Príbeh Scarlett O'Harovej bojujúcej o svoje miesto pod slnkom po zrútení otrokárskeho systému v južných štátoch USA a príbeh jej lásky s Rhettom Butlerom v závratne sa rozvíjajúcej novej, kapitalistickej spoločnosti priniesol nehynúcu slávu anglickej herečke Vivien Leighovej, hollywoodskej legende Clarkovi Gableovi a preslávil aj herečku Hattie McDanielovú, ktorá stvárnila postavu Scarlettinej domácej slúžky a pestúnky Mammy. A ako prvá černošská herečka získala Oscara. Televízna stanica HBO nedávno váhala, či zo svojho programu tento „trhák“ nestiahne. Priveľmi vraj idealizuje otrokársku spoločnosť, otroctvo explicitne nekritizuje a preto by vysielanie podobných filmov malo byť minimálne vybavené adekvátnym komentárom, uvádzajúcim diváka do dobového kontextu. V celom tom chaose sa akosi nikde neobjavila ani zmienka o tom, že slávny film je nakrútený podľa rovnomennej románovej predlohy spisovateľky Margaret Mitchellovej, ktorá v dvojdielnej historickej freske podala v roku 1936 strhujúce svedectvo o dobe, ktorá bola normou niekoľko storočí a ktorú zmietla občianska vojna Severu proti Juhu.
Je veľmi pravdepodobné, že na Mitchellovej román sa v ošiali búrania pomníkov prominentných otrokárov a sociálnych protestov odzrkadľujúcich dôsledky hlbokej sociálnej priepasti založenej na najhrubšom dedičstve otrokárstva – rasizme – celkom zabudlo. Na škodu všetkých. Máloktorý moderný severoamerický román je podobne ucelenou historickou freskou o vývoji európskych kolónií založených na anglosaskej tradícii, máloktorý román je dokonalejším svedectvom a pevnom ukotvení kapitalizmu finančných veľmocí, ktoré už nepotrebovali otroctvo, aby poháňalo ich manufaktúry v novom veku strojov. Bolestnou rozporuplnosťou z tragického dedičstva otrokárstva alebo analogicky z dedičstva európskeho holokaustu stoja v 20. storočí na jeho úrovni len diela takého záberu ako Sophiina voľba od Williama Styrona alebo jeho Priznanie Nata Turnera – príbeh vodcu vzbury otrokov vo Virgínii v roku 1831. Margaret Mitchellová nepísala abolicionistický román, ako to v dobe vrcholiaceho otroctva urobila Harriet Beecher Stoweová vo svojej Chalúpke strýčka Toma (1851) alebo kubánska spisovateľka Gertrudis Gomez de Avellaneda v románe Sab (1841). S nemilosrdnou pravdivosťou situácií a postáv však podala verný a literárne strhujúci obraz spoločnosti belošských Spojených štátov na pomedzí medzi feudálnymi tradíciami poľnohospodárskeho Juhu a dravým kapitalizmom prekvitajúcich tovární priemyselného Severu bojujúceho o novú colnú politiku.
Foto: SHUTTERSTOCK
V našom učebnicovom povedomí sa severoamerická občianska vojna až príliš často opisovala ako vznešený boj za oslobodenie černochov, v ktorom zvíťazil morálne ušľachtilejší Sever. Mitchellová sama pripustila, že sa svojou knihou pokúsila svoj rodný Juh „očistiť“ od nálepky zlého rasistického suseda vznešeného abolicionistického Severu ľudských práv. Ale len do takej miery, aby si čitateľ sám, na základe vlastného úsudku, dokázal z realistických situácií individuálnych osudov členov celého otrokárskeho systému vytvoriť obraz o tom, akým spôsobom mali černošskí otroci poslúžiť novému systému akumulácie bohatstva na základe lacnej pracovnej sily – kolonizácii tretieho sveta vojenskými intervenciami. Tak ako Veľkej Británii ani Severu spojených štátov amerických nešlo o žiadny altruizmus a Mitchellová jasne poukázala na pokrytectvo nového diskurzu „slobody“.
Abolicionizmus neviedli len humanistické myšlienky. Tak ako si Británia neželala, aby jej španielski či portugalskí súperi profitovali z otrockej práce, ak z nej neprofitovala ona, neželal si to ani Sever USA. Silnejúce hnutie za zrušenie neľudského obchodu s ľuďmi nahrávalo novému étosu, s ktorým sa priemyselný globálny Sever podujal „civilizovať“ „necivilizovaný“ globálny Juh. A bolo jedno, či išlo o tzv. morálne skorumpovaných Brazílčanov, Kubáncov alebo južanských otrokárov v USA, ktorí všetci považovali otroctvo za prirodzené; alebo či išlo o kultúrne „menejcenných“ Indov, Číňanov, Filipíncov alebo Afričanov, s ktorými sa aj naďalej vonkoncom nepočítalo. Mapa sveta bola nanovo prekreslená tak, aby oddeľovala osvietené spoločnosti od polocivilizovaných štátov. Otroctvo sa stalo zaostalou praktikou nehodnou civilizovaného národa. Nahradil ho systém dokonalejší – kolonializmus založený na „nutnom bremene“ bieleho človeka, ktoré spočíva v civilizovaní menejcenných kultúr, hoci aj za cenu „nevyhnutnej“ brutality, ktorej jedinej rozumejú. Bremene poslania civilizácie, ktorá sa teraz pod tlakom vlastného pokrytectva rúca podobne ako otrokársky Juh z knihy Margaret Mitchellovej.
Mimochodom, Hattie McDanielová si v roku 1939 Oscara osobne neprevzala. Nepustili ju do spoločnosti určenej pre „belochov“.