán – Arabi všade presadili rovnakú dohodu ako v Núbii.
Na jej základe začali organizovať prvé deportácie ľudí z Afriky na Blízky východ. Celé konvoje zajatcov mierili do nového centra, ktorým bol Bagdad, kde žili otroci z Kaukazu, Balkánu aj Afriky. Parížska profesorka Catherine Coquery-Vidrovitchová v súvislosti s kultúrnym rozmachom Bagdadu uvádza, že otroci boli dovtedy prevažne bieli. To, že si dnes otroctvo spájame takmer výlučne s čiernou rasou, je pomerne nový fenomén. V deviatom storočí si dynastia Abbásovcov vytýčila cieľ premeniť močiare okolo mesta Basra na prepychové sady. Bagdad už nepotreboval vojakov, ale roľníkov na obrábanie irackej pôdy, a nakupoval otrokov na tisíce. Nevyberali podľa farby pleti, ale podľa nemoslimského pôvodu. Otroci, ktorí si v procese stáročí na kolonizovaných územiach osvojovali islam, postupne svoj status menili. Z Afrického rohu sa na lodiach po Níle prevážali náklady zajatcov z Etiópie a Núbie či náhorných plošín Somálska a Tanzánie, neskôr do Ghany a Timbuktu, ktorého význam sa rozvíjal vďaka geografickej polohe.
Na brehoch rieky Niger sa prekladal náklad tovaru zo severu. Najväčším trhom s otrokmi bola Káhira. Otrokárske cesty sa presúvali čoraz hlbšie do afrického vnútrozemia. Zmenilo sa aj spoločenské postavenie otrokov. Väčšinu otrokov predaných do Káhiry tvorili Núbijci, Etiópčania a Sudánci. Otroctvo začínalo meniť farbu – čím tmavšia pleť, tým nižší spoločenský status. Transsaharský obchod s otrokmi zabezpečovali najmä Berberi.
Začiatkom štrnásteho storočia vstúpil na scénu nový hráč: Európa, ktorá sa vyformovala v konflikte a súperení s moslimským svetom a ktorá v nadchádzajúcich storočiach rozvinula otrokárstvo na nový systém. Katalánsky atlas z roku 1375, prvé znázornenie celého známeho sveta, vyobrazuje jazerá, rieky aj púšte Afriky, sídla kalifov aj africké kráľovstvá plné zlata. Dobyť africké brehy sa ako prvé ponáhľalo malé portugalské kráľovstvo, ktoré na svojom území skoncovalo s islamskou mocou. S jeho vzostupom sa začali rysovať nové otrokárske cesty.
Kongo a monopolizácia trojuholníkového obchodu
Kráľ Henrich Moreplavec, ktorý je spolu so slávnymi portugalskými moreplavcami heroicky vyobrazený na lisabonskom Pamätníku objaviteľov v Beléme, premenil Lisabon na najbohatšie mesto Európy. Bol to začiatok predátorskej ekonomiky. Portugalci zostúpili z lodí a okamžite sa so zbraňou v ruke vrhli na obyvateľov afrického pobrežia, chudobné rybárske komunity v Mauretánii a neskôr v Senegale. Chytali ich ako zver do sietí, nakladali na lode a odvážali do Európy. Prvý náklad zajatcov bol vyložený v roku 1444 v Lagose. Otroci sa stávali súčasťou portugalských domácností a ich súžitie viedlo aj k asimilácii alebo k sociálnym vzťahom, ktoré neboli založené na spoločenskom vylúčení. Stále však väčšina otrokov prichádzala z Balkánu a Kaukazu.
Foto: Profimedia
S pápežovým požehnaním sa Portugalci odvažovali čoraz väčšmi na juh a pridávala sa k nim celá Európa. Potreba hľadania nových obchodných ciest a závratný rozmach moreplavectva napokon spôsobili, že len krátko po dobytí Konštantínopolu Turkami a zároveň po definitívnom vyhnaní moslimov z Iberského polostrova v roku 1492 Európania v tom istom roku dosiahli nové závratné teritórium – Ameriku.
V portugalskom dobývaní Afriky malo rozhodujúci význam preniknutie do Konžského kráľovstva. Ležalo len na niekoľko dní plavby k neobývaným ostrovom Svätého Tomáša a Princovho ostrova, na ktorom Portugalci uskutočnili prvý pokus s hospodárskym monopolom a historicky prvým trojuholníkovým obchodom. Kongo bola prvá krajina nedotknutá islamským vplyvom, bolo to kráľovstvo a Portugalci s ním nadviazali rovnocenný vzťah. Kráľ Konga prijal kresťanstvo a vítal misionárov, ktorých kultúra sa v aristokratických kruhoch udomácňovala. Portugalci prepojili Pobrežie zlata, Kongo a Ostrov svätého Tomáša, kam transportovali konžských otrokov získavaných za zlato z Elminy alebo za európsky tovar.
Trojitá väzba, neskôr uplatnená v Amerikách, sa v praxi odskúšala práve tu, rovnako ako neuveriteľne výnosné monokultúrne plantáže cukru založené na otrockej sile. Svätý Tomáš sa stal prvou základňou masívnych deportácií afrických zajatcov a miestom, kde sa čierny človek navždy spojil s pojmom produkcie cukru, ktorý v Amerikách v neskorších storočiach dostihla len bavlna. Ale – a to nie je menej dôležité, sa Svätý Tomáš stal koncom 16. storočia aj miestom prvej veľkej protieurópskej vzbury černošských otrokov.
Cukor a bič
V dejinách Amerík zohrala cukrová trstina absolútne rozhodujúcu úlohu. Osídľovanie Antíl priamo súviselo s cukrom, čomu zodpovedalo aj množstvo čiernych otrokov počtom vysoko prevyšujúcich bielych pánov. Povstanie na Haiti, ktoré na sklonku 18. storočia viedlo k prvej oslobodenej černošskej republike na západnej pologuli, fatálne ovplyvnilo moderné vzťahy medzi Severnou Amerikou a Kubou. No stalo sa najmä obrovskou hrozbou pre otrokársky systém tak v Severnej, ako aj v Strednej a Južnej Amerike, a základom dominancie USA v Latinskej Amerike, ktorá sa v 20. storočí začala interpretovať ako „boj proti komunizmu“.
Foto: SHUTTERSTOCK
Vznik cukrových plantáží znamenal novú éru otrokárstva, na ktoré už dávno nemali monopol len Portugalci. Silným sokom sa stala Británia, ktorá dokázala na obchode s otrokmi zdokonaliť svoj bankový systém. Čím bol dopyt po cukre väčší, tým viac obchodníkov s otrokmi hľadalo finančnú podporu pre svoje expedície. V City of London vznikli prvé komoditné burzy, úverové banky a masové tlačenie peňazí. Centralizované bankovníctvo znamenalo v 18. storočí explóziu obchodu s otrokmi a Anglicko čoskoro získalo mocenský náskok. Poisťovacie spoločnosti ako Lloyd mohli na hazardných stávkach len získať. V jej archívoch sa zachovali záznamy o profite z úspešných expedícií, ale akoby náhodou väčšina z nich zhorela práve vtedy, keď bolo v britskom Karibiku v roku 1838 otroctvo zrušené.
Otrokárske lode zavádzali celkom nové rasové kategórie. Mnohonárodnostní Afričania boli na lode nakladaní podľa svojej národnosti, ale pri vykladaní v Amerikách už boli len „negri“. Námornícka posádka, zložená z Angličanov, Írov, iných Európanov alebo aj Afričanov, dostala jednotné označenie „belosi“. Pojem „beloch“ sa stal synonymom statusu. V atlantickom otrokárstve teda vzniklo niečo, čo ho odlíšilo od iných otrokárskych systémov: konštrukcia pojmu rasy, nastolenie zákonitosti založenej na fyzickej podobe. Aj samotný pojem „beloch“ vznikol na Antilských ostrovoch.
Počiatky abolicionizmu
Informácie o otrokárstve a skúsenostiach zotročených Afričanov počas transportu cez oceán sa koncom 18. storočia dostali do pozornosti verejnosti. Polemických argumentov bolo čoraz viac. Majitelia otrokov si po prvý raz uvedomili, že oprávnenosť koloniálneho otroctva budú musieť vedieť argumentačne zdôvodniť. Abolicionisti na odhalenie praktík otrokárov využili konflikt medzi otrokárskou spoločnosťou a poisťovňou Lloyd.
Postupné rušenie otroctva a obchodu s otrokmi v 19. storočí prebiehalo paralelne s dosiaľ najväčšou vlnou transportov Afričanov do Brazílie, v ktorej bolo spolu s Kubou otroctvo zrušené až na konci 19. storočia. Stratu lacnej pracovnej sily však muselo z pohľadu industrializovaného Severu niečo nahradiť. V mene civilizačnej nadradenosti a vyššieho dobra nastoľovaného bielym človekom nastala éra takého rozmachu kolonializmu, ktorej hrôzam sa vyrovnali len najhoršie praktiky zavŕšeného transatlantického obchodu s otrokmi.
Medzi africké krajiny, ktoré v priebehu 19. a 20. storočia vynikli brutalitou koloniálnych režimov, patrilo Belgické Kongo Leopolda II., známe aj spojitosťou so zanzibarským priekupníkom otrokov Tippu Tipom, alebo Juhoafrická republika, ktorá za svoju hospodársku prosperitu vďačila politike apartheidu až do roku 1993.